Syn svojho otca

Ticho

Julie:

Ticho je odpoveď.

Dokonca niekedy mám pocit, že ticho dokáže povedať viac ako slová... viac ako dokážu skutky ukázať...

Ticho je čas, kedy sa dostávajú ku slovu oči.

Oči a telo...

Tentokrát prehovorili tie jeho.

Keď ma brala kráľovská stráž, kričala som. Kričala som na neho. Kričala som jeho meno a prosila ho o porozumenie.

Nechcela som jeho pomoc, nezaslúžim si ju. Chcela som len pochopenie.

"Holden, prosím!" plakala som. Hlas sa mi zasekával pomedzi vzlyky. "Ja... prosím...odpusť."
Díval sa mojím smerom, ale jeho pohľad končil niekde za mnou. Nič nepovedal, dokonca sa ani nepohol.

Nespoznával ma.

Pred malou chvíľou mi sľuboval vernosť, vyznával mi lásku a teraz... teraz som bola pre neho cudzou osobou. Kráľovskí strážnici mi silno zvierali ruky za chrbtom a brali ma z jeho izby. Keď som prechádzala okolo neho, odvrátil sa.
"Holden," zašepkala som s plačom.

Bola som pre neho cudzia.

Z dievčaťa, ktoré chcel chrániť sa stalo dievča, ktoré bolo schopné zabiť.

Dvere sa zavreli a Holden osamel v izbe.

Zamkli ma v plesnivej cele, ktorá sa nachádzala v podzemí. Hodili ma na vlhkú kamennú dlažbu a zavreli za mnou ťažké kovové mreže. Pri páde som si odrela kolená, ale v tej chvíli mi to bolo jedno.

Smrdelo to tam.

Z každej strany sa ozývali zvuky hodné divokej zvery. Boli to však ľudia. Ľudia, ktorí v tejto tme boli zavretí už pridlho. Objala som si kolená a schúlila sa ku stene.

Bála som sa.

Videla som len slabý lúč mesiaca, ktorý prenikal dnu cez malé okno v kamennej stene. Cez mreže vedľa mňa, sa ku mne naťahovali kostnaté biele ruky, ktoré sa ma snažili dotknúť. Roztriasla som sa a rukami silno pritlačila uši. Nedokázala som to chrapčanie a kričanie počúvať. Tlačila som si uši tak silno, až ma rozbolela hlava.

Zvuky si však našli cestu do mojich uší a zaplnili mi celú myseľ.

Čas sa vliekol.

Zatiaľ, čo ja som sa triasla v zime a v strachu v studenej pivnici nasiaknutej plesnivou vodou, mesiac si plnil svoju povinnosť. Svietil jasne a krásne. Ukazoval cestu zblúdeným koňom a ich jazdcom, sprevádzal zvieratá spánkom, ale taktiež aj chladnokrvným lovom.

So mnou sa zahrával.

Ukazoval mi akú ma moc. Ako dlho môže svietiť zatiaľ, čo ja prichádzam o myseľ. Zvierala som oči a snažila sa nepozerať na zúbožené ruky, ktoré sa ku mne neustále naťahovali.

Od samého zúfalstva som si začala spievať pieseň, tú, ktorá ma sprevádzala celým životom. Pieseň nášho ľudu.

Tentokrát však bola prevádzaná mojim plačom a divokými výkrikmi väzňov.

"Bolo to už dávno,
tvár od krvi
statočnosť ľudí pripravených bojovať
tak dlho štvaní."

Nespala som.

Môj duch sa nedokázal odpútať od môjho tela a ísť snívať. Bol priveľmi vystrašený nechať tam moje telo osamotené. Ležala som na chladnej dlážke a mala som pocit, že čochvíľa prídem o rozum.