The story of Wildflower

The story of wildflower "23"

,,Musíš si to vziať, pretože nepoznám nikoho iného komu by som to dal," usmeje sa a vytiahne náramok z krabičky. Ten sa zaligoce na slnku.

,,Nechcem vedieť čo ťa to stálo, však?" pozriem sa naňho a obzerám si náramok.

Wilder sa iba potichu zachichoce. ,,S tým sa nemusíš trápiť."

Opatrne vezme moju ľavú ruku a nasadí mi na ňu náramok. Som rada, že to urobil on, pretože má tak komplikovaný zámok, že sama by som to nezvládla.

,,Dobre a teraz, keď vieš, že vieme o tom, že máš narodeniny, môžeme sa vrátiť do auta a ja ti odovzdám darček, ktorý ti posiela Bria a Amelia."

Iba sa naňho neveriacky pozerám. ,,Bria a Amelia vedia o tom, že mám narodeniny?"

,,Jasné, vie o tom dokonca aj Tucker, a ten teda nevie veľa vecí," usmeje sa Wilder a znovu ma chytí za ruku.

,,Tak ideme?" položí mi rečnícku otázku, pretože ma už ťahá cestou spať ku autu.

,,Vlastne, budem k tebe úprimný, sme tu iba preto aby som odtiahol tvoju pozornosť od toho, čo je tvoj naozajstný darček."

Kedže naozaj neviem čo mám povedať, radšej mlčím a uvažujem čím som si to zaslúžila.

Keď dôjdeme k autu, Wilder vytiahne z kufra obrovskú papierovú tašku. S logom Chanel.

,,Toto ti posiela Bria. Vraj si to máš obliecť- dostal som to príkazom." Wilderov úsmev naznačuje, že Brii sa v tomto prípade naozaj netreba vzpierať.

Prevezmem si tašku a nakuknem do nej. Ako prvé uvidím svoje čierne topánky na opätku, ktoré vytiahnem a nechápavo sa na nich pozerám. Lenže pod nimi je ešte niečo biele. Podám Wilderovi topánky a váhavo vytiahnem kus bielej látky. Po chvíli ľutujem všetky svoje životné rozhodnutia a hlave to, keď som sa rozhodla vytiahnuť tie škandalózne šaty pred Wilderom.

,,Mám sa obliecť akože teraz hneď?" spýtam sa a naozaj dúfam, že odpoveď je nie, lenže Wilder iba prikývne.

,,Mám sa prezliecť v aute?" Naozaj nerozumiem tomu ako mi toto pomôže, ale podvolím sa. Nasadnem na zadné sedadlá a keď zatváram dvere pohľad sa mi zastaví na Wilderovi.

,,Otoč sa!"

Wilderovi sa na perách usadí pobavený úsmev a posmešne zdvihne obočie, ale nakoniec sa otočí.

,,Somár," zašomrem si popod nos a prisahala by som, že Wilder sa zachichoce. Znovu si prezriem šaty. Áno, jednoznačne je to niečo do čoho by ma obliekla jedine Bria. Biele čipkované šaty na ramienka sú obtiahnuté, krátke a prekvapivo ľahké. Kedže v novembri začína v Austrálii leto sú aj celkom praktické.

Oblečiem sa, učešem sa a dokonca aj namaľujem trochou make-upu, ktorý nechala Bria na spodku tašky. Potom vystúpim zo zadu. Wilder je ešte stále poslušne otočený a sleduje pomaly zapadajúce slnko. Keď však započuje zatvárajúce sa dvere otočí sa.

Chvíľu sa na mňa iba pozerá a v očiach mu niečo zasvieti. Potom to zmizne.

,,Pristane ti to," usmeje sa na mňa a vráti sa ku svojmu autu, obíde ho dookola a otvorí mi dvere, keď nastupujem.

,,Ďakujem," usmejem sa.

//

Keď dorazíme k Tuckerovmu domu, ktorý sa nenecháva zahambiť svojou veľkosťou všetko je už v plnom prúde. Wilder zaparkuje na trávnik pred domom a takmer prejde niekoho, kto je prehnutý do kríkov a zvracia. Pri dverách sa nám podarí stretnúť Briu, v červených šatách podobných tým mojim. Akurát vyzerá tak stokrát lepšie. Z nejakého dôvodu rozdáva pri dverách červené poháre so záhadnou tekutinou, pravdepodobne pivom. Keď nás uvidí prichádzať rozbehne sa oproti mne a ja sa sotva stihnem nadýchnuť pred tým, ako do mňa celou silou narazí.