The story of Wildflower

The story of wildflower "6"

Plná myšlienok kráčam po chodbách našej školy a v duchu sa ešte stále smejem na Ameliinej poznámke. Cestou ku svojej skrinke počujem minimálne šesťkrát slová "slečna Prescottová" a "suspendovať", takže predpokladám, že Bria a Pán Ewans sa nachádzajú niekde na poschodí.

Plná vlastných myšlienok dorazím ku svojej skrinke. Cestou si všimnem povedomé blonďavé vlasy pri skrinke číslo 010, ale radšej to nerozoberám.
Zatiaľ ešte neviem definovať aký vzťah mám momentálne s Wilderom a nechcem si pokaziť náladu trápnym rozhovorom pri skrinkách.

Dostanem sa ku svojej skrinke a otvorím ju. Ešte predtým ako sa mi naskytne pohľad na obsah mojej skrinky ma zastaví známy hlas s americkým prízvukom.

,,Potrebujem tvoju pomoc," pošepká mi do ucha, tak aby som ho počula iba ja. Kvôli jeho prítomnosti za mojim chrbtom mi na krku nabehnú zimomriavky.

Odložím si do skrinky posledné učebnice predtým ako mu odpoviem.

,,S...čím..." hlas mi zamrie v hrudi keď sa otočím a uvidím obrovskú fialovú modrinu na Wilderovom oku. Hoci chodba je pre toto miesto až nezvyčajne chaotická v hlave mi nastane ticho prebité iba hučaním krvi v mojich ušiach. Inštinktívne mám chuť zabiť človeka, ktorý mu to spôsobil. Nahlas preglgnem.

,,Potrebujem to niečim zakryť. A ty si bola jediná...ktorá by sa nič nepýtala," poslednú časť už povie iba potichu, ale aj tak ju zachitím.

,,Tak dobre," prikývnem bez rozmýšľania a Wilder ma chytí za ruku a ťahá ku prvej voľnej triede, ktorú po ceste uvidí. Celú cestu však dostávame čudné pohľady, pravdepodobne preto, že ma Wilder ešte stále drží za ruku. Aj keď si to obaja uvedomíme nepustí ma.

Vlezieme do prázdnej triedy a Wilder sa usadí na prvú stoličku, ktorá je po ruke.

Mám chuť spýtať sa ho čo sa mu, pre Boha, stalo, ale podarí sa mi udržať v sebe všetky otázky. Namiesto kecania vytiahnem z tašky korektor, ktorý tam nosím pre prípad núdze. (Myslela som, že ho použijem na nejakú vyrážku a nie na obrovský monokel, ale here we are...) Môžme iba dúfať, že to nebude vyzerať príliš očividne.

Chytím ho za sánku aby som mu mohla otočiť hlavu do strany a všetkými silami sa snažím nepozerať sa mu do zelených očí. On sa neobťažuje uľahčiť mi situáciu a bez problémov prechádza po mojej tvári očami. Snažím sa teda iba sústrediť na prácu svojich trasúcich sa rúk, pretože som si istá, že jedným pohľadom do jeho očí by som všetko zbabrala.

Zistiť, že Wilder je v skutočnosti celkom sexi v momente, keď sa dotýkam jeho tváre a som pri ňom bližšie ako kedykoľvek predtým je naozaj to najhoršie čo sa môže v tejto situácii stať. Jeho výrazné lícne kosti, búrkovo sivé oči, plné pery  a vlasy, ktoré mu za každých okolností padajú do tváre vyzerajú ako z obálky časopisu a ja si nemôžem pomôcť a musím sa nad tým pozastaviť.

Naozaj veľmi sa celu dobu snažím nevyhŕknuť nejakú otázku, na ktorú by som určite nedostala odpoveď. Veľmi dobre viem, že s niečim takým sa ľudia nezdôverovať len tak niekomu, pretože s tým mám podobnú skúsenosť.

Nakoniec sa mi podarí ho ignorovať dostatočne na to aby som mu naniesla vrstvu korektoru na celý povrch modriny. Pre mňa o stupeň tmavší korektor sa našťastie perfektne zhoduje s farbou Wilderovej opálenej pokožky.

,,Hotovo." venujem mu jeden nesmelý úsmev predtým ako sa od neho úplne odtiahnem.

,,Ďakujem." narozdiel odomňa mi Wilder venuje normálny úsmev, ktorý som sa ňom ešte v živote nevidela. V kombinácii s jamkami v lícach by sa polovici dievčat podlamovali kolená. A ja nie som výnimka...