Fake Family

53

William sa ku mne rozbehne. Čupne si vedľa mňa a silno má obíme.
"Kľud Zlatko. Všetko je v poriadku" utešuje ma. Ja sa len k nemu pritiahnem a rozplačem sa ešte viac. Úprimne neviem prečo sa tatko správam. Otca som nevidela koľko rokov a potom sme spolu boli len mesiac. Tak prečo mi tak veľmi chýba.
"Počúvaj ma " rozkáže mi William. Ale ja sa ďalej venujem jeho hrudi.
"Nora" povie hlasnejšie a zdvihne mi hlavu. Môj pohľad namiery na ten môj.
"Viem že ti chýba. Ale spomeň si čo ti všetko ten chlap spravil. Stojí ti za toľko smútku?" William sa mi hlboko pozerá do očí. Až vtedy si uvedomím čoho všetkého bol ten chlap schopný. Keď ma ako malú bil, pil veľa alkoholu a robil všetky tie veci ktoré by správny otec nikdy nespravil. Tento chlap naozaj nestojí za toľko smútku.
"Nie" nesúhlasné pokrútim hlavou.
"Neplač kvôli nemu. Lebo on si tvoje slzy nezaslúži. Bol to obyčajný kretén a tým aj navždy ostane" povie rozhodne William.
"Máš pravdu" súhlasné pokyvam hlavou. Utriem si z tváre všetky zvyšné slzy.
"Môžme ísť?" Spýta sa ma William. Rozhodne pokyvam hlavou a postavím sa. Navždy sa idem zbaviť toho človeka zo svojho života. William sa postaví vedľa mňa . Rukami si upraví objek a rozhodne sa postaví vedľa mňa. Ponúkne mi svoje rameno ktoré ja s ochotou prijmem. Spoločne vyrazíme pochovať môjho otca. Všetci hostia ktorý sú tu nechápavo na mňa pozerajú. Ale mne je to jedno. Správala som sa ako krava ale už je to za mnou. Pomaly kráčame k hrobu môjho otca. Farár spoločne s pomocníkmi ho pomaly dávajú do jamy. Poslednýkrát sa pozriem na jeho truhlu. Hodím na ňu malý kvet.
"Nestojíš mi už za smútok. Preplakala som kvôli tebe veľa sĺz" zašepkam potichu len preňho. A rozhodne odkracam preč. Zvyšný ľudia tiež spraví to isté a každý sa vyberie smerom k svojmu autu.
"Prídete aj na rozlúčku?" Spýta sa ma moja mama. William sa pozrie na mňa a čaká čo poviem.
"Iba na chvíľu" usmejem sa na ňu a nastúpim do auta. Mama ostane stáť za dverami autá. Vieš že sa nesprávam najslušnejšie ale nemám náladu na pretvarovanie. William obíde auta a sadne si vedľa mňa.
"Si si istá že tam chceš ísť?" Spýta sa ma hneď ako nastúpime do auta.
"Musím. Správala som sa ako krava" vysvetlím mu.
"Ale som na tebe pyšný?" Pochváli ma William.
"A za čo?" Nechápavo sa naňho pozriem.
"Za to že si konečne prekonala ten smútok. Viem že to nie je najľahšie ale zvládla si to" povzbudzujúco ma chytí za stehno.
"Ale to len kvôli tebe" usmejem sa naňho a položím si ruku na tú jeho.
"Ja budem vždy pri tebe" ubezpečí ma.
"Viem. A za to ti ďakujem" usmejem sa naňho a jemne sa k nemu nakloním a spojím naše pery.
"Tak poďme sa najesť" uškrnie sa na mňa.
"Zase myslíš len na jedlo" zasmejem sa nad ním.
"Veď som nejedol dneska ešte" obráni sa.
"Ty môj chudáčik" pohladkám ho po vlasoch. William sa iba zasmeje a naštartuje auto.
"A kde to je ?" Spýta sa ma počas šoférovanie.
"U nás doma. To organizovala mama" vysvetlím mu.
"Takže ideme k tvoje máme" povie s úsmevom. Vďakabohu cesta trvá krátko. Prišli sme asi ako posledný lebo kolo nášho domu stojí už veľa áut. William zastane pri susedovcoch. Spoločne ideme do môjho starého domu. Nebola som tu asi tri mesiace. Ľudia už stoja po dvore.
"Tak ste tu" privíta nás s úsmevom mama.
"Kúsok sme sa zdržali" ospravedlním sa jej.
