Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
,,Chystať sa budeme u teba, pretože váš dom je najbližšie ku škole, takže si budeme môcť dopriať o pár minút navyše, ktoré by sme inak stratili pri presune z niektorého z iných domov..." Amelia pokračuje vo svojom bojovom pláne, ktorý v mojej hlave dostal výstižný názov "Ples". ,,Chalani sa budú pripravovať u Tuckera, pretože podľa Brie idú ešte na surfy. Potom po nás prídu, každý vo vlastnom aute."
Iba prikývnem a rozhodnem sa pokračovať v jedení svojho obeda, ktorý mi už však Amelia stihla dostatočne znechutiť svojim táraním o plese. Pomaly začínam ľutovať, že som sa tam rozhodla ísť. Nie však iba kvôli Ameliin otravným nekončiacim sa prednáškam, ale aj preto, že Wilder sa znovu neozval.
Nezazlievam mu to však, koniec semestra sa blíži a nikto nemá žiaden voľný čas. Jediný voľný čas, ktorý sa mi v posledných dňoch naskytá je ten vyhradený na dve hodiny spánku medzi učením sa chémie a matiky. Za tri dni učenia sa bez prestávky som však zistila, že tri hodiny spánku a neustále pitie kávy a energetických nápojov nie je práve najzdravší prístup.
,,Florence počúvaš ma vôbec?" Spýta sa Amelia svoju najobľúbenejšiu otázku a vrhne na mňa pohoršený pohľad spoza svojho taniera.
,,Jasné, že ťa počúvam..." odpoviem nevinne a zahľadím sa do taniera pred sebou aby som sa vyhla jej pohľadu. Nechcem aby vedela, že kam mi zablúdili myšlienky, ale som si istá, že na to skôr či neskôr príde. Wilder sa totiž prestal náhodne objavovať odnikiaľ, len aby mi v rýchlosti dal pusu pred ďalšou hodinou. Musím uznať, že mi to chýba. Vo vnútri cítim zvláštnu prázdnotu vždy, keď si na to spomeniem.
,,Tak o čom som hovorila?" Spýta sa tónom, ktorý naznačuje, že keď neodpoviem správne spraví mi zo života peklo. Zaujímalo by ma či ten tón pochytila of profesora Ewansa.
,,Budeme sa prezliekať u mňa, pretože je to logisticky výhodnejšie. Chalani idú surfovať." Odpoviem stručnú odpoveď a bojujem s nutkaním pridať k odpovedi "kapitánka" a salutovanie...
Amelia mi iba venuje začudovaný pohľad, ale potom jej zasvietia oči. ,,Ešte som sa pýtala, či vieš o ktorej ťa príde Wilder vyzdvihnúť." Vidím ako veľmi sa snaží potlačiť víťazoslávny úsmev, pretože ma znovu pristihla pri tom ako snívam s otvorenými očami.
,,Momentálne ani neviem či ideme spolu." Zverím sa jej a snažím sa zamaskovať sklamanie v mojom hlase. Snažím sa sama seba presvedčiť, že nezáleží na tom, či na ten ples pôjdem s Wilderom alebo nie, ale akosi mi to nejde. Na ten ples som sa rozhodla ísť iba kvôli tomu, že ma Wilder pozval a vždy mi to prišlo strašne trápne a v mojom svete nereálne. Nechcem si pripúšťať, že som sa na ten ples začala tešiť a, že mi začal naozaj pripadať ako reálny, keď som si kúpila tie nádherné šaty. Tiež som si nechcela pripúšťať, že mi na tom plese záležalo aj preto, že ma tam pozval Wilder.
,,Nezmysel!" vyletí z nej pohotovo.
,,Rozišli ste sa?" spýta sa už jemnejšie a súcitnejšie, a prisunie sa bližšie ku stolu aby mohla šepkať, tak aby nás nikto nepočul.
,,Tak po prvé nikdy sme spolu nechodili!" Poviem pobúrene a konečne sa pozriem na Ameliu. ,,A po druhé neviem," hlesnem už trošku menej bojovne a znovu sa začnem beznádejne hrabať vo svojej polievke.
