Syn svojho otca

Pripravení

Holden:

Sedel som na kraji postele a díval sa do tmy. 

Nehýbal som sa.

Iba som sedel.

Stratil som aj to posledné nabudenie, čo som za posledné týždne získal.

Tento raz som bol naozaj prázdny. 
Zo zamyslenia ma prebralo klopanie na dvere. Do miestnosti vošlo mladé dievča s plachým úsmevom. Jemne sa uklonila a šla vykonať svoju prácu. 
Bola to moja nová slúžka.
Zahnal som sklamanie a zodvihol sa z postele. 
Keď mi pomohla obliecť sa do vojenskej uniformy, odišla upratať kúpeľňu. Napravil som si pevný golier okolo krku a vykročil z izby.

Vykročil do sveta, pripravený zomrieť.
Keď som kráčal chodbou, uvedomoval som si, že toto je posledný krát, čo tade kráčam. Vedel som, že keď opustím tento zámok a sadnem do koča, ktorý je už pripravený na záhrade, umriem. Vedel som, že vojnu neprežijem.
Napriek tomu som kráčal vzpriamene. Upravil som si vlasy a dúfal, že na mne nikto neuvidí, že som cez noc nezažmúril oka.

Keď som schádzal dolu schodmi, oproti mne kráčala kráľovná. Snažil som sa vyhnúť jej pohľadu, jednoducho ju obísť, no ona mala v pláne niečo iné. Postavila sa predo mňa, hoci schody boli dostatočne široké aj pre deviatich. Ruky držala v lone, preloženú jednu cez druhú. Zodvihol som ku nej pohľad.
Otočila sa ku svojím strážnikom a mávnutím ruky ich poslala preč. 
Keď sme osameli, prehovorila. "To, čo ste videli je pravda."
V momente, kedy to povedala som dovolil svojmu pohľadu spadnúť na jej tehotenské brucho.
"Gratulujem," povedal som. Pokúsila sa o úsmev. 
"Ďakujem. Chcela som vám iba popriať veľa šťastia."
Premeral som si jej výraz. Tvárila sa záhadne.
"Ďakujem," odvetil som.

"Môj manžel..." začala a celý čas ma prepaľovala pohľadom, "ma oboznámil s tým, že si beriete našu dcéru." 

Zmeravel som a ona si to určite všimla. Sledovala ma. Každý môj pohyb tváre sa snažila zachytiť. 

"Vo všetkej úcte, od kráľa som túto informáciu ešte nepočul."
"Teraz budete mať veľa času na rozprávanie sa," povedala tónom, ktorý nebol priateľský. 
"Prepáčte za moju drzosť výsosť, ale spravil som niečo, čím by som vás urazil?"
Jej výraz nestratil na dôležitosti. "Ťažko povedať, pane. Záhadne ste zachránili môjho manžela, hoci ste neboli ani jeho osobným strážnikom. Mal ich dvadsať, viete? Dvadsať pri seba a dvadsať v kočoch za ním." Usmiala sa. "Ich jediným poslaním bolo ho chrániť. Všetci do posledného zomreli. A vy... vy, ktorý ste ani netvorili súčasť jeho najbližšej ochrany, ste ho zachránil. Z ničoho nič ste sa zjavil z lesa a zachránil cteného pána kráľa," nečakala na odpoveď a pokračovala. "Moja dcéra je vami posadnutá. Odmietala sobáše so ctenými mužmi. Panovníkmi jednotlivých území. Všetkých ich zaradom odmietala a ignorovala. A zrazu si u svojho otca oznámila zasnúbenie."
"Princezná Marie hovorila, že je povinnosť vziať si pobočníka kráľa..."
"Myslíte, že vám tieto klamstvá uverím?" skočila mi do reči. "Všetko okolo vás je pre mňa záhadou. Všetko vám vychádza iba tak... akoby vás sprevádzalo nejaké kúzlo."

"Takže vy si myslíte, že som prekliaty?"
"Možno," odsekla rýchlo a pozrela mi hlboko do očí. "Možno ste pre našu rodinu prekliatím a možno... možno ste iba sprevádzaný bosoráckymi kúzlami."

Trpko som sa zasmial. "Som. Som prekliaty, veličenstvo. Som prenasledovaný už od narodenia. Som prenasledovaný vašimi vojskami, ktoré vykrádali jednu dedinu za druhou. Hľadali to čo sa nájsť nedá. Za zámienkou kontroly, znásilňovali a kradli. Prelievali krv bez mihnutia oka. Takže áno, som. Som prekliaty, presne tak isto ako všetci poddaní."