Fake Family

43

Celý deň sa bojím toho ako mama zareaguje. Čo ak sa jej to nebude páčiť? William ma upokojuje že všetko bude dobre a že nebudeme mať s tým problém ale ja pochybujem. Poznám moju mama a viem aká je. Má o mňa strach keďže som jej jediná dcéra. A ja jej to jasné že nemám za zle. S Williamom opatrne vystúpime z auta. Celé ruky sa mi trasu.
"Neboj bude do v pohode" žmurkne na mňa William a potiahne má smerom k môjmu domu. Nebola som tu len dva dni ale cítim sa ako keby to bol rok. Opatrne otvorím dvere. Z hlboka sa nadýchnem a vojdem do domu.
"Mami?" Zakričím nahlas.
"Tu som" ozve sa jej jemný hlas s kuchyne. Rýchlo si vyzujem tenisky a idem za ňou. William ma nasleduje.
"Ako sa máte?" Spýta sa ma s úsmevom na tvári a silno má obíme.
"Dobre mami. Chcem ti niečo povedať" začnem opatrne.
"O čo ide?" Zdvihne jedno obočie a nechápavo sa na mňa pozrie.
"Poď si sadnúť" chytím ju za ruku a potiahnem ju smerom do obývačky na gauč. Sadne si na kreslo oproti nám a čaká. William si sadne blízko mňa a ruku si mi položí na stehno.
"Povieš mi o čo ide?" Spýta sa nedočkavo mama. Zo stresom chytím Williamovi ruku. Neviem ako mám začať.
"No s Williamom sme sa rozhodli , že sa k nemu nasťahujem" poviem opatrne a pozriem sa na mamu. Na jej tvári zbadám prekvapený výraz.
"Ty sa odomňa odsťahuješ?" Spýta sa ma prekvapene. Iba prikývnem a čakám na jej reakciu. Na tvári sa jej objaví obrovský úsmev.
"Nevadí ti to?" Nechápavo sa jej spýtam.
"Nie. Práveže sa mi to hodí" povie šťastne .
"Ako myslíš že sa ti to hodí?" Prekvapene sa na ňu pozriem.
"No našla som si jednu známosť" povie a celá sa začne červenať
"Známosť? Prečo si mi o ňom nepovedala?" Spýta sa jej s úsmevom na tvári.
"Nepýtala si sa" mykne plecom a stále sa hanbí.
"A to ste už v takom štádiu že sa ide k tebe sťahovať?" Prekvapene sa jej spýtam a zdvihnem jedno obočie.
"To nie. Ale su aj iné veci ktoré sa dajú robiť" povie a uškrnie sa na mňa.
"Bože fuj mami. Prestaň" zatiahnem znechutene.
"No čo aj ja som len človek" zasmeje sa. William sa vedľa mňa uškrnie. Vidím ako zadržiava smiech.
"Takže ti to nevadí?" Spýtam sa jej ešte raz.
"Nie Zlatko. Som rada že sa chceš osamostatniť" povie a natiahne za mnou svoju ruku. Chytím jej ju a jemne stisnem.
"Tak by si si mohla zbaliť zopár veci a zajtra prídeme pre zvyšok" navrhne William.
"To je dobrý nápad" súhlasím s ním
"No tak bez sa baliť" poženie ma mama rukou s úsmevom na tvári.
"Idem" usmejem sa. Chytím Williama za ruku a potiahnem ho smerom do mojej izby.
"Tak čo si zbalíš?" Spýta sa ma William.
"Úprimne neviem" vzdychnem si nahlas.
"Vyberieme to najdôležitejšie" rukami mi stlačí plecia.
"Fajn. Poďme na to" zvolám a začnem sa prehrabávať v skrini. Povyberám zopár oblečenie a nahádžem ho do kufra. Zvalím si všetky kozmetické veci a učebnice. Zvyšok veci si zoberiem zajtra. Nič iné mi teraz ani netreba. Na moje prekvapenie som sa zbalila dosť rýchlo.
"O ja som niečo našiel" povie spevavím hlasom William.
"Čo také?" Nechápavo sa ho spýtam a otočím sa k nemu. V ruke mi zbadám môj tajný denník. Písala som si ho keď som bola malá. Bol to môj denník v ktorom som mala plno tajomstiev. Nikto okrem mňa ho nevidel. Ani moja mama.
"Nie William" skriknem a rozbehnem sa za ním.
"Chcem si ho prečítať" zvolá škodoradostne a zdvihne denník nad svoju hlavu.
"To je moja súkromná vec" naťahujem sa za denníkom ale on sa iba vyškiera a svoju ruku dvíha vyššie a vyššie.
"Teraz spolu bývame takže mám právo si ho prečítať" zvolá začne v ňom listovať.
"William" zakňučím . Ale on si ma ani nevšimne. Keď v tom zastane a zdvihne jedno obočie.
"Pozri čo som našiel" uškrnie sa na mňa a začne čítať. " Milý denníček. Našla som si frajera svojich snov. Volá sa Adam a je strašne pekný. Je to hokejista. Dnes sme sa spolu rozprávali. A bol ku mne veľmi milý" William vybuchne do smiechu.
"Prestaň" napomeniem ho nahnevane.
"Nora nám bola zamilovaná do hokejistu Adama " ďalej sa smeje ako blázon.
"Bolo to dávno" poviem urazene.
"Poďme čítať ďalej" William si ma ani nevšimne a listuje v denníku ďalej.
"William. Daj mi ho" natiahnem sa a vytrhnem mu ho z ruky. Skryjem ho do vrecka a už mu ho neukazem.
"Stačilo" poviem rozhodne.
"Ale noo" zatvári sa smutne.
"Ideme k tebe" rozkážem a vezmem si do ruky krabice.
"Okej" zatiahne a zoberie do rúk aj všetky zvyšné krabice. Spoločne ich naložíme a rozlúčim sa s mamou.
"Budeš mi chýbať" povie smutne a silno má obíme.
"Veď sa zajtra vidíme" zasmejem sa nad ňou.
"Ale to je ešte ďaleko" zakňučí a silno má obíme
"Vidíme sa zajtra" rozlúčim sa a vyberiem sa na cestu. William ma už čakal v aute. Hneď ako nastúpim naštartuje a ideme rovno k nemu. Zastane pred jeho bytom a spoločne vyberieme krabice až k bytu.
"Počkaj" zastaví ma William pred tým ako chcem vstúpiť do bytu.
"Na čo mám čakať?"nechápavo sa ho spýtam.
"Musím ťa oficiálne odniesť do nášho nového domova" uškrnie sa a zdvihne ma do náručia.
"Veď sme nemali svadbu" zasmejem sa nad ním.
"Ja to beriem ako keby sme mali" mykne plecom.
"Tak ťa v tom nechám" zasmejem sa.
"Tak oficiálne vitaj doma Nora" uškrnie sa a prenesie na cez prah bytu. Zastane až v spálni pri posteli. Položí ma do nej a vyzlečie si tričko
"Vonku máme ešte krabice" ukážem na dvere ktoré ani neviem ako zatvoril.
"Tie počkajú" uškrnie sa a zvalí sa ku mne do postele.
"Ale William.." zastaví ma v strede vety a svoje pery si pritisne na tie moje.
"Nechaj to na mňa" zašepka a pokračuje tam kde začal.

Je neuveriteľné koľko ľudí už číta môj príbeh....chcela by som sa všetkým zo srdca poďakovať ...som veľmi rada , že sa vám príbeh páči( teda aspoň dúfam😅)... Naozaj ešte raz ďakujem ste skvelý 🖤🖤

-sladkych16