The story of Wildflower

The story of wildflower "3"

Škola sa síce nevolá Akadémia pre mladistvých delikventov, ale od prvého momentu tak na mňa pôsobí. Už keď mi mama ráno prinesie do izby uniformu viem, že to bude zlé. Námornícky modrá puzdrová sukňa pod kolená vyzerá ako najrozumnejšia možnosť, vzhľadom na neskutočnú horúčavu vonku, hoci moje oškreté nohy plné modrín v nej nejak extrémne nevynikajú. Stále je to však lepšie ako neforemné tmavomodré nohavice.

Stonewallská akadémia dokonca nemá vo svojom erbe ani žabu. Namiesto toho sa na náprsnom vrecku bielej košele nachádza výšivka niečoho, čo sa nápadne podobá na jedného z tých vtákov, ktoré narazili do sklenených okien vily. Mama ma však nakoniec presvedčí, že je to orol bielohlavý. Tak či onak, žabe sa nemôže rovnať.

Keď ja a orol vchádzame do školského areálu, pochopím, prečo bola mama viac ako šťastná zaplatiť to nehorázne vysoké školné, len aby ma sem dostala. Škola vyzerá ako vystrihnutá z nejakého časopisu s titulkou -"Školy, ktoré navštevuje iba svetová elita!"-a presne tak sa to mojej mame páči. Nie žeby sa mňa niekto pýtal na názor.

Okolo školy sú obohnané vysoké kamenné múry, ktoré priam hlásajú aby sa nikto nepokúšal ísť za školu. Vo vnútri sú dokonalo dodržiavané trávniky a obrovské kvetinové záhony. Dokonca ešte aj študenti vyzerajú akoby prišli nastajlovaný na fotenie. Začínam mať podozrenie, že majú na sebe inú uniformu. Veď predsa nemôžu tak bohovsky vyzerať v rovnakej veci, v ktorej ja vyzerám ako vo vreci!

Mama zastaví Robertov Mercedes na parkovisku, vyhradenom pre školu. Rýchlo a bez rozlúčky vystúpim aby sa náhodou nerozhodla, že ma do vnútra odprevadí. Toľko potupy v jeden deň by som asi neprežila. Úplne mi stačí, že chodím do školy, ktorá ma v erbe rozpučeného vtáka...

A teraz, keď sedím v kancelárii riaditeľky, tučnej ženy navlečenej v bordovom kostýmčeku od Chanela, rozumiem už úplne všetkému čo sa mame na tejto škole tak páčilo.

,,Takže Florence toto je Amélia," riaditeľka tučnou rukou ovešanou zlatými náramkami kývne na drobné dievča, ktoré som v obrovskom plyšovom kresle takmer prehliadla. S nervóznym úsmevom mi kývne a posunie si okuliare, ktoré jej pri tomto nekoordinovanom pohybe spadli na konček nosa.

,,Pri porovnaní rozvrhov sa zistilo, že máte najviac spoločných hodín, takže sme Améliu poprosili aby ti robila tútorku," riaditeľka nasadí úsmev podobný tomu Robertovmu a ja uvažujem či je to nejaká austrálska choroba prenosná cez pavúky...

,,V tejto obálke sú kľúče od skrinky. Všetko ostatné už nájdete tam," podá mi bielu obálku a venuje nám posledný retardovaný úsmev, ktorým nám naznačí, že sa máme vytratiť z jej kancelárie a dať jej pokoj.

//

Po neskutočne nudnej prehliadke školy, pri ktorej Amelia znela ako deprimovaný sprievodca pamiatkami, sme na konci chodby začuli rachot.

Zo začiatku neidentifikovateľné zvuky sa potom premenili na krik, dupot nôh, a to čo ma nakoniec donútilo otočiť sa-rachot koliesok točiacich sa na mramorovej podlahe.

Po chodbách sa preháňalo dievča. Tmavá pokožka jej žiarila vo svetle prenikajúcom z okien. Svetlo fialové pramienky v jej hnedých vlasoch mi však do očí udreli ako prvé. A potom skateboard, na ktorom sa preháňala po chodbách.

,,Slečna Prescottová! Slečna Prescottová! Za toto vás môžem suspendovať až na štyridsať osem hodín!" až keď prehovorí všimnem si upoteného chlapíka utekajúceho za dievčaťom.

Úboho vyzerajúci príčesok sa mu neprirodzene kýva zo strany na stranu a tým spôsobuje, že (predpokladám)profesor vyzerá akoby mu išla na zem spadnúť polka hlavy.