The story of Wildflower

The story of Wildflower "45"

FLORENCE

Na ďalší deň ráno čelím hneď niekoľkým SMSkám, ktoré sa pýtajú rovnakú otázku.

Si v poriadku?

Prosím povedz, že si v poriadku... Čo sa stalo?

Robert povedal, že si prišla domov skôr, vraj ti nebolo dobre... Ráno mi prosím zavolaj

Tri správy od Amelie, na ktoré som včera nemala náladu odpovedať. Trochu ľutujem, že som jej nič neodpísala, pretože som jej pravdepodobne zruinovala celý ples, čo si však uvedomím až keď sa nad tým bližšie zamyslím. Okamžite ma prepadnú výčitky svedomia a tak, ležiac v posteli, vytočím Ameliino číslo.

,,Čo sa preboha stalo? Si v poriadku? Nat vravela, že si včera odišla hneď za Wilderom, lenže obaja ste zmizli a ani jeden z vás nezdvíhal telefón. Vieš ako si ma vydesila?" Chvíľku mi trvá kým stihnem spracovať všetko čo na mňa Amelia vychrlí v priebehu niekoľkých sekúnd, pretože môj mozog je stále trošku prispatý.

,,Prepáč," vydýchnem a až vtedy si uvedomím svoj zachrípnutý hlas. Za to pravdepodobne môže moje včerajšie zaspávanie s plačom.

,,Prídem." Je jediná vec, ktorú mi Amelia povie do telefónu pred tým ako bez pozdravu zavesí.

Vzdychnem a premeriam si svoj vlastný stav. Keďže som mala včera dostatok duchaprítomnosti aby som si aspoň zmyla make-up, našťastie nevyzerám ako šialená žena z hororu. Jednoznačne sa však cítim ako zombie.

Amelia sa ku nám asi sama pozvala, a preto sa budem musieť dať do akéhosi spoločensky-akceptovateľného stavu. Rozhodnem sa pre dlhú sprchu a veľmi detailne sa postarám aj o svoju pokožku, v snahe zbaviť sa kruhov pod očami, čo sa mi podarí iba z polovice, pretože keď ma Amelia zbadá sedieť na posteli a čítať, (sedieť na posteli a bezvýznamne čumieť do knihy aby som zakryla, že som celú dobu čumela do steny) aj tak sa zatvári ľútostivo.

,,Vyklop to!" Vehementne rozhodí rukami a hodí sa ku mne na posteľ. ,,Čo sa stalo?" Amelia na mňa vyvaľuje obrovské hnedé oči spoza rámov hrubých okuliarov. Až teraz si uvedomím ako neupravene vlastne Amelia na svoje pomery vyzerá. Na nose má založené svoje nerdy okuliare, o ktorých sa pred pár týždňami dušovala, že ich vyhodí. Na sebe má iba mikinu Stonewallskeho basketbalového tímu, na chrbte ktorej je zlatými písmenami napísané Williams a čierne legíny. Vlasy jej lietajú všade okolo a rámujú jej tvár bez make-upu. Tá sa teda musela veľmi ponáhľať.

,,Uhm... no, ťažko povedať," poviem úprimne a zapozerám sa na tašku v jej ruke.

Bez slova ju ku mne posunie. Nakuknem do nej a potešene sa usmejem keď uvidím dva tégliky zmrzliny, želatínových medvedíkov a tri rôzne druhy čokolády.

,,Milujem ťa," poviem a objímem Ameliu. Rovno si vyberiem čokoládovo-karamelovú zmrzlinu a zaborím do nej lyžičku.

,,Uh-uh," pokrúti hlavou a vezme mi téglik z ruky, ,,zmrzlinu dostaneš až keď mi konečne vysvetlíš čo ti zlomilo srdce tak, že si utiekla z plesu so slzami v očiach hoci si bola nominovaná na kráľovnú plesu."

,,Čo som bola?" Vyvalím oči. Preženie sa mnou chvíľka ohromenia.

,,O to teraz nejde." Amelia jednoducho zamietne môj pokus o zmenu témy rýchlim pohybom rukou.

,,Už som ti to povedala. V podstate ani neviem." Znovu sa zatiahnem za zmrzlinou, ale ona ju odtiahne ďalej.

,,Neviem, proste som si jednu chvíľu užívala ples a v druhom momente som sa dozvedela isté veci, ktoré som nepotrebovala vedieť."