Fake Family

47

Od vtedy ako sa k nám nasťahoval môj otec je v byte napätá atmosféra. William sa spolovice hnevá na mňa ale z najväčšej časti sa hnevá na otca. Vadí mu že som ho nechala u nás. Podľa neho sme sa naňho mali vykašľať. Za to ako sa ku mne správal robím preňho vraj veľa. Lenže je to môj otec a William to nevie pochopiť. Nemôžem sa naňho vykašľať len kvôli chybe ktorú v minulosti spravil.
"Nora" ozve sa otcou hlas s kuchyne. Od strachu ma mykne. Vôbec som ho nepočula prichádzať.
"Áno?" Prestanem krájať zeleninu a pohľad nasmerujem k nemu.
"Mohli by sme sa porozprávať?" Spýta sa ma opatrne a ostane stáť v dverách.
"Jasne a o čom?" Usmejem sa naňho.
"O nás. O ten" vysvetli mu otec. Úsmev mi s tvári zmyzne.
"Jasne prečo nie" ruky si utriem do utierky a sadnem si za stôl.
"Čo by si chcel vedieť?" Spýtam sa ho. Otec sa opatrne presunie a posadí sa oproti mňa.
"Chcel by som sa ti hlavne ospravedlniť za to čo som ti robil keď si bola menšie" povie a smutne sa na mňa pozrie. Hneď ako vytiahne našu minulosť mi po chrbte prejdú zimomriavky.
"Bolo to už dávno" zašepkam potichu.
"Ja viem. Ale chcem aby si vedela že ja už nie som taký. Prestal som piť" začne sa obhajovať
"Verím ti oci" usmejem sa naňho.
"Počul som vás s Williamom. Viem že sa kvôli mne hádate. A naozaj vám nechcem robiť problémy"
"Nie to je v pohode. Mali sme len menšiu výmenu názorov" vysvetlím mu
"Ale ak vám tu prekážam tak mi to povedz a ja odídem" rýchlo na mňa vychŕli a začne si šúchať ruky o seba.
"Nevedíš nám tu. O to sa neboj" poviem presvedčivo.
"Nechcem vám skaziť váš vzťah. Ste spolu pekný" usmeje sa na mňa. Tak dlho som nevidela jeho pravý úsmev. Usmieva sa jemne ale zároveň mierne drsne. Je presný opak mňa. Ja mám tmavé vlasy a on svetle. Až teraz som pochopila že som celá po mame. Po otcovi nemá nič.
"Nemáš sa čoho báť" ubezpečím ho
"A ako ste sa spoznali?" Spýta sa ma zo záujmom v očiach.
"Dlhý príbeh" poviem a usmeje sa nad tým ako to všetko začalo.
"Ja mám čas" povie a prekríži si ruky cez prsia. Usmejem sa naňho a začnem mu rozprávať nás príbeh. Po asi polhodine som na konci.
"A nejak tak sme sa my dvaja spoznali" ukončím svoj monológ.
"Normálne ako s filmu" usmeje sa na mňa otec.
"Tak to hej"
"William je pre teba ten správny chalan."
"To som zistila už dávno" usmejem sa naňho a pohodlne sa opriem o stoličku.
"O čom sa to tu bavíte?" Vyruší nás William.
"Rozprávam otcovi ako sme sa spoznali" vysvetlím mu.
"Nemyslel som si že by vás to zaujímalo" zazrie na môjho otca.
"Tak si sa asi myslí" odbije ho otec
"V tom možno. Ale v iných veciach som si istý" povie pyšne a ruky si prekríži cez prsia.
"A v čom takom?" Spýtavo sa naňho pozriem otec.
"Že ste obyčajný kretén" uškrnie sa naňho a ležérne sa oprie a zárubňu.
"Fajn to stačí" ukončím ich hadku ešte pred tým ako sa začne zhoršovať.
