The story of Wildflower

The story of wildflower "15"

,,Zobral som ťa sem aby som sa ti ospravedlnil."

Chvíľu na neho iba neveriacky pozerám. Potom si uvedomím aké slová práve vyšli z jeho úst.

,,Za čo?" neveriacky nadvihnem obočie, pretože sa mi nechce veriť, že niečo také vyšlo práve z jeho úst. Na druhej strane to len vysvetľuje, že si nenamýšľam a naozaj ma ignoroval naschvál.

,,Pozri, viem si predstaviť ako sa asi musíš cítiť, keď som ťa prekukol. Nechcel som ťa ignorovať, ale musel som." Aha, takže musel...

,,Hmm..." vydám zo seba a pozriem sa na obzor. Slnko sa za tú dobu skoro stratilo za horizontom. Skrčím si koleno na skalu a položím si naňho hlavu.

,,To fakt povieš iba "hmmm" ?" vypadne z neho a pozrie sa na mňa s neveriackým prekvapením.

,,Áno, neviem čo iné mám na to povedať. Jedine to, že túto taktiku poznám a nemyslím si, že je zdravé ignorovať každého, kto sa dostal o trochu ďalej ako za tvoje presne vytýčené bariéry..." To čo som povedala, myslím naozaj vážne. Sama som túto techniku využívala a v tej dobre môjho života som stratila takmer všetkých, ktorých som ľúbila. A ešte oveľa viac...

Wilder ostane ticho a ja sa mu ani nečudujem. Keby mi niekto pred rokom povedal, také slová rovno do tváre, tiež by som ostala ticho. Lenže väčšina mojej komunikácie s Wilderom je aj tak iba potichu. Väčšinou sa v ňom musím orientovať iba podľa toho ako sa na veci pozerá.

Pozriem sa mu do tváre, ale keď uvidím už tak známy vzdialený pohľad odvrátim zrak. Slnko úplne zapadne a v momente, keď zmizne za horizontom Wilderovi začne zvoniť mobil.

,,Áno?" povie trochu podráždeným tónom, čo iba vzbudí moju zvedavosť o to, kto mu volá.

,,Nie nemám čas," zavrčí.

,,Čo tým myslíš, že dala výpoveď?...A čo mám teraz akože robiť ja?"

,,Dobre, čau." Nahnevane vypne telefón a strčí si ho naspäť do vrecka nohavíc. Potom mi podá mikinu, ktorú doteraz držal v ruke a počká kým si ju oblečiem.

,,Musím už ísť. Odveziem ťa domov." Natrčí mi ruku a po malom vnútornom zaváhaní ju nakoniec chytím.

,,Čo sa stalo?" spýtam sa zvedavo a dúfam, že mi odpovie. Myslím úprimne odpovie.

,,Musím doma niečo vybaviť. Nič hrozné. Iba malá,...uhm," na chvíľu zaváha ,,...rodinná kríza, povedzme." vylezie z neho nakoniec.

Potichu kráčame po pláži a nohy sa nám zabárajú do piesku. Človek si neuvedomí ako ďaleko to vlastne je, keď ho niekto nesie. Ale musím uznať, že sa mi toto miesto veľmi páči a určite si to raz nakreslím.

Keď prídeme ku jeho autu Wilder zájde až tak ďaleko, že mi to otvorí dvere. Prekvapene nadvihnem obočie, ale on sa len zatvári štýlom "nekecaj a nasadaj" , takže to prejdem iba prekvapeným mlčaním.

Nakoniec ma odvezie domov v úplnom tichu, a po veľmi dlhej dobe mám konečne pocit, že medzi nami nie je žiaden zlý vzduch a konečne je všetko v pohode.

Wilder ma vyhodí pred domov a odíde do noci. Nakoniec sa aj ja vrátim domov a privíta ma Hunterov zmyselný pohľad. Iba pretočím oči a vyplazím mu jazyk, predtým ako sa odšuchcem do izby.

//

,,Čo robíš dneska poobede?" S týmito slovami ku mne v pondelok ráno prikvitne Wilder.

,,Dobré ráno aj tebe Wilder," poviem s úsmevom a pozriem sa neho, pretože do teraz som sa pozerala do útrob svojej skrinky.