Fake Family

32

"musím ísť" poviem smutne a chytím do ruky svoju bundu.
"Ešte nie" zakňučí William a potiahne má za rukáv bundy.
"Mama ma zabije" poviem rozhodne a odtiahnem sa od neho.
"Tak tu ostaň a nebude ťa mať ako  zabiť" žmurkne na mňa.
"To je skvelý nápad. Ale aj tak musím ísť" nakloním sa k nemu a jemne ho pobozkám .
"Nora" pozrie na mňa za smutnými očami.
"Vidíme sa zajtra" usmejem sa naňho a ešte raz ho pobozkám.
"Sľubuje?" Pritiahne si ma k sebe bližšie a chytí má rukami za zadok.
"Sľubujem" zdvihnem dva prsty na znak sľubu.
"Tak bež" povie a buchne má po zadku
"Maj sa" ešte raz ho pobozkám a utekám dole k taxíku. Čaká ma tam už dobrých pár minút. Určite bude šťastný. Rýchlo doňho nastúpim a taxikárovi poviem adresu nášho domu. On si iba niečo zašomre a naštartuje auto. O ani nie desať minút sa ocitnem pred svojím domom. Normálne sa bojím doňho vstúpiť lebo mam taký pocit že budem mať poriadny prúser.
"Ďakujem za odvoz" podám taxikárovi peniaze a pekne sa naňho usmejem. Pomaly vystúpim a idem rovnou čiarový dnu. Hneď ako otvorím dvere zbadám stáť mamu na chodbe. Na tvári má svoj typický výraz . Jedno obočie ma nadvyhnuté a na celá sa jej vytvorili vrásky. Čo znamená že je na mňa kvalitné nahnevaná.
"Kde si doteraz bola?" Spýta sa ma a prekríži si ruky cez prsia.
"U jednej kamarátky" zaklamem jej.
"A čo si doteraz robila u kamarátky?" Spýta sa ma nahnevane.
"Zaspala som u nej a nechcela ma zobudiť tak ma nechala spať zvyšok noci u nej" vysvetlím jej.
"Myslíš si že je toto normálne?" Skríkne po mne.
"Veď sa nič nestalo"
"Mohla si mi aspoň zavolať. Ráno si odídeš do školy a vrátiš sa až na druhý deň ráno. Chceš mi povedať že je to normálne?" Zvýši na mňa hlas.
"Žijem ? Žijem. Tak čo robíš taký stres?" Spýtam sa jej nahnevane.
"Láskavo sa uvedom s kým sa rozprávaš" skríkne po mne.
"Veď ja nič nevravím. Ty tu po mne hulakaš akoby som neviem čo spravila" skriknem po nej.
"Okamžite zníš ten hlas"
"Ja ho mám úplne normálny. To ty si tá ktorá tu robí s komára somára nie ja. Jediné čo som spravila je že som prišla pozde domov. A ty sa tváriš ako keby som niekoho zabila. Takže ja mám právo sa hnevať" poviem nahnevane a rozhodnem sa ísť do svojej izby
"Okamžite stoj" skríkne za mnou.
"Čo chceš?" Otočím sa a spýtam sa nahnevane.
"Vysvetli mi kde si bola" nechápavo sa na ňu pozriem.
"Už som ti to povedala"
"Ja chcem počuť pravdu" stojí si stále za svojím.
"Bola som u kamarátky" zopakujem jej to znova.
"Neklam mi Nora. A povedz mi kde si bola" skríkne po mne. Po celom chrbte mi prejde mráz.
"Fajn" vzdychnem si " bola som u jedného chalana ktorý má poriadne pretiahol. A vieš čo zišlo by sa to aj tebe" skriknem po nej. Jediné čo uvidím je mamina ruka ktorá mi pristane rovno na mojom líci. Chytím sa za líce a prekvapene sa na ňu pozriem. To som od nej nečakala.
"Padaj do izby. Máš na mesiac zaracha" skríkne a ukáže na izbu
"To nemôžeš" poviem neveriacky.
"Môžem a práve teraz som to aj urobila" prekríži si ruky cez prsia. Zazriem na ňu a nahnevane odpochodujem do izby. Zvalím sa na posteľ a na hlavu si dám vankúš. Nahlas doňho zakričím. To nemôže myslieť vážne. Najskôr mi strelí facku a potom mi dá ešte aj zaracha. Veď to nie je normálne. Okej prehnala som to ale aj ona. Takže nie je všetko len moja vina. S rozmýšľania má vyruší cinknutie mobilu. Pozriem sa na obrazovku a uvidím tam svietiť Williamovo meno. S úsmevom na tvári otvorím sms.

William: Žiješ?
Nora: ako sa to vezme
William: stalo sa niečo??
Nora: nič strašné. Dostala som len zaracha a jednu facku.
William: ona ti dala facku?
Nora: to je v pohode nerob si zbytočné nervy.
William: to nie je v pohode. Nemá ťa len tak kvôli ničomu fackovať.
Nora: no to kvôli ničomu nebolo....
William: čo si jej povedala?
Nora: to je jedno
William: Nora. Hneď mi to povedz!
Nora: no len že som bola u jedného chalan ktorý má pretiahol a že by sa to zišlo aj jej...
William: začínaš byť zlá😈
Nora: asi to mám po niekom😈😘
William:po mne isto nie😁
Nora: tak to isto.
William:a kedy pôjdeš znova k tomu chalanovi aby ťa mohol znova pretiahnuť?😈😄
Nora: dúfam že čo najskôr
William: u mňa sú dvere vždy otvorené.
Nora: čo najskôr prídem
William: už sa neviem dočkať.
Nora: aj ja

Zvyšok večera som strávila písaním si s Williamom. Pomohol mi zlepšiť si náladu a asi prvýkrát sa teším do školy. Lebo konečne ho uvidím aj keď sme sa videli ani nie pred ôsmimi hodinami ale aj tak mi už veľmi chýba. A zajtra to vyriešim aj s mamou nemôžeš mať zaracha na tak dlho. Ospravedlnim sa jej za všetko a pokúsim sa s ňou nejak dohodnúť. Hádam to všetko dopadne dobre.