Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
,,...Je to veľmi jednoduché. Výsledok stačí iba sčítať s výsledkom príkladu a), a výde Vám výsledok celej úlohy." Neuveriteľne monotónny hlas môjho učiteľa matiky ma uspáva. Je piatok, ôsma hodina a rovno dvojhodinovka matiky. Jediný svetlý bod v mojej budúcnosti je chata, na ktorú odchádzam dnes večer, lenže aj to sa v tomto momente zdá neuveriteľne ďaleko.
Minútová ručička sa lenivo prepadne a tým mi oznámi, že v tejto triede budem trčať ešte desať mučivých minút. Ešte horšie je, že v tejto triede nemám nikoho od koho by sa dalo opisovať. Amelia si samozrejme zapísala pokročilú matiku, a preto mi nezostávalo nič iné ako sadnúť si sama do prednej lavice a dúfať, že ma učiteľ nejakým spôsobom prehliadne.
,,Dúfam, že ste všetko pochopili, keďže vidím, že ma už nikto nepočúva prosím pozrite si domácu úlohu, ktorú Vám pošlem mailom a môžete odísť." vzdychne rezignovane učiteľ a po jeho slovách nastane v triede hurhaj, pretože všetci sa snažia rýchlo si zbaliť veci a utiecť skôr ako si to rozmyslí.
,,Dovidenia!" zakričím ešte pritom ako otváram dvere a rýchlo zmiznem z jeho dohľadu.
Pohľad mi však padne na Wildera, ktorý stojí opretí o stenu oproti učebni a tak trochu sa tvári akoby mu celá chodba patrila.
,,Wilder Scott čo tu ten robí? Myslíš, že si ma už konečne všimol?" zašepká potichu jedno dievča z mojej triedy druhému a úplne sčervenie keď jej Wilder venuje pohľad. Ten však nakoniec padne na mňa a celá jej nádej sa rozplynie.
,,Ideme?" Spýta sa ma Wilder a kráča smerom ku mojej skrinke.
,,Kam?" zrýchlim krok aby som za ním stíhala a zo strany naňho hodím nechápavý pohľad.
,,Hunter ti nič nepovedal?" Môj zmätený pohľad mu na otázku asi dostatočne odpovie, pretože mi podá vysvetlenie.
,,Hunter išiel s Tuckerom kúpiť alkohol. A keďže ma plný kufor alkoholických sračiek nebolo by najmúdrejšie aby sa vracal domov. Poslal ma aby som ťa hodil domov a potom odviezol na benzínku za mestom, kde sa všetci stretneme. Oni pôjdu po Briu." V obsahu vety sa mi skoro stratí s akým odporom Wilder vyslovil "alkoholických sračiek", lenže moja ostražitosť, ktorú pri ňom vždy z nejakého dôvodu mám ma nesklame ani teraz.
,,Kto povedal, že s tebou chcem ísť?" spýtavo nadvihnem obočie.
,,Ako sa chceš dostať domov?" spýta sa posmešne.
,,Pôjdem autobusom?"
,,Určite. Ak ľudia uvidia tvoju uniformu pravdepodobne ťa niekto okradne...alebo opľuje, aj to sa stáva. Okrem toho netušíš akým autobusom sa k sebe dostaneš." Ok, dostal ma. Pretočím očami.
Prídeme ku mojej skrinke a ja ju odomknem na čo sa ozve posmešné vyprsknutie spoza mňa.
,,Čo zase?" zamračím sa, ale neotočím sa od skrinky.
,,Štyri, tri, dva, jeden nie je práve najmúdrejšia kombinácia." poznamená a oprie sa o skrinku vedľa mňa.
,,Nech sa páči vykradni ma... V ponuke sa dnes nachádzajú tenisky na telesnú veľkosť 37, biele. Školský dievčenský úbor na telesnú a učebnica matiky. Už roky sa modlím aby mi ju niekto ukradol." poviem sarkasticky a zamávam mu učebnicou pred nosom aby som zdôraznila svoje slová.
On sa iba usmeje a ignoruje moje pokusy zbaviť sa matiky.
,,Tak poď a nekecaj, pretože nás nepočkajú." Zabuchnem skrinku a nasledujem Wildera von zo školy ku jeho autu, ktoré je zaparkované pri jednej z mnohých vysokých stien.
