Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
,,Chce aby som vystavoval," na krátku chvíľu sa odmlčí, akoby zvažoval svoje nasledujúce slová a potom dopovie, ,,už miliónkrát som jej povedal, že to neurobím." Oprie sa o svoj pracovný stôl a s podráždením si prekríži ruky na hrudi.
,,Prečo?"
Chvíľu je ticho a potom sa potichu ozve: ,,Nefotil som už takmer dva roky."
-
,,Prečo?" spýtam sa, ale citlivo. Viem, že ak by som bola priveľmi zvedavá, pravdepodobne by zaspätkoval a uzavrel sa. To si nemôžem dovoliť, pretože už teraz je ťažké vymámiť z neho nejaké informácie.
,,To je jedno," povie a pozrie sa na mňa. Vyzerá to akoby sa silou-mocou snažil neuhnúť pohľadom.
,,Dobre tak teda iná téma," hoci si nie som istá, či sa chcem do toho púšťať nič iné mi nezostáva, ,,kto ťa zbil?"
Zdá sa, že táto otázka bola položená príliš bez obalu a prudko, lenže ja si už naozaj nemôžem pomôcť. Otázky ma celý týždeň zožierali za živa a teraz, posilnené Wilderovou prítomnosťou, vybublali na povrch.
Namiesto tichej a ostražitej odpovedi, ktorú čakám, sa z Wildera, po krátkej prestávke, vyderie smiech.
Chvíľu iba sedím s otvorenými očami a absolútne nerozumiem tomu, čo sa práve predo mnou deje. Wilder sa až prehýba od toho ako hlasno sa smeje a ja si nemôžem pomôcť a musím sa usmiať, hoci mi stále uniká, ktorá časť toho, že vyzerá ako zbitý pes je vtipná.
,,Úprimne Florence," vyjachtá po chvíli, ,,čakal som, kedy to z teba vypadne. Tú otázku som na tebe videl celú dobu. Ale musím uznať, vydržala si dlhšie ako Hunter." Som si istá, že moje líca práve prešli do ružovej až červenej farby. Wilder sa ešte chvíľu smeje, lenže mne dôjde, že Hunter ma zradil.
,,Počkaj! Hunter o tom vedel?" pravdepodobne musím vyzerať veľmi zábavne, pretože za posledných niekoľko sekúnd som od prekvapenia vyvalila oči niekoľko krát.
,,Jasné, že o tom vedel," povie Wilder už trochu pokojnejšie, hoci sa ešte stále napoly usmieva, hoci to vyzerá trochu zvláštne, pretože kvôli obrovskej modrine na lícnej kosti to nemôže urobiť poriadne, ,,prišiel v strede týždňa, kvôli basketbalovému tréningu. Myslel som, že ťa poslal on."
Na chvíľu nastane ticho, počas, ktorého si ma Wilder s pobavením premeriava. Ja však stále nemôžem uveriť tomu, prečo o tom Hunter vedel a nepovedal mi to. To preto sa tváril tak vystrašene! Pravdepodobne si o mne myslel, že to nezvládnem. Naozaj ma nepozná tak dobre ako si nahovára.
,,Ešte stále si mi neodpovedal na otázku," pripomeniem mu a zadívam sa naňho.
,,Nikto ma nezbil," pevnosť a rozhodnosť klamať mi, ktorú počuť z jeho hlasu ma zaskočí, ,,spadol som."
,,Samozrejme, že si spadol. Predpokladám, že rovno na niekoho päsť," poviem chladne a premeriam si ho. Hoci matematika mi nejde, nie som až taká hlúpa alebo naivná aby som mu na niečo také skočila.
Chvíľu je ticho akoby premýšľal a potom sa znova usmeje.
,,Vieš, Hunter mi to uveril."
,,Hunter je príliš naivný. Ale, na to si už prišiel sám..." Chvíľu je v izbe ticho a potom sa rozhodnem pokračovať: ,,Myslím, že vieš, že sa to bude iba zhoršovať a ak to nezastavíš sám neskončí to nikdy."
,,To sa ľahko povie ak si to nikdy v živote nezažila," vyprskne Wilder a jeho pokojná maska sa konečne prelomí. Prestane sa opierať o stôl a začne sa prechádzať po izbe.
