Fake Family

27

Hneď večer sme sa zbalili a odišli domov. William sa vrátil až v posledný deň. Nemám tušenia kde do teraz bol. Prišiel z ničoho nič. Rovnou čiarou išiel do spálne kde si začal baliť svoje veci. Celý čas čo som tu bola sama som rozmýšľala čo my povie. A teraz stojím ako stĺp a neviem čo mám povedať. William sa za mnou ani neobzrie.
"William?" Oslovím ho potichu.
"Čo je?" Odvrkne a ďalej pozerá do skrine . Bere jedno oblečenie za druhým a hádže ho do kufra.
"Chcela som sa len s tebou rozlúčiť" opatrne sa naňho pozriem.
"Aha, fajn. Tak sa maj" povie akoby nič a ďalej sa venuje svojmu kufru.
"Nemôžeš to myslieť vážne" poviem mierne nahnevane.
"A čo také?" Nechápavo sa na mňa pozrie.
"Naozaj chceš všetko čo sme zažili hodiť za seba?" Spýtam sa ho. Všimnem si že nachvíľu zastane a začne rozmýšľať. Lenže hneď ako aj začal tak aj skončil.
"Áno" chytí kufor do ruky a postaví sa rovno predomňa.
"William. Vysvetli mi že prečo sa so mnou rozchádzaš?" Pozriem sa mu rovno do očí.
"Lebo k tebe nič necítim"
"To nie je pravda. A ty to vieš" pychnem mu prstom do hrude.
"Nie. Je to tak" pozrie na mňa svojimi modrými očami pod ktorými sa hneď roztekám.
"William. Povedz mi prečo sa so mnou rozchádzaš a pravdu" poviem nahnevane.
"Lebo pre teba nie som dosť dobrý"
"To nie je pravda" nesúhlasím s ním.
"Nora. Som pre teba len problém"
"William ty pre mňa určite nie si problém"
"Som. Nerozumieš tomu? Mám problémy a nechcem do nich zaťahovať aj teba" vidím v jeho očiach strach.
"My to spoločné zvládneme od toho to je. Od toho sme my dvaja spolu. Aby sme si pomáhali aj v zlých chvíľach" snažím sa ho presvedčiť k opaku
"Takto to bude lepšie" povie rozhodne.
"A pre koho?"
"Pre teba Nora"
"S tebou mi bude lepšie" ruky si mu obmotám okolo krku.
"Prestaň Nora" odtiahne sa odomňa.
"Takto to bude lepšie" povie a pretlačí sa okolo mňa. Posledný krát sa na mňa pozrie a vyjde z bytu von. Ostanem tam stáť s pohľadom upretým na dverách. Lenže William sa už nevráti späť. Nakoniec si zoberiem aj ja kufor a pomaly sa presúvam k dverám. V hlave sa mi premietajú všetky chvíle ktoré sme tu zažili. Mám taký pocit akoby to bolo včera. Môžem povedať , že to boli moje najkrajšie dva mesiace. Rozlúčim sa s bytom a zavriem za sebou dvere. Rýchlo zídem dole po schodoch . Pred bytom má už čaká mama v aute. Usmejem sa na ňu. Kufor si hodím do auta a sadnem si k nej.
"Zlatko moje. Veľmi si mi chýbala" silno má obíme hneď ako vojdem do auta.
"Aj ty mne mami" zašepkam jej do pleca.
"Ako bolo?" Spýta sa zo záujmom v očiach.
"Dalo sa"
"To je všetko čo mi povieš?" spýta sa prekvapene.
"A čo chceš počuť?"
"Všetko. Aký bol ten chlapec s ktorým si bola?" Žmurkne na mňa.
"Bože mami" poviem trápne.
"Veď ja sa len pýtam" povie akoby nič.
"Bol strašne tvrdohlavý a drzý a hlavne lenivý" opíšem ho len takého aký bol na začiatku.
"Ale nebude naňho taká zlá. Isto nemal len negatívne vlastnosti"
"No pozitívnych mal málo" prestanem sa pozerať na ňu a zameriam sa na svet von oknom.
"Ale som rada že si už doma" povie a chytí ma za koleno.
"Aj ja mami" ticho zašepkam a ďalej sa venujem svetu za oknom.