Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
,,Dostala som Áčko," zaspievam keď ma Wilder pustí z objatia.
,,Ja som ti to hovoril," povie pyšne a venuje mi ešte jeden bozk pred tým ako nasadneme do jeho auta. Pretočím očami nad jeho slovami. Úprimne, trochu sa o to aj zaslúžil, ale väčšinu času, keď mi nevysvetľoval učivo váľal sa v mojej posteli a robil si srandu z mojich poznámok. Okrem toho sme sa veľa nasmiali a okolo pol druhej sme išli spať. Spal u mňa v posteli. Mama a Robert našťastie odišli ešte pred tým ako sme vyšli z izby.
S Hunterom sme však také šťastie nemali.
Akurát keď sme vyšli z mojej izby, Wilder ešte stále strapatý a v mikine ja už nachystaná v uniforme, Hunter otvoril dvere a vyšiel zo svojej izby. Keď nás zbadal vychádzať z rovnakej izby zamrzol. Potom ukázal Wilderovi nech ostane na poschodí.
Odišla som na raňajky a nechala im trochu súkromia. Neviem o čom sa rozprávali, ale keď sa vrátili obaja mi dali pusu na čelo a potom sa pustili do raňajok.
,,Tešíš sa na ples?" spýta sa, keď odbočí na našu ulicu. Doteraz sme sa iba smiali a spievali si pesničky z rádia.
Pokrčím plecami. ,,Celkom. Kúpila som si pekné šaty. Dúfam, že to nebude príliš nafúkané."
,,Neboj sa bude to v pohode. Keď nie zabavíme sa sami," povie a uškrnie sa tým dvojzmyselným štýlom, za ktorý mám chuť mu dať jednu za ucho. Iba mu vyplazím jazyk.
,,Koniec koncov obaja tam ideme po prvý krát. Ja aj posledný. Ak tam už ideme môžeme si to aj užiť."
,,Amelia už čaká u nás doma. Bria príde od vizážistky rovno ku nám."
Wilder iba prikývne a zastaví pred našou bránou. Venuje mi rýchlu pusu na pery a potom odíde.
Odomknem si dvere do domu s jedinou myšlienkou v mojej hlave a to tou sústredenou na studenú sprchu, ale vo vstupnej hale narazím na mamu. Prekvapivo je bez Roberta a dokonca má na sebe aj trochu domáckejšie oblečenie ako jej typické nohavicové kostými a úzke sukne, ktoré nosí do práce.
,,Ahoj." Pozdravím sa jej a skopnem si z nôh školské topánky.
,,Kto je ten chlapec?" spýta sa a s jemným úsmevom kývne hlavou ku dverám.
,,Wilder Scott, Huntov kamarát..."
,,A tvoj..."
,,...kamarát." Doplním a zamračím sa na ňu.
,,Iste." Mama sa vševedúcky uškrnie, ale potom sa v tom našťastie prestane hrabať.
,,Toto dnes prišlo poštou z Londýna a volal tvoj otec. Vraj sa na teba už veľmi teší."
,,Volal ti otec? Dobrovoľne?" Mama iba prikývne.
,,Tak to už asi zamrzlo peklo," zamrmlem si popod nos, keď si od mami preberám bielu obálku. Iba sa na mňa zamračí, ale nemá šancu mi na moju poznámku nič povedať, pretože jej ujdem do kuchyne.
Zdá sa však, že nemám šancu ujsť pred rodičmi, pretože v kuchyni stojí Robert. Na sebe ma biele polo tričko a béžové Cargo nohavice, čo by sa dalo na Robertovi považovať za pohodlný domáci odev.
,,Florence! Práve na teba som čakal, chcel som sa s tebou o niečom porozprávať." Zdá sa, že peklo fakticky zamrzlo, pretože za ten čas čo bývam v jeho dome sa so mnou Robert ešte nikdy nechcel rozprávať. Minimálne o ničom dôležitom, takže sme si väčšinou vymenili iba zopár zdvorilostných slov pri rodinnej večeri.
Možno však už prišiel na to, kto rozbil mramorovú kachličku vo vstupnej hale, ktorú som doteraz zakrývala kobercom. V tom prípade-asi mám problém.