"Dôležité je že ste tu" usmeje sa na mňa.
"Kde je nejaké jedlo?" Spýta sa nedočkavo William.
"Dnuka" ukáže na dom moja mám.
"Ďakujem" usmeje sa na ňu. A hneď sa od nás odpojí. Ako odchádza tak naňho zazriem. Ale on len mykne plecom a šťastne ide do domu.
"Prepáč ale je hladný" objastnim mojej mame situáciu.
"Veď nech kľudne je. Aj tak je toho veľa" odpovie s úsmevom.
"Idem sa venovať hosťom" ukážem na ľudí.
"Len choď" povie mama. Odpojim sa od nej. Vyberiem sa  k mojej malej sesternice.
"Ahoj moja" usmejem sa na ňu a čupnem si vedľa nej.
"Ahoj Nora" s úsmevom od ucha k uchu sa mi hodí okolo krku.
"Ako sa máš?"
"Celkom dobre a ty?" Nedočkavo sa na spýta.
"A dá sa" usmejem sa na ňu.
"Poď sa so mnou hrať" chytí ma za ruku a začne má ťahať k hráčkam.
"Nechaj ju Lucy" napomenie ju jej mama.
"Ale mami" zakňučí smutne Lucy.
"Bez sa hrať s deťmi" povie rozhodne. Lucy smutne odpochoduje k deťom.
" Je zlatá" poviem hneď ako odíde.
"To je. Ako sa cítiš?" Spýta sa ma hneď.
"Celkom dobre" odpoviem a jemne sa usmejem.
"Je strašne čo sa stalo tvojmu otcovi" smutne povie.
"To je" prikývnem zase tá istá kazeta dokola.
"Kebyže niečo potrebuješ tak kľudne povedz. Sme tu vždy pre teba" ponúkne mi s úsmevom na tvári.
"Ďakujem. Už musím ísť nájsť Williama" ukážem smerom k domu
"Jasne bez" povie s úsmevom na tvári. Ešte raz sa na ňu usmejem a vyberiem sa za Williamom. Nájdem ho pri jedle. Ako inak.
"Ešte stále ješ?" Spýtam sa ho prekvapene.
"Hej" zašomre s plnými ústami.
"A čo také dobré?" Nakloním sa cez jeho plece a pozriem sa mu do taniera.
"Šľahačkový koláč" ukáže mi.
"Môžem?" Ukážem naňho. Vyzerá naozaj skvelé.
"Jasne" naberie si kúsok na vidličku a dá mi ju do úst.
"Mňam" poviem zasnene. Je božský.
"Skvelý že?" Nedočkavo sa na mňa pozrie.
"Úžasný" prikývnem.
"Ešte chceš?" Spýta sa ma s koláčom nabratym na vidličke.
"Posledný kúsok" natiahnem sa dám si koláč do úst.
"Zvyšok je môj" povie rozhodne a začne do seba hádzať koláč.
"Len papaj" potľapkám ho po pleci. V tom mi príde zle. Rýchlo sa rozbehnem do kúpeľne. Ešte že viem že kde je. Celý koláč vyvrátim do záchoda. Ústa si utriem toaletným papierom.
"Si v pohode?" Zbadám stáť Williama pri dverách.
"Hej len mi prišlo trochu zle" upokojím ho.
"Chceš vodu?" Starostlivo sa ma spýta .
"Idem si pre ňu" opatrnem sa postavím.
"Nie počkaj tu ja ti ju donesiem" povie rýchlo a odbehne. O chvíľu je späť aj s pohárom vody.
"Tu máš" podá mi pohár.
"Ďakujem" s radosťou ho prijmem a odpijem s z neho.
"Je ti lepšie?" Starostlivo sa ma spýta.
"Už som v pohode. Len mi asi nesadol ten  koláč" myknem nad tým plecom.
"Asi hej" prikývne.
"Ideme domov?" Spýtam sa ho.
"Jasne. Kľudne môžme" pomôže mi postaviť sa. Ale už sa cítim tak ako predtým.
"Čo sa deje?" Nechápavo sa na nás pozerá mama.
"Nič len mi prišlo zle" vysvetlím jej mame.
"Už ti je lepšie?" Starostlivo sa na mňa pozrie.
"Hej len mi nesadol koláč" poviem akoby nič.
"Ideme už domov" zamieša sa do rozhovoru aj William.
"Len choďte" prikývne mama. William ma chytí za ruku a ideme spoločne domov.