Fake Family

73

Celý týždeň som rozmýšľala kto je za tu vraždu zodpovedný. S chalanmi sme sa od nášho posledného vlúpania nestretli keďže som na to ani nemala náladu. Celý čas len sedím doma a rozmýšľam nad tým kto to mohol spraviť.

"Nora?" Ozve sa jemný hlas Lucy hneď potom ako zdvihnem telefón.

"Ahoj" poviem a na tvári sa mi hneď objaví úsmev.

"Volala si mi?" Nechápavo sa ma spýta.

"Hej. Chcela som vedieť či je Thomas doma" vysvetlím jej.

"Áno včera prišiel" moja radosť sa ešte viac zväčší.

"Okej ďakujem" rýchlo odpoviem.

"Jasne nemáš za čo" nechápavo povie Lucy. Rýchlo zruším a výstrelím z gauča rýchlosťou blesku. Hodím na seba mikinu a utekám do auta. Idem rovno za ním. Dupnem na plyn a ani neviem ako a stojím pred ich domom. Nahnevane vystúpim z auta a namierim si to k ich dverám. Ani nezaklopem len ich roztvorim nahnevane dokorán.

"Nora?" Nechápavo sa na mňa pozrie Lucy.

"Kde je Thomas?" Nahnevane sa spýtam. Môj hnev dvakrát tak narástol cestou sem.

"Čo potrebuješ?" Spýta sa prísny Thomasou hlas.

"Kde ste boli?" Rýchlo sa ho opýtam.

"Na služobnej ceste" povie akoby nič.

"A to ste ju mali hneď po Williamovom súde?" Nechápavo sa ho spýtam.

"Hej" odvrkne akoby nič.

"Aká náhoda" prekrížim si ruky cez prsia.

"Mal som prácu" vysvetli mi.

"Hej hej" prikyvujem.

"Aký máš s tým problém." Prepychne ma pohľadom.

"Žiaden len mám pocit že to vy ste ju zabili" poviem a zahľadím sa mu do očí.

"Robím si srandu?" Jemne sa zasmeje.

"Nie" poviem úplne vážne.

"Nie si normálna" pokrúti nadomnou hlavou.

"A prečo by ste to nemohli byť vy? Odišli ste hneď po súde. William sedí v base a vy ste mu vybrali právnika a veľmi dobre ste vedeli že čakala decko" poviem rýchlo.

"A čo mám ja s tým spoločne?" Nechápavo sa ma spýta ale vidím na ňom že je pod stresom. Lucy celú túto situáciu len sleduje.

"Nebola náhodou vaša milenka?" Spýtam sa ho a jemne nakloním na bok hlavu.

"Nie nebola" povie rýchlo.

"Hlavne že mne ľudia vraveli niečo iné" uškrniem sa naňho.

"Daj sa liečiť" odbije a vyberie sa hore schodni.

"Ja dokážem že ste to boli vy" zakričím za ním ale on sa ani neotočí.

"Nenechám kvôli vám Williama zhniť v base" zakričím na celý dom. Ale jediné čo počujem sú zabuchnute dvere jeho kancelárie.

Nahnevane sa otočím a vyberiem sa do auta. Sadnem si na miesto vodiča a silno tresknem do volantu. Piči to nemôže byť pravda. A čo som vôbec čakala ? Že sa mi prizná? Vyberiem sa k mame ktorá viem , že mi určite pomôže.

Zastanem pred naším domom a zúfalo vojdem dnu.

"Ako ti je Nora?" Starostlivo sa ma spýta.

"Zle" poviem rýchlo a zvalím sa na gauč.

"Nič si nezistila?" Rýchlo sa ma spýta.

"Nie nič" odvrknem a chytím do rúk vankúš.

"Bude dobre"ubezpečí ma a jemne ma pohladká po chrbte.

"Môžem tu dnes ostať?" Opatrne sa jej spýtam

"Jasne, že môžeš" prikývne.

"Ďakujem" usmejem sa na ňu a postavím sa.

"Idem si oddýchnuť" ukážem na dvere mojej izby.

"Bez" usmeje sa na mňa. Iba prikývnem a idem do mojej starej izby v ktorej som už nebola ani neviem ako dlho. Zvalím sa do postele.

"Prečo to je také ťažké?" Spýtam sa samej seba. Do uší si vopchám slúchadlá a pustím si svoj playlist na spotify. Jedine čo mi teraz pomôže je hudba. Len pri nej dokážem vypnúť mozog.

"Nora Zlatko?"ozve sa pri mne jemný hlas mami. Táto chvíľa ma vrátila späť med som bola ešte malá. Ako má každé ráno chodila budiť mama. Milým hlasom sa mi vždy prihovorila a jemne ma pohladkala po pleci. To bol jediný moment ktorý som mala na rane rada.

Pomaly otvorím oči.

"Čo je?" Nechápavo sa jej spýtam . Ani neviem ako som včera zaspala.

"Volajú ti z polície" povie akoby nič.

"Čo?" Rýchlo výstrelím z postele a utekám do kuchyne k mobilu. Cestou sa potknem o koberec a skoro spadnem na zem ale vďakabohu sa udržím. Rýchlo schmatnem do ruky mobil.

"Áno?" Zadychčane sa spýtam.

"Nora Wilsenová?" Spýta sa ma mužský hlas.

"Áno to som ja" prikývnem.

"Chceme aby ste prišli na policajnú stanicu"

"A prečo?" Nechápavo sa spýtam.

"Ohľadom Williama Blace. Zistili sme že nie je obvinený"