Syn svojho otca

Cesta

Keď som bol menší sľúbil som si, že nebudem plakať. Odreté kolená som zvládal ako veľký chlapec. Tak isto som sa povzniesol aj nad napichnuté triesky v dlaniach, ktoré mi Noah starostlivo vyberal. 

Držal som svoje slovo ako chlap. 

No teraz som ho porušil.

Keď mi sestry zašívali ranu, z oči sa mi valili slzy rovnako rýchlo ako z pórov pot. Tlačili mi ramená k posteli a šepkali mi vety ako: "Už to bude... Vydrž to... Prejde to...

"Zavolajte Julie," povedala pevným hlasom jedna zo sestier. Cez slzy a pot som ledva videl. Do miestnosti niekto vošiel. "Volali ste ma sestra Marie?"

"Dones mu makové mlieko," odsekla.

Ihla ma pichla silnejšie do živého mäsa. Zasyčal som a zaťal päste. 
"Viem, že to bolí," odsekla, "pán kráľ si však praje vaše rýchle uzdravenie."
Zhlboka som vydýchol. "Kedy to bude hotové?" Opýtal som sa cez zaťaté zuby.
"Tak skoro nie." 
Cítil som ako zatínam prsty na rukách i nohách. Posteľ som mal celú mokrú a studená plachta sa mi lepila na rozhorúčené telo pri každom mojom pohybe. Vyčerpane som oprel hlavu o posteľ. 

Ihla mi prechádzala telom akoby sestra vyšívala obrazce na obrusy. 

Niekto mi pretrel tvár i oči utierkou. Viečka som už nemal také ťažké ako pod váhou kvapiek potu a preto som ich otvoril. 

Nado mnou sa skláňalo dievča s čiernymi vlasmi - Julie, ako ju sestra Marie oslovila. Priložila mi misku k ústam. "Napi sa."
Zvraštil som obočie a napol sa v kŕči. 

Julie na mňa nechápavo pozrela. "Uľaví sa ti." Priložila mi misku k perám. Keď sa mi tekutina dostala do úst, naplo ma. Rozkašľal som sa a vypľul zbytok z úst. 
Trpko sa pousmiala.  Díval som sa jej do tváre a ona pretočila očami. Nepovedala však nič. 

"Mal by si to mlieko vypiť, bude to len horšie..." ozvala sa sestra Marie. Pokrútil som hlavou. "Vydržím to." 

Nevydržím... 

...ale to mlieko bolo niečo otrasné. 

Obával som sa však, že o chvíľu o neho budem žobrať. 

Julie položila misku na stôl vedľa a prekrížila si ruky na prsiach. Naklonila hlavu a dívala sa na moje utrpenie.

Užívala si to?

Trápili ma tam ešte niekoľko hodín až som napokon únavou upadol do spánku.

"Mal by si sa zobudiť skôr ako ti do izby vtrhne sestra Marie."
Nevedel som či snívam, alebo som hore. Pomaly som otvoril oči. Nado mnou stála Julie. Zvraštil som tvár. Pootočila hlavu a nadvihla obočie. "Počúvaš ma?"
Zamrvil som sa. Oprela sa o čelo postele vedľa mojej. "Odchádzame."
"Kam?" 
Utrela si špinavé ruky do bielej zástery. "Ideme do hradu. Mám ťa strážiť." 
V hlave mi dunelo. Oči pomaly zaostrovali a v boku sa mi pripomínala bolesť.
"Už?"
Pozrela si bližšie na nechty. "Už. Očakávajú sa ďalšie útoky. Teraz je jediný správny čas odísť."
Do miestnosti vošla sestra Marie. "Dnes ťa berú na hrad. Na príkaz kráľa," podišla ku mne a pozrela mi na ranu, "Pôjde s tebou Julia, keďže Sonya sa zase niekde zamotala. " 
Kývla rukou na strážnikov, ktorí sa vydali za mnou. "Naložia ťa do koča. Čaká vás veľmi dlhá cesta, Dieťa... Boh vás opatruj," povedala so známkou ľútosti. 

Strážnici ma preložili na nosítka a kráčali so mnou okolo stanov.

Rozhovory v skupinkách stíchli... 

Všetky hlavy sa otočili smerom na mňa...

Nechápavo som sa díval okolo seba, až kým ma nenaložili do koča. 

Zmätený pocit mi však ostal. 

Do koča naskočila aj Julie s košíkmi plnými jedla i nejakých zdravotníckych pomôcok. Sadla si obďaleč a dvere od koča sa s rachotom zabuchli. Koč sa prudko pohol.

"Prečo sa na nás tak pozerali?" zamrmlal som po chvíli ticha. Prekvapene na mňa pozrela. Jej oči sa zaleskli v slnku, ktoré na ňu svietilo pomedzi mreže na okne. "Nenávidia ťa."
"Čo.. prečo by..." a potom mi to došlo. 
Ja odchádzam a oni ostávajú...
Mňa berú na hrad a oni uviazli na poli... 
Na poli, na ktorom sa umiera...Bojovom poli.
"Tak vidíš. Už tomu rozumieš..."
Cítil som sa viac ako zle. "Stále tomu nerozumiem... prečo si so mnou dal takú námahu?"
Natiahla si krk. "Zjavne si váži takéto skutky od obyčajných ľudí. Asi si je vedomý, že ho chcú všetci iba zabiť..."
"Všetci?"
Nervózne sa pomrvila a hodila rukou. "Má predsa veľa nepriateľov. Snaží sa podmaniť si celú ríšu takže..."
"Čo bude s tebou keď tam prídeme?"
Mykla ramenami. "V tom lepšom prípade si ma nechajú ako sestru na hrade v tom horšom ma pošlú naspäť..." 
Koč prechádzal cez veľké kamene a nás začalo nepríjemne nadhadzovať. V rane mi pulzovalo a z toho mi tŕplo celé telo. Prisunula sa ku mne a pritlačila mi látku na ranu. Následne zodvihla pohľad do mojej tváre. "Si dieťa šťasteny vieš o tom?"
Zreničky mala rozšírené a tak tmavé až som sa v nich topil. No napriek tomu, že všetko na nej bolo tmavé... bola ako silné hypnotizujúce svetlo. 
"Odkiaľ si?"
"Z mesta, ktoré nepoznáš," odvetila priam hneď.
"A čo robíš tu?"
"Starám sa o tvoju ranu"
Musel som sa pousmiať. Jej odpovede boli strohé a tak rýchle až som sa bál opýtať niečo ďalšie.
Dívala sa na mňa akoby ma skúmala s jemne prižmúrenými očami. "Si mi povedomý..."
"Bývaš v meste, ktoré nepoznám, ako by som ti mohol byť povedomý?"
Stisla pery a prikývla. "Máš pravdu. Všetci tu vyzeráte rovnako."
"Tu?"
Odtiahla ruky od mojej rany a pohľad upriamila do okna. "V tomto meste," odsekla. Otočila sa na druhú stranu a tým mi dala jasne najavo, že nechce aby tento rozhovor pokračoval. Nervózne si obzerala nechty a nohy si skrčila ku brade. Rozmýšľal som nad tým, čo som povedal zle, ale nič mi nenapadlo. Zjavne som jej len pripomenul rodinu... 

Všetci skrývame nejaké tajomstvá a nesieme si so sebou svoj kameň...

Ktovie aký je ten jej...