"Mala by si sa pripraviť. Dneska nás čaká ťa oslava u mojich rodičov" povie William a presunie pozornosť na mňa.
"Máš pravdu. Mala by som sa začať pripravovať" súhlasím s ním.
"Ospravedlňte má" usmejem sa na nich a odídem z izby. Som rada že mám aspoň nejakú výhovorku na opustenie priestoru kde su oni dvaja. Zo skrine si vyberiem svoje šaty ktoré som si už týždeň odkladala. Neuveriteľné som z nich šťastná , lepšie šaty som si ani nemohla vybrať. Vlasy si jemne navlním a nechám ich prirodzené spadnúť na moje plecia. Na oči si nanesiem jemne očné tiene a pomocou maskary si ich o trochu zväčším. Na pery si nanesiem jemný rúž a myslím si že môže byť. Opatrne sa oblečiem do svojich šiat. Ani neviem ako a stojím celá oblečená pred zrkadlom. Príprava mi trvala skoro dve hodiny. Spravím si malú otočku v zrkadle a idem za Williamom do obývačky. Stojí pri okne a sleduje premávku.
"Už som" ozvem sa potichu a čakám na jeho reakciu. William sa pomaly otočí. Hneď ako mu zrak padne na mňa mu v očiach zbadám iskričky.
"Si nádherná" pochváli ma a na tvári sa mu objaví jeho nefalšovaný úsmev.
"Ďakujem. Aj ty vyzerá dobre" usmejem sa naňho . William si rukami jemne prejde po košeli a vyberie sa ku mne.
"Vyzeráš skvelé Zlatko" pochváli ma otec. Úplne som naňho zabudla.
"Ďakujem oči" usmejem sa naňho a chytím Williama za ruku.
"Vrátime sa večer" zakričím otcovi a spoločne s Williamom sa vyberieme von z bytu. William mi ako pravý džentlmen otvorí dvere na aute a ešte ich aj po mne zavrie.
"Si pripravená?" Spýta sa ma William hneď ako nastupi do auta.
"Ja áno a ty?" Pozriem sa naňho.
"Myslím si že hej" prikývne a naštartuje. Zvyšok cesty nepovieme ani slovo. Iba sa v tichosti vezieme. Po pár minútach odídeme z mesta a mierime ani neviem kde
"Kde máte dom?" Spýtam sa Williama a obzriem sa okolo seba. Nič tu nevidím.
"Tu neďaleko" povie a odbočí na cestu ktorá sa tiahne lesom. Na okolo nás sú len stromy a tma.
"Nevedela som že bývate v lese" skonštatujem a zo strachom si obzerám okolie.
"Rodičia chceli mať súkromie" povie akoby nič a ďalej sa venuje šoférovaniu. Po piatich minútach sa pred nami objaví veľká brána. William stlačí nejaké tlačítko a brána sa ako na povel otvorí. Prekvapene sa pozerám pred seba. William prejde cez bránu a smeruje po ceste okolo ktorej sú vysadené tuje. Cesta nie je veľmi dlhá. Keď v tom sa objaví pred nami veľký dom. Neviem či sa to dá nazvať domom. Vyzerá to ako palác.
"Wau" vzdychnem si a s úžasom sa pozerám na ich dom. Oproti nám stojí mala fontánka a okolo nej sú zaparkované autá.
"Prečo ju tu tak veľa áut?Myslela som si že je to len malá oslava" poviem a s výrazným dychom sledujem okolie. Je to tu nádherné priam čarovné.
"Nebude až tak mala" uškrnie sa na mňa William
"William" buchnem ho do pleca. Ale on iba s úsmevom na tvári vystúpi a obíde auta.
"Slečna Wilsenová" podá mi ruku a pomôže mi vystúpiť z auta.
"Ďakujem" usmejem sa naňho a chytím ho za biceps. William ma vedie až k mohutným dverám.
"Vitaj v mojom rodnom dome"