Syn svojho otca

Povedomá

„Láska je silnejšia ako bolesť,
Láska je silnejšia ako strach.
Len ona dokáže vyvolať toľko emócií.
Len ona dokáže prinútiť nás robiť veci, ktoré nie sú múdre...
Nie sú správne...
Len láska nám dokáže pomotať hlavu, takým spôsobom, že zabudneme na seba.
Zabudneme na to, že aj my máme potreby, aj my máme telá, o ktoré sa musíme starať...
Aj my máme myseľ, ktorá sa musí rozvíjať a dušu, ktorá musí nájsť pokoj...
Láska k milovanému človeku nám vezme viac ako iba prebdené noci...
Vezme nám telo i dušu...
No láska, ktorá spôsobuje najväčšie škody a prináša najväčší chaos... je práve tá...
K svojmu vlastnému dieťaťu."

Julie:

Roztriasla som sa, ale nebolo to zimou, ktorá vystriedala denné teplo.
Triasla som sa strachom... a... vzrušením.
Dýchala.
Bola bledá a chudá, no dýchala...
Kľačala som pri nej pridlho... nájdu nás a zabijú ju.

Nevedela som, čo mám urobiť.
Ak ju tu nechám... Zomrie... Jej šance na život budú ešte horšie ako keď ju vezmem so sebou.

Alebo nie?

Dívala som sa do jej krásnej tváre a uvažovala som nad tým ako sa tu dostala.
Čo ju dohnalo až sem?
Čo ju prinútilo opustiť svoj teplý domov a prísť až tu?
Jej tvár vyzerala pokojne.
Akoby spala.
A hoci jej ju zdobili jazvy, stále bola krásna.

Nemohla som ju tam nechať.
Postavila som sa a vybrala som sa smerom ku koču.
Buď pokojná.
Prešla som okolo vojakov, ktorí ma čakali.
Aj napriek tomu, že som sa veľmi snažila skryť svoje emócie, cítila som ako sa mi trasú ruky i kolená. Počula som svoj rýchly dych a šum v hlave.
Nevedela som, čo urobím, ale vedela som, že niečo urobiť musím.
Keď som ich obchádzala, stíchli a v tichosti ma nasledovali až ku koču. Zmätene som sa okolo seba obzerala. Vojaci vyskakovali z kočov jeden po druhom a strácali sa v lese, v ktorom hľadali niečo užitočné.
Drevá na prístrešky, či čečinu na založenie ohňa.
Vedela som, že nájdu však o niečo viac...
Nájdu viac ako len čečinu, ak niečo neurobím...
„Tom!" zakričala som na neho a hoci bol odo mňa vzdialený, počul ma.
Zneistel.
Bál sa prísť ku mne.
Bál sa prehovoriť na mňa.
Čo mu urobil?!
Keď pozrel mojim smerom, všimla som si, že ma rozťatú peru a napuchnuté líce. Rozbehla som sa za ním aj napriek tomu, že by som nemala. Otočil sa mi chrbtom, ale nenechala som sa odbiť.
„Čo ti to urobil?" opýtala som sa nahnevane.
Neodpovedal, iba kráčal ďalej.
„Čo ti urobil, kým som tu nebola?!"
„Nechaj to tak," odsekol potichu.
„Tom!" oslovila som ho prudko. Kráčal prirýchlo a ja som nestíhala jeho kroku. Nechcel sa so mnou rozprávať a ja som mu rozumela.
Bál sa, že nás uvidí Henry a znova mu ublíži.
Vedela som, že sa mu vyhrážal...
„Nechaj ma, Jul," odsekol. „Nemôže nás spolu vidieť..."
Zakopávala som. Mala som oveľa kratšie nohy ako mal on a jeho jeden krok, boli moje dva.
Chcela som ho chytiť za ruku, ale vytrhol sa mi.
Zastavila som.
„Musím...." začala som zlomene.
Bol moja jediná nádej.

Bol jej jediná nádej.

Nemohla som to tak nechať.
Nemohla som iba tak nastúpiť do koča a tváriť sa, že som nič nevidela...
„Niečo som našla!" zakričala som.
Boli sme dostatočne ďaleko od ostatných na to, aby to nikto iný okrem neho nepočul.
Zastavil a zmätene na mňa pozrel. Obzrel sa okolo seba a pristúpil ku mne, schmatol ma za lakeť a potiahol do zhusteného lesa.