Pravdepodobne odo mňa očakáva nejaké hlúpe reči, ktorými ho začnem prehovárať, ale tentokrát som to ja, kto predlžuje ticho. Očami sa zaseknem na svojich rukách, pretože predpokladám, že ak by sa mi pozrel do očí, pravdepodobne by sám prišiel na to, že s tým mám viac skúseností ako sa môže zdať.
Po krátkej chvíli sa znovu pozriem hore rovno na Wilderov zhrozený pohľad. Náš očný kontakt nepreruším, hoci mi naháňa strach všetko čo tým Wilderovi prezrádzam. Strasie ma.
,,Nehovor mi, že ťa niekto mlátil!" povie nakoniec nahnevane Wilder a v očiach má takú nenávisť až musím odvrátiť pohľad. Viem, že tá nenávisť nie je namierená na mňa, ale nemôžem si pomôcť.
Neodpoviem a som si istá, že to mu dá jeho odpovede.
,,Kto to bol?" spýta sa nakoniec a konečne si sadne vedľa mňa. Nie blízko ku mne. Sedí takmer pol metra odo mňa, ale stačí mi to.
,,To už je teraz jedno," poviem po chvíľke a venujem mu jeden neveselý úsmev.
,,Je fér, že mi to nechceš povedať," skonštatuje nakoniec Wilder v snahe zľahčiť situáciu, hoci podľa jeho napätého tela a spôsobu akým sedí niekoľko centimetrov odo mňa je jasné, že to vôbec na ľahkú váhu neberie.
Chvíľu sedíme vedľa seba v úplnom tichu a obaja myslíme na odlišné situácie, ktoré sú viac podobné ako si obaja dokážeme pripustiť. Potom sa však Wilder postaví a za ruku ma potiahne na nohy.
,,Ideme na zmrzlinu!" vyhlási tvrdohlavo a ja sa začnem smiať. Bezhlavosť a náhodnosť toho vyhlásenia je jednoducho absurdná.
,,To je všetko čo ťa napadlo? Zmrzlina?" Asi to aj jemu pripadá na hlavu, pretože sa aj on začne smiať, ale nevyzerá, že by zmenil názor.
,,Moja mama vždy hovorila, že zmrzlina urobí všetko lepšie, takže ideme na zmrzlinu!" Venuje mi jeden celkom úprimný úsmev, čo vo mne vyvolá čudný pocit a potiahne ma von zo svojej izby.
Ťahá ma dole schodmi a cez veľké vchodové dvere. Ešte stále sa potichu chichocem, keď nastupujeme do Wilderovho auta a odchádzame spred veľkej sivej vily, ktorá v popoludňajšom slnku hádže na ulicu obrovský desivý tieň.
,,A to ideme takto?" spýtam sa po chvíli ukážem na jeho tvár a svoju školskú uniformu.
,,Nevidím v tom žiaden problém," usmeje sa a vycúva z parkovacieho miesta pred garážou.
Hoci si stále myslím, že vyzeráme ako dvaja šialenci viac to nerozoberám. Myslím si, že Wilder je aj tak majster v hľadaní odľahlých, ale pri tom nádherných miest, kam nechodí veľa ľudí, takže sa nemusím strachovať, že stretneme niekoho dôležitého. Okrem toho ak sa Wilder takmer týždeň skrýval predpokladám, že nemá v úmysle nás vystavovať svetlu sveta. Hoci mi ide viac o to aký je on dobitý a nie o moju v celku trápnu školskú uniformu.
Po príjemnej jazde autom, ktorú tentokrát obaja prejdeme potichu (dokonca nemáme ani zapnuté rádio) Wilder zaparkuje na opustenom parkovisku v strede ničoho. Pred nami je, samozrejme, pláž a v jej strede iba jeden celkom obyčajný drevený stánok, ku ktorému vedie malá cestička spolovice zasypaná pieskom.
Už sa radšej ani nepýtam ako to tu Wilder našiel. Nie preto, že by ma to neprekvapovalo každý jeden krát, ale jednoducho preto, že som už medzi časom pochopila, že Wilder mi jednoducho neprezradí svoje tajomstvá.
Aj keď ide iba o to, ako našiel nádherné, opustené miesta a prečo sa s nimi chce so mnou podeliť.
Niektoré kroky je potrebné urobiť osamote... -Mandy Hale
Ľúbim vás🖤
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