Robert prebehne pohľadom po chodbe a hlavou mi kývne ku dverám jeho pracovne. So začudovaným pohľadom ho nasledujem do dverí v rohu kuchyne.
Sadnem si oproti jeho stoličke a čakám. V kútiku duše dúfam, že sa nerozhodol ma nejako potrestať.
Robert si však iba nervózne odkašle a s hlasom vycvičeného právnika prednesie dôvod nášho dnešného sedenia. ,,Chcel by som tvoju mamu požiadať o ruku."
Vyvalím oči a mám čo robiť aby som sa udržala na stoličke.
,,Prosím?" Vykokcem. Došlo mi, že vzťah medzi mamou a Robertom je vážny, keď ma kvôli nemu poza môj chrbát presťahovali na druhý koniec sveta. Nečakala som však, že sa to medzi nimi vyvinie týmto smerom. Robert aj moja mama už raz v manželstve boli. Jedno skončilo tragickejšie ako druhé. Podľa informácií, ktoré sa mi podarilo nazbierať o Robertovej bývalej manželke, a Hunterovej mame. Evelin Wiliamsová bola nádherná bruneta, ktorá však pred piatimi rokmi opustila svojho syna a manžela kvôli rakovine.
Na druhej strane moja mama a otec sa rozviedli, keď som bola ešte malé dieťa, pretože sa nevedeli na ničom dohodnúť a vždy sa hádali. Dokonca ešte aj v pôrodnici sa pohádali asi dvadsaťkrát len kvôli môjmu menu. Nakoniec prišli ku kompromisu a pomenovali ma štyrmi menami. Dvoma, ktoré chcela mama- Elizabeth Alexandra, a dvoma, ktoré sa páčili otcovi- Florence Eloise. Podľa mňa sa však mohli dohodnúť na dvoch menách...
,,Viem, že sa ti to môže zdať trochu narýchlo, ale keď tu už s Elizabeth bývate myslel som, že by sme to mohli vziať o krok ďalej. Dúfal som ale, že by si mi to najprv odsúhlasila." Robert vyzerá nervóznejšie ako zvyčajne a na jeho plešine sa leskne pot. Tomuto stredne atraktívnemu, úplne konzervatívnemu chlapovi zdá sa naozaj záleží na tom čo poviem.
,,Ja uhm... samozrejme, keď to s mamou myslíš naozaj vážne tak do toho, ale naveky vychádzať s mojou mamou je naozaj výzva." Obaja sa srdečne zasmejeme a na chudákovi mojom budúcom-nevlastnom otcovi vidieť neskutočnú úľavu.
,,Máš už nejaký plán?" spýtam sa ho a na jeho tvári sa utvorí úsmev, ktorý sa veľmi podobá na ten Hunterov.
,,Áno, vlastne chcel by som sa to spýtať po vianočnej večeri. Podľa mňa je to správny čas urobiť to trochu komornejšie, ale za to romantickejšie nemyslíš?" Iba prikývnem. Naozaj je to dobrý nápad. Som si istá, že mame sa to bude páčiť, pretože s otcom žiadne oficiálne zásnuby nemali. Vzali sa v dvadsiatich, na úrade, keď bola mama v piatom mesiaci so mnou. Moja mama má však drámu rada som si istá, že sa jej to bude páčiť.
Z Robertovej pracovne vyjdem o niekoľko minút neskôr s úprimným úsmevom na tvári. Po tom čo som schválila aj zásnubný prsteň- nekresťansky drahý, staromódny kúsok od Tiffanyho sme sa s Robertom ešte trochu rozprávali. Potom čo sa ma spýtal s kým idem na ples a ako správny nevlastný otec schválil Wildera ako dobre garde mi pripomenul ako málo času mám na to sa pripraviť.
To mi o niekoľko sekúnd neskôr pripomenie aj Amelia, keď ju nájdem sedieť u seba na posteli so všetkými možnými šminkami rozloženými v mojej izbe.
Bielu obálku z Londýna mi vytrhne z rúk a potom ma naženie do sprchy, a hoci ma zaujímalo čo v nej je obálka na chvíľu upadne do zabudnutia.
Ahojte lásky, prepáčte z nepravidelné updaty-som na dovolenke. Dufam, že si tiež užívate prázdniny. Budúci týždeň by už mala výsť kapitola v normálnom čase. Ľúbim vás🖤
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
