Fake Family

61

Zastaneme na kraji cesty pri Eve. Pred dvoma rokmi sa s Joshom presťahovali do bytu. A od vtedy sú ešte stále spolu. Nečakala som ,že to medzi nimi tak dlho vydrží ale asi si naozaj tí dvaja padli do oka. S Williamom sme sa počas cesty ukľudnili a teraz máme opäť super náladu a sme pripravení in povedať novinu. Zaklopem na Evine dvere a čaká kedy sa pri nich konečne objaví. Jej to trvá zatiaľ najdlhšie ale o pár minút sa jej dvere otvoria.
"Ahojte" povie s úsmevom na tvári.
"Ahoj" usmejem sa na ňu.
"Prečo ste prišli spolu?" Prstom ukáže raz na mňa a potom na Williama.
"Prišli sme ti niečo povedať" poviem s úsmevom na tvári
"Ooo a čo také?" Povie celá šťastná a pustí nás cez dvere dnu. Chytím Williama za ruku a zavediem ho rovno do kuchyne. Keď som u Evi vždy sa rozprávame len v kuchyni. Neviem prečo ale je nám to tam pohodlné.
"Som zvedavá na vaše novinky. Si tehotná?" Rýchlo sa ma spýta a pozrie sa raz na moje brucho a potom znova na moju tvár.
"Bože nie" nesúhlasne pokrútim hlavou. Eve som o mojom tehotenstve nepovedala. Od vtedy ako sme vyšli z tej nemocnice sme to nikomu nepovedali. Ostalo to len medzi nami.
"Tak potom čo?" Nechápavo sa na mňa pozrie a oprie sa o kuchynskú linku.
"Nech sa páči" podám jej obálku. Eva sa nepýta čo to je ale automaticky to otvorí.
"Vy budete mať svadbu?" Prekvapene sa ma spýta.
"Hej" prikývnem súhlasné.
"Bože môj" skríkne šťastne a silno má obíme.
"Ukáž prsteň" povie veliteľsky. Ja jej nastavím ruku  s prsteňom. Eve ju nedočkavo chytí do ruky s celý prsteň si začne obzerať.
"Je nádhery. Veď ten musel stáť majland " pozrie sa jedným okom na Williama.
"Peniaze nie sú dôležité" povie s úsmevom na tvári a jemne ma chytí za plece
"Keby toto vedel pochopiť aj ten môj" nálada sa jej zmenila zo sekundy na sekundu.
"Máte problémy?" Starostlivo sa jej spýtam.  Za celý čas čo sú spolu si Josha chválila tak nechápem čo sa medzi nimi mohlo stať.
"Nie sú to neuveriteľné problémy. Ale vkuse sa hádame" povie zúfalo a zosunie sa na stoličky oproti mne.
"To vo vzťahu býva" ubezpečím ju.
"Ja viem. Lenže ako sme spolu som zistila že je strašne háklivý na peniaze" vysvetli mi.
"Ako to myslíš?" Nechápavo sa jej spýtam.
"Vždy keď si niečo kúpim to je podľa neho drahé. A že načo kupujem toľko veci. Ale som žena ja potrebujem nakupovať" povie nahlas.
"Tak mu to nejak vysvetli" poradím jej.
"Veď ja som sa snažila ale on vždy len. Máme hypotéku nemožné si dovoliť tie tvoje drahé handry. A vkuse dokola len to isté" povie zúfalo.
"Neboj jeho to isto prejde" ubezpečím ju s jemne ju chytím za koleno.
"Som zvedavá že kedy" nahlas si odfúkne.
"Už si si našla prácu?" Spýtam sa jej.
"No.." začne opatrne.
"Ty ešte nemáš prácu?" Spýtam sa jej prekvapene.
"No tak som si ju ešte nenašla" rýchlo začne rozhadzovať rukami.
"Eva. A ty sa potom čuduješ. Veď on platí celé nájomné sám s ešte ty míňaš peniaze na hrady" skriknem po nej
"Ale veď ja sa snažím si niečo nájsť" začne sa brániť.
"A ako? Ty že sedíš na gauči alebo nakupuješ?"  Znova jemne zvýšim hlas
"Tebe sa to povie keď prácu máš" ukáže na mňa rukou .
"Lenže ja som pre to aj niečo robila" obránim sa.
"A ja nie?" Skríkne po mne.
"Očividne nie" poviem potichu.
"Fajn. Nemám náladu sa s tebou hádať" povie nakoniec.
"Ani ja. My už ideme" chytím Williama za ruku.
"Dobre" iba prikývne a odprevadí nás k dverám.
"Zajtra idem pozerať šaty pôjdeš so mnou?" Spýtam sa jej ešte pred odchodom.
'"jasne" usmeje sa na mňa.
"Tak zajtra. Ahoj" silno ju obímem.
"Zajtra " zašepka potichu.
"Čau" kyvne na ňu hlavou William. Eva nám ešte zamáva a my potom rýchlo zbehneme dolu schodmi. Nastúpime do auta a ideme ešte k chalanom. Lenže ti nie sú doma tak im len šuchneme pozvánku popod dvere do domu.
