Syn svojho otca

Keby...

Holden:

A keď som si myslel, že sa to celé končí a my zdvihneme pomyselnú ruku víťazstva nad hlavu, zaplavilo nás sklamanie ako prudký lejak z čiernej nahnevanej oblohy.

Najskôr nás zmáčalo pomaly, no potom pridalo na intenzite.

Cítil som jeho každú ťažķú kvapku...

Najskôr som si myslel, že zle vidím, ale potom som si uvedomil, že vidím len toľko, koľko si moja myseľ nechce uvedomiť.

Hŕba vojakov - Južanov sa na nás valila z kopcov.

Bolo ich viac ako som si myslel, že ich môže byť.

Bolo ich toľko, že v tej chvíli som prijal svoju smrť.

Počul som ich krik.

Počul som ich ťažké kroky dopadajúce na mokrú zem.

Počul som svoj ťažký prerývaný dych.

Bol som špinavý od blata a ledva som chytal dych, vedel som, že ďalší boj už nezvládnem.

Kráľ Philip napol roztrasenú ruku s ťažkým mečom.

Moje nádeje sa vyparili... Dúfal som, že po porazení búriacich sa vojakov Henryho, nás čaká chvíľkové víťazstvo.

Plánoval som útek.

Chcel som utiecť, utiecť ďaleko od kráľa. Utekať najrýchlejšie ako viem a za pomoci Boha sa dostať ku svojej rodine..... Znova vidieť mamu či Noaha. Ešte raz objať tetu Ninu. Vedel som, že by ma našli a popravili... Ale bol som pripravený venovať posledné dni svojho života svojej rodine... Nie vojne.

No namiesto toho som roztrasenými rukami poškvrnenými vlastnou, ale hlavne cudzou krvou, zvieral meč.

Zaujal som polohu boja.

Bolo to však zbytočné.

Boli ich stovky...

S divokým pokrikom sa rútili rovno na nás...

Vedeli za čo bojujú a preto bojovali s odhodlaním a s poslaním...

Bojovali za svoju slobodu...

Bojovali za životy svojich manželiek a detí...

Videl som ako sa vojaci kráľa odhodlane vrhli na jeho ochranu.

Moja ruka s mečom však oťažela... Díval som sa na vojakov okolo seba. A hoci sa všetci tvárili odhodlane, bolo im jasné, že tento boj vyhrať nemôžeme. Každý z nás si pomaly pripúšťal prehru a snažil sa dôstojne rozlúčiť so svojím životom, každý okrem kráľa.

Južania už boli tak blízko...

Vedel som, že zomrie.

Vedel som, že zomrieme spolu s ním.

Pokrútil som hlavou a pozrel sa na hŕbu Južanov bežiacich k nám.

"Nezvládneme to," zašepkal som.
"Musíte sa vzdať!" skríkol som na kráľa.

Vedel som, že ma počuje. Vedel som aj to, že ma ignoruje zámerne. Jeho vojaci sa otočili smerom ku mne. Niektorí sa zmätene obzreli.

Chceli zistiť či sú jediní, ktorí mi pomaly začali dávať za pravdu....

Ale nemohli sa vzdať...
Nemohli sa vzdať aj keby chceli...
Nemohli sa vzdať prví...

Ale kráľ sa nikdy nevzdá.