Syn svojho otca

Sila

Bez žien, by tento svet bol len o boji.
Bez žien, by nebol domov.
Bez žien...by nebola láska.

Pozerajú na nich ako na niečo slabé, niečo priveľmi nežné,

niečo, čo v tomto svete nemôže fungovať.

Pozerajú na nich .. och, ako len opovrhujú ich dušami.

Vidia telo.
Vidia tvár.

No nevidia to najpodstatnejšie... nevidia silu.
Tú silu, ktorú im dávajú. 
Tú, o ktorú ich tak veľmi prosia.
Myslia si, že nie sú vhodné do boja... Že nie sú vhodné do ťažkých chvíľ. Ale sú to práve ženy, ktoré z ťažkých chvíľ urobia tie... tie, po ktorých každý tak túži.

Chvíle pokoja.
Chvíle lásky.

Sú nežné.
Sú krásne.

No to najdôležitejšie sa skrýva v nich.

Dokážu viac ako iba silno udierať mečmi... vedia viac ako iba prelievať krv.

Bez nich by nebol svet...
Bez nich by nebola nádej.

O áno, sú ženy... tie ktoré im neustále kryjú chrbát.
Tie, ku ktorým v noci líhajú.

No aj ony majú rozum... 
Majú myseľ, ktorá kvitne farbami, majú intuíciu, ktorá sa nedá nahradiť ťažkou kovovou zbraňou.

Sú to ženy, no sú rovnako potrebné.

Holden:

Počul som svoj hlas.

Počul som ho však iba vo svojej hlave... tak som si myslel.
Nahováral mi, aby som sa postavil, aby som, čo najrýchlejšie utiekol a utekal, až kým nestratím všetku silu. 
Ale ja som nemohol utekať.
Nemohol som urobiť absolútne nič.

V boku som ucítil bodavú bolesť. Moje vedomie sa  začalo vracať, pohol som rukou.
Niečo zacinkalo.

Urobil som to znova a až vtedy som pochopil, že neležím... Ruky som mal priviazané  ťažkými  železnými reťazami, ktoré viseli zo stropu. Nohami som nestál na pevnej zemi. Nevládal som a preto som iba visel a špičkami prstov som sa obtieral o podlahu. Pozrel som sa na svoj bok a uvidel, že rany, ktoré som tam mal, boli prelepené bielou látkou, ktorá bola nasiaknutá mojou krvou.

Bol som ako prasa pripravené na popravu. 
V tej chvíli som už iba čakal, kto a kedy ma podreže.

"...pane všetko je prichystané... už by len..." 
Hlasy sa mi strácali akoby som strácal a znova získaval vedomie. 

Ťažko som otvoril oči. 
Pred sebou som uvidel Henryho a niekoľko vojakov. Zmätene som zažmurkal, pretože zrak som ešte stále nemal ostrý. Hlava mi unavene visela dopredu. Nazbieral som v sebe poslednú silu a postavil sa pevne na nohy. Každým mojim pohybom reťaze hlasno zazvonili.

Upútal som na seba pozornosť.

"Pozrime sa, kto sa nám prebral," zahlásil nadšene Henry. Jeho tvár bola poznačená podliatinami z mojich úderov a jeho pravé oko bolo opuchnuté a podliaté krvou.