Syn svojho otca

Bosorka

Julie:

Sedela som za stolom už iba ja.
Dívala som sa do diaľky na chatu, v ktorej bol ešte stále priviazaný Holden.
Chcela som mu pomôcť, chcela som ho vyslobodiť, ale nemohla som urobiť nič...
Nemohla som dokonca pomôcť ani sebe.
Hnev, ktorý ku mne mama cítila bol všade okolo mňa.
Napĺňal ma, hoci som ho nedokázala vidieť.
Cítila som ho.
Pálil ma ako horúca para, z ktorej mi začalo byť horúco.
Nedívala sa na mňa, nehovorila so mnou.
Bola som pre ňu ako duch.
A hoci som veľmi chcela niečo povedať, neurobila som to.
Nemala som sa jej v pláne ospravedlniť a oľutovať svoje hriechy. A ona nič iné počuť nechcela...

Ja som sa však necítila byť vinná.

Vojaci sa chystali na skorý ranný odchod a preto balili všetko potrebné. Niektorí z nich na mňa počas práce zablúdili pohľadom.
Uvažovala som nad tým, čo majú v pláne. Aké stratégie im Henry pripravil.
Kedy udrie?

Oni to vedia.
Videla som to na ich pohľadoch. Dívali sa na mňa a zároveň s pohŕdaním ma ľutovali.
Vedeli, že môj koniec sa blíži.

"Poď si zbaliť veci do nášho koča!" povedal tvrdo. Nebola to žiadosť, nebol to ani návrh... bol to príkaz.
Ignorovala som ho.
Nemohla som sa na neho pozrieť, lebo v tej chvíli som si spomenula na všetko, čo mi kedy urobil. V momente, kedy moje oči uvidia tie jeho, spomeniem si na jeho výraz, keď ma švihal koženým opaskom.
Dívala som sa pred seba. Dívala som sa na jeho ľudí, ktorí skáču presne tak ako pískne.
Keby jednému z nich prikázal vziať si život... o pár sekúnd by sa jeho krv predierala do suchej hliny.

"Tvoje veci!..."
"Nepôjdem s vami jedným kočom."
...ale ja nie som jedna z jeho mužov...
Ja nie som jeho vojak.
Otočila som sa k nemu a postavila sa.
"Budem mať vlastný koč."
Prekvapene na mňa pozrel. Videla som ako mu stvrdla tvár, ako sa jeho ruka stína do päste, no nenechala som sa zastrašiť.
Už viac nie...
"Tom!" zakričala som. Tom, ktorý stal obďaleč za jeho chrbtom sa ku mne otočil.
"Áno, Julie?"
"So sirom Henrym sme sa dohodli, že každý z nás potrebuje byť osamote a dobre sa cestou vyspať. Pôjdem vlastným kočom," povedala som. A hoci sa mi triasol hlas i kolená, neustúpila som. Pozrela som sa do jeho zradných očí a čakala na trest.
Udrie ma?
Stiahne ma do chaty?
Neurobil však nič. Pousmial sa.
Nahol sa ku môjmu uchu a obtrel sa mi o neho perami. "Beriem to tak, že včerajšok sa ti páčil a chceš si ho zopakovať."
Odtiahol sa a napravil si opasok, na ktorom mal pripevnený meč i mech s vodou.
Alebo skôr vínom...
"Ešte sa uvidíme, drahá." Pohladil ma prstom po tvári a odišiel.
V tej chvíli som sa konečne nadýchla.

Prezliekla som sa do zelených šiat, ktoré mi ušili naše Južanky. Boli to šaty, ktoré šili, keď som nebola v dedine.
"Vedeli, že sa vrátiš, Julie. Každý z nás to vedel," hovorila mi Jolana, keď mi pomáhala si ich obliecť.
Mama neprišla a ja som sa taktiež Jolany na ňu nepýtala.
Nehovorila som vôbec nič, iba som počúvala a dívala sa do zeme. Nedokázala som sa jej pozerať do Južanskej tváre s vedomím, že som ju zradila.

S vedomím, že líham s jej nepriateľom.

Ja som ho však za nepriateľa nepovažovala... Holdenove dobré skutky prebili tie zlé.
Každý z nás niekedy urobil niečo zlé... nemali by sme si odpúšťať?
Nemali by sme začať zabúdať?

Jolana prišla do našej chaty nadránom, prišla ma zobudiť, no ja som nespala.

Nemohla som.
Nevedela som zažmúriť oči bez strachu, že do miestnosti vtrhne Henry a potrestá ma. Nedokázala som si však ani poriadne ľahnúť, keďže rany ma pálili. Celý večer som presedela schúlená v rohu miestnosti. Snažila som sa počúvať všetky zvuky okolo seba.
Očakávala som vŕzganie jeho topánok, no dnes mi tento zvuk nenaplnil uši a ani srdce strachom.
Dnes v noci neprišiel.