Fake Family

70

Moje prvé kroky smerujú k chalanom domov. Zo súdu som odišla ako prvá keďže dlhšie som tam vydržať nemohla. Thomas po súde nespravil nič len nechápavo pozerali pred seba. Inak nič. Zastanem pred domom. Vystúpil z auta a nasmerujem svoje kroky dnu. Vstúpim dnu. Hneď sa predomnou objaví Erik.

"Ako to dopadlo?" Spýta sa ma starostlivo. Ja nevládzem odpovedať. Len padnem na kolená a rozplačem sa. Erik sa na mňa sucitne pozrie a hneď pribehne ku mne.

"Čo sa stalo?" Nedočkavo sa ma vypytuje a jednou rukou má hladká po pleci. V tom vbehnu do izby aj ostatný chalani.

"Čo sa deje?" Nechápavo sa spýta Noah. Všetci na mňa nechápavo pozerajú. A ja tam len kľačím a plačem. Z oči mi tečie jedna slza za druhou.

"Oni... Oni..." Začnem pomaly ale nevládzem rozprávať ďalej. Vždy keď si na to spomeniem mi je ešte viac do plaču.

"Čo oni?" Jemne sa ma spýta Erik a ďalej má hladká po pleci.

"Oni ho odsúdili" poviem rýchlo a pritiahnem sa k Erikovi ktorý má veľmi rád prijme. Silno má obíme. Na ich tvárach sa objaví prekvapený výraz. Hneď všetci ku mne dobehnú a sadnú si vedľa mňa na zem.

"Na ako dlho?" Ďalej sa ma pýta Sam.

"15 rokov" poviem pomedzi vzlyky.

"Čo?" Nechápavo sa na mňa pozrie Erik.

"Oni ho odsúdili na 15 rokov" zopakujem znova.

"Ale veď to nemôžu" nechápavo pokrúti hlavou Noah.

"Očividne môžu" vzdychnem si a ďalej plačem.

"Potrebuješ si oddýchnuť" povie Erik a zdvihne ma na ruky. Automaticky si obmotám ruky okolo jeho krku a nechám sa niesť hore do izby. Opatrne má položí na posteľ.

"Potrebuješ niečo?" Starostlivo sa ma spýta.

"Nie. Chcem byť sama" poviem potichu a zahľadím sa do steny ktorá je oproti mňa. Erik iba prikývne a odíde z izby. Hneď ako zavrie dvere mi z očí vyjdú ďalšie slzy. Nechápavo pozerám do steny a moje líca zmáčajú slzy. Nemám námahu ani sa natiahnuť pre servítku a utrieť si ich. Len pozerám a plačem. Prečo mi to kurva urobili? Prečo ho zatkli? Veď je nevinný. Nikdy by nikomu neublížil. On nie. Ľahnem si na posteľ , schúlim sa do malého klbka a rukami silno obímem vankúš. Prečo??

"Nora musíš niečo jesť" ozve sa cez dvere Erik.

"Nemá chuť" odvrknem a silno stlacam vankúš.

"Už tu takto ležíš druhý deň" povie a vojde za mnou do izby.

"A?" Nechápavo sa ho spýtam.

"Musíš niečo zjesť. A musíš pomôcť Williamovi" povie rozhodne a sadne si vedľa mňa.

"A ako mu mám akože pomôcť? Ak nevidíš dostala som ho do basy" zúfalo poviem.

"Ty nie. Veď si sa mu snažila pomôcť" pohladká ma po pleci.

"Ale asi slabo" vzliknem.

"Nora. Ty jediná si sa oňho zaujímala. Takže určite si spravila všetko čo vedela" povie rozhodne.

"Choď za ním a všetko to vyriešite" pohladká ma po pleci.

"Máš pravdu. Vyriešim to" rýchlo sa postavím.

"Ďakujem" silno ho obímem a vybehnem z izby.

"Kam ideš?" Nechápavo sa ma spýta.

"Idem za jeho otcom" poviem rýchlo a zbehnem dolu schodmi.

"A na čo prosím ťa?" Rýchlo beží za mnou.

"To je už moja vec" odbijem ho a nastúpim do auta.

"Nora. Toto nie je dobrý nápad" nesúhlasí so mnou.

"Nevadí" myknem nad tým plecom a vyberiem sa rovno k jeho rodičom. Všetko mal nastarosti jeho otec. Takže jediné čo mi z toho vychádza je , že niekde spravil chybu on. On je zodpovedný za to , že išiel do basy a ja zistím že prečo. Prečo ho nechal zatknúť?

Zastanem pred ich domom. Rýchlo vystúpim z auta a silno zabucham na ich dvere.

"Ahoj Nora. Ako je Williamovi?" Spýta sa ma hneď Lucy. Nechápavo sa na ňu pozriem. Oni jej o tom nepovedali?

"Nepovedali vám jeho rozsudok?" Prekvapene sa spýtam.

"Thomas neprišiel od súdu domov a Leo sa o tom nechcel baviť" vysvetli mi.

"Takže Thomas nie je doma?" Nechápavo sa na ňu pozriem.

"Nie, povedal mi , že išiel na služobnú cestu niekam" rýchlo mi vysvetľuje.

"Kurva" zanadávam si potichu.

"A ako je na tom William? Ako dopadol?" Začne sa ma starostlivo vypytovať.

"Nie dobre" opatrne poviem.

"Ako to myslíš?" Nechápavo sa ma spýta.

"Dostal 15 rokov" poviem rýchlo.

"To nemôže byť pravda" rozplače sa.

"Je mi to ľúto" silno ju obímem. Dopadne na moje plecia a rozplače sa ešte viac.

"To nemôže byť pravda" opakuje dookola.

"Sľubujem vám, že to vyriešim" zašepkam jej potichu do ucha.

"Keby niečo potrebuješ kľudne povedz" povie pomedzi vzliky.

"Jasne. Teraz budem musieť ísť" odtiahnem sa od nej. Pozriem sa jej do očí a uvidím v nich plno sĺz. Viem , že smútok sa najlepšie lieči sám. Preto ju tam nechám a vyberiem sa za Williamom do väznice. Sľubujem , že ťa nenechám zhniť v tej base.