,,Tak potom?" Spýta sa Amelia a zdá sa trošku v pomykove.
Pokrčím plecami. ,,Neviem. Nenapísal mi, nevolal a ani sa ku mne neozval od nedele." Vysypem Amelii všetko bez zbytočných omáčok, pretože už nemám energiu držať to dlhšie v sebe.
,,Na druhej strane, píšu sa záverečné testy, možno jednoducho nemá čas." Znovu pokrčím plecami a poskladám príbor na tácku. Jednoducho sa dneska nenajem. To je však v pohode, žalúdok mám aj tak stiahnutý nervozitou.
,,Apropo záverečné testy, idem na anglickú literatúru drž mi palce," poviem s trochu zastretým hlasom a zdvihnem sa od stola. Amelia mi naznačí, že mi drží palce a potom odídem od stola aby som si mohla ešte raz zopakovať svoje poznámky o Jane Austenovej a Chatlotte Bronteovej...
//
,,Áno?" Zdvihnem telefón a vyrovnám sa na stoličke. Potom zaškúlim na poznámky z biológie pred sebou. Je štvrtok večer a zajtra ma už čaká iba záverečný test z biológie... a ples. Ešte ma čaká ples, ktorý mám čoraz menšiu chuť absolvovať.
,,Ahoj," ozve sa z druhej strany linky a mne mobil takmer vypadne z ruky. Neviem, či to je neskorou nočnou hodinou alebo jednoducho kvôli všetkým zmiešaným a vyhroteným pocitom, ktoré citím, ale do oči sa mi nahrnú slzy.
,,Čo potrebuješ?" Radšej idem rovno k veci, pretože vzhľadom na pokročilú nočnú hodinu a počet strán poznámok, ktoré sa ešte musím naučiť to radšej nenaťahujem.
,,Nemôžem len tak zavolať svojej plesovej partnerke?"
,,Môžeš, ale vzhľadom na to, že je takmer polnoc a zajtra je posledný deň školy musíš mať nejaký dôvod na to, že voláš." Zhodnotím a opriem sa o stoličku. Poznámky na chvíľu nechám poznámkami.
,,Iba som chcel vedieť ako sa máš."
,,Mám sa úplne skvele. Dostala som Béčko zo skúšky z chémie." Prvá časť vety je sarkastická z chémie sa však úprimne teším. Wilder to asi vycíti.
,,Pozri chcel som ti zavolať cely týždeň, ale mal som toho strašne veľa do školy. Mal som skúšky, ale už som ich napísal. Nemám sa už nič učiť, keď chceš môžem prísť hneď teraz." Hlas mu zastrie nadšenie a to ma donúti trochu sa usmiať.
,,Je polnoc Wilder." Pripomeniem mu so smiechom, ale v hĺbke duše dúfam, že príde. Je pravda, že zastávam a potrebujem niekoho kto ma udrží hore celú noc. Čisto v pragmatickom zmysle, samozrejme.
,,No a? Aj tak sa pravdepodobne nechystáš tak skoro spať. S biológiou ti pomôžem. Celkom si pamätám čo sme mali minulý rok. Za desať minút som u teba," povie a zloží.
S úsmevom sa znovu zapozerám do poznámok a čakám až kým mi nezazvoní mobil. Potom potichu zbehnem dole schodami a otvorím mu vchodové dvere.
Na sebe má čiernu mikinu a sivé tepláky, ale stále je na tom lepšie ako ja v pyžamových šortkách, Hunterovom čiernom tričku a vlasoch rozpustených všade naokolo. Vrch k spodku sa nehodí, ale uvedomím si to až keď stojím pred Wilderom. V hlave si vynadám za to, že ma nenapadlo prezliecť sa a pustím Wildera dnu.
Hneď keď ma chytí do náruče a pobozká ma všetok stres zo mňa opadne.
Ahojte lásky,
takéto malé romantické momenty medzi Florence a Wilderom ako na konci tejto kapitoly sú jednoducho moje najobľúbenejšie. Čo na nich máte najradšej vy?
Ľúbim vás 🖤
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
