The story of Wildflower

The story of wildflower "11"

Ležím u seba v izbe a čumím na plafón. Sú štyri hodiny po obede, cez okno mi do izby prúdi svieži vánok a zajtrajší test z dejepisu mi odpadol. Teda, situácia by to bola takmer ideálna, ak by mi to nekazilo asi milión iných, nie až tak ideálnych, vecí. Napríklad mikina, ktorá momentálne visí na vešiaku v mojej skrini. Keď som prišla domov z chaty a vyzliekla si ju, všimla som si, že štítok pyšne hlásal Dolce & Gabbana. Povedzme si na rovinu, v tom momente mi takmer vypadla z ruky, čo by nebol ten najmúdrejší nápad, prihliadnuc na to, že na cenovke tejto mikiny bolo