The story of Wildflower

The story of wildflower "21"

Sedím na posteli a už takmer desať minút sledujem inkriminovanú mikinu akoby mal zlatý drak na nášivke ožiť a uhryznúť ma. Namiesto zízania na nevinný sveter sa konečne rozhodnem zdvihnúť z postele. Je sobota. Deň zápasu a ... mojich sedemnástych narodenín. Nikto (teda okrem mami) o tom zdá sa nevie a mňa to trochu mrzí a teší zároveň.

Moje zmiešané pocity ma mätú. V minulosti som nikdy nechcela aby o tom niekto vedel a deň mi pripadal ako každý iný. Teda dostala som tortu, absolvovala narodeninový telefonát od ocka a mama mi možno kúpila nejaký malý darček, ale inak to bol úplne obyčajný deň. Nikdy som v podstate nemala nikoho iného, kto by mal záujem so mnou oslavovať, lenže teraz, keď sa zdá, že ma o moju prítomnosť záujem viac ľudí ako zvyčajne je mi trochu smutno, že sa o to nikto nezaujíma.

Vstanem z postele a došuchcem sa do kuchyne. Ako pyžamo mi slúžia iba staré ružové kraťasy s jednorožcami, ktoré mám asi od trinástich a Hunterovo staré tričko z telesnej, ktoré nechal v praní pridlho. Viem, že za normálnych okolností by mama nesúhlasila s tým, že takto oblečená chodím po dome, lenže na moje narodeniny zvykne povoliť vo svojich tyranských výchovných metódach.

,,Dobré ráno," privíta ma Robert s úsmevom. Sedí za jedálenským stolom, vedľa mami a v ruke drží šálku.

,,Skôr dobrý obed," zasmeje sa Hunter, ktorý sa objaví vo dverách ,,hej to je moje tričko!" Pravdepodobne cvičil, pretože je spotený.

,,Koľko je hodín?" spýtam sa a úplne ignorujem rozhorčenie v Hunterovom hlase.

,,Jedenásť," konečne sa ozve mama. ,,volal ti otec."

,,Ach áno, o šiestej ráno, ten človek naozaj nevie, kedy je to vhodné!" zasmeje sa Robert na svojej vlastnej poznámke a odpije si z kávy. Ja aj mama to prejdeme mlčaním. Ja preto, že viem, že otec je na druhej strane svete, a hoci sa rozhodol mi zavolať nemal čas na to aby si pozrel koľko hodín je v Austrálii, a mama preto, že v hĺbke duše súhlasí s Robertom.

,,Aha," poviem a sadnem si za stôl. Našťastie raňajky na stole ešte zostali, pretože mi od hladu skrúca žalúdok.

,,Predtým ako som ho zrušila povedal, že mu máš zavolať čo najskôr, vraj má pre teba darček." Mama znie pohŕdavo, ale na to som si už zvykla. Takým tónom o ňom rozpráva odkedy sa pamätám.

,,Dobre, zavolám mu neskôr," poviem a naložím si na tanier hrianku. Som zvedavá čo mi tento rok dá otec. Hoci mám podozrenie, že mama každý rok otcovi nadiktuje aký darček mi má kúpiť, vždy je to niečo vhodné, čo sa mi páči. Minulý rok som napríklad dostala svoj obľúbený čierny náčrtník s mojimi iniciálami.

,,Darček?" spýta sa začudovane Hunter a popri tom si nakladá vedľa štyroch hrianok s maslom veľké kopy praženice.

,,Áno darček," poviem potichu ,,dnes mám narodeniny."

,,Počkaj... akože dnes?" spýta sa blbo Hunter.

,,Áno," zasmejem sa ,,akože dnes."

,,To je super, kedže máš sedemnásť môžeš si začať robiť vodičák aspoň, ťa už nebudem musieť nikam voziť." Hunter znie až priveľmi spokojne, a začne jesť.

Ja sa tiež rozhodnem, že si radšej zapchám ústa hriankou aby som mu neodpovedala niečo v zmysle, že nevyzerá, že by ho to nejak trápilo, keď ideme domov s Ameliou. Zdá sa, že dneska mám mimoriadne nabrúsenú náladu.

,,Dnes začíname o tretej, príde po teba Bree?" Ani som si nevšimla, že Hunter už dojedol a zdvihol sa. Iba prikývnem. Nebudem mu predsa vešať na nos, že som sa v piatok dohodla s Wilderom, že po mňa príde. Určite nie pred mamou a Robertom. Hoci sme s Wilderom iba kamaráti mám plné zuby toho ako si zo mňa robí srandu Amelia a som si istá, že mama by mala plno blbých otázok.