,,Ako si už stihol ísť domov?" spýtam sa keď si sadneme. Je očividné, že Wilder už bol doma, pretože namiesto odpornej školskej uniformi mé na sebe čierne tričko a rifle. Preto sa cítim dosť čudne keď sedím v jeho aute a okolo mňa sa rozprestiera modrá sukňa.
,,My sme mali iba štyri hodiny. Mám taký pocit, že vy máte najhorší rozvrh." povie Wilder, ale netvári sa vôbec ľútostivo. Namiesto toho má na tvári posmešný úsmev.
,,Inak máme ísť po tú tvoju kamošku Emily, či ako sa to volá. Vieš kde býva?"
,,Amelia. Volá sa Amelia a netuším kde býva. Ako to mám podľa teba vedieť keď ju poznám dokopy tri dni?" zamračím sa na neho a jeho iracionálnu otázku.
,,Ja ťa tiež poznám iba tri dni a viem kde bývaš." je zjavné, že Wilder si zo mňa robí srandu, pretože má príliš dobrú náladu na svoje pomery. Vidno to na tom, že si uvoľnene ťuká po volante, ale hlavne na tom, ako sa na mňa škerí.
,,To je iné. Hunter je tvoj najlepší kamarát roky, predpokladám." Wilder iba prikývne.
Keď sa po pár minútach naplnenými doťahovaním a celkom dobrými pesničkami, ktoré Wilder púšťal objavíme pred našim domom ani ma neprekvapí, že mamine a Robertove autá nie sú na ceste. Namiesto rozmýšľania vystúpim z auta a kľúčom, ktorý mi Robert tak slávnostne daroval, nám otvorím dvere.
,,Vitaj u mňa doma. V dome, v ktorom si pravdepodobne strávil viac času ako ja," poviem sarkasticky a pustím ho dovnútra.
,,Máš pravdu. Prekvapuje ma, že si kľúč dostala skôr ako ja." Som celkom rada, že ten drzí úsmev neopúšťa Wilderove pery, pretože som ho nikdy nevidela v takej dobre nálade. Istým spôsobom to aj na mňa pôsobí pozitívne.
,,Kde je vlastne tá Tuckerova chata?" spýtam sa ho, hoci musím znieť neuveriteľne čudne, keďže som už mala byt dávno zbalená.
,,Nehovor mi, že ešte nie si zbalená..." povzdychne si, ale z môjho výrazu už asi zistil odpoveď.
,,Zbaľ si plavky. Chata Tuckerovho otca je vlastne plážový dom. Možno ťa naučíme surfovať."
,,Surfovať? Určite nie.... Odmietam vliezť do mora so žralokmi a boh vie akými potvorami," poviem mu pravdu. Čiže aby nerátal s tým, že vleziem ďalej ako na pláž.
Vojdeme do mojej izby, ktorá nie je ničím konkrétnym zaujímavá, pretože od chvíle čo som sa do nej nasťahovala som ešte nemala čas pomaľovať ju.
Wilder sa hodí na moju posteľ, preloží si ruky za hlavou a začne ma pozorovať, čo ma maximálne znervózňuje.
Snažím sa ho ignorovať a do tašky si nahádžem kraťasy, zopár tričiek a tielok, pyžamo a nakoniec aj čierne bikiny. Spodné prádlo tam šupnem rýchlo a dúfam, že uniklo Wilderovmu pohľadu, ktorým mi pomaly, ale isto lezie na nervy.
,,Môžeš na mňa prestať zízať?! Lezie mi to na nervy." poviem a otočím sa s kraťasami a tielkom v ruke.
,,A kam sa mám pozerať?"
,,Neviem. Do steny, von z okna hocikam inam ako na mňa," poviem podráždene a odídem do kúpeľne aby som sa mohla prezliecť z uniformi a zbaliť si posledné veci.
Ahojte🖤 Dúfam, že vás ešte baví tento príbeh čítať. Prepáčte, že včera nevyšla kapitola, ale mala som veľa práce a úplne som na to zabudla😅. Ďakujem, za každý Vote a komentár, veľmi mi pomáhajú a motivujú ma🖤 Ľúbim vás🖤
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