"Isto sú na nejakej párty" prekrúti nad nimi očami William.
"Isto" súhlasím s ním.
"Objednám pizzu a ideme domov" navrhne William.
"Áno pizza" zvolám šťastne. William sa na mňa usmeje a zavolá do pizzerie. Potom sa už len vyberieme domov doma nás už čaká pan s pizzou
"Zaplatíš mu?" Podá mi jeho peňaženku.
"jasné" vybehnem z auta a za pánom. Podám mu do ruky peniaze a spokojne si vezmem pizzu. William s niekým celý ten zas telefonoval. A netváril sa veľmi šťastné.
"Kto ti volal?" Spýtam sa ho hneď keď dovolá.
"Nikto dôležitý" odvrkne s zoberie pizzu. Nejdem sa ho ďalej ani vypytovať lebo viem že to nemá rád. Iba nad tým myknem plecom a nasledujem ho dnu.
"Objednal si kukuricovú?" Spýtam sa ho počas cesty do bytu.
"Ako inak" usmeje sa na mňa a odomkne dvere.
"Ešte že " poviem šťastne.
"Mala by si si naučiť jesť aj inú" povie rozhodne.
"Ale táto je najlepšia"
"Aj druhé sú dobré" žmurkne na mňa.
"Idem po colu?" Spýtam sa ho
"Bež" súhlasí William. Rýchlo odbehnem do kuchyne. Zoberiem dve plechovky koly s vrátim sa za Williamom. Už do seba dáva prvý kúsok pizze.
"Tu máš"hodím mu plechovku koly.
"Dik" zamrmle.
"Ideme robiť aj tie pozvánky?' spýtam sa ho počas jedenia.
"Môžme" prikývne. Postavím sa a zoberiem si notebook. V ňom mám napísané všetky mená ktoré majú ísť na svadbu.
"Príde 200 hostí" poviem pomedzi pozeranie.
"Až toľko?" Spýta sa ma prekvapene.
"Hej" prikývnem a odhryznem si z pizze.
"Tie obálky necháme klasika biele že?" Spýta sa ma a nakloní sa ku mne aby videl do počítača.
"Hej. Nebudeme na ne nič dávať" súhlasím s ním.
"Správ to pomocou hromadnej korešpondencie" ukáže na jednu tabuľku ktorá je vo worde.
"Okej" rozkliknem to.
"Teraz to len zoraďme" ukáže na tabuľku ktorá mi tam vyskočila.
"Dáme meno, ulica, PSČ a mesto?" Spýtam sa ho s pozriem sa naňho.
"Daj najskôr mesto s potom až PSČ" nesúhlasí so mnou.
"Fajn" prikývnem a spravím ako povie.
"Dobre?" Spýtam sa ho keď už to je všetko dane tak ako má byť.
"Skvelé. Idem dať do tlačiarne obálky" rýchlo vyskočí z gauča.
"Zatiaľ spáruj počítač" zakričí mi zo spálne.
"Už je" odkričím mu späť.
"Tak môžeš" ťuknem tlačiť.
"Ide?" Spýtam sa ho.
"Hej" súhlasné zakričí. O asi desať minút sa vráti späť.
"Už ich máme" povie šťastne a zamáva obálkami v ruke.
"A teraz tam treba dať už len pozvánky" vzdychnem si .
"To bude dlho trvať" povie znechutene William.
"To hej" súhlasné prikývnem a pustím sa do toho. Naozaj nám to trvá asi večne. Každú obálku otovriť, vložiť pozvánku a potom zalepiť. Robíme to asi hodinu.
"Posledná" poviem šťastne a zdvihnem do ruky poslednú obálku ktorú som zalepila.
"Konečne. Ideme ich poslať?" Spýta sa ma pričom zdvihne jedno obočie.
"Teraz?" Nechápavo sa ho spýtam.
"Prečo nie" mykne plecom.
"Tak poďme"poviem šťastne. Rýchlo vybehneme z bytu vonku. Neďaleko nášho bytu je poštová búdka. Zastanem pri nej. Obydvaja držíme v rukách pozvánky. Vonku je už tma. Pozriem sa na Williama zbadám ako ňu svietia oči v pouličných lampách.
"Ty prvý" poviem. William sa na mňa usmeje a hodí obálky do poštovej búdky.
"Teraz ty" pozrie sa na mňa. Zhlboka sa nadýchnem s hodím ich dnuka.
"Oficiálne budeme mať svadbu. A nemôžme to zobrať späť" povie šťastne. Usmejem sa naňho.
"Presne tak" súhlasné prikývnem. Nakloní sa ku mne a jemne ma pobozká. Ruky mu obmotám okolí krku.
"Už sa neviem dočkať" zašepka potichu.
"Ani ja" usmejem sa nanho. Stále nemôžem uveriť že ja Nora Wilsenová sa budem vydávať a to ešte s najkrajším chalanom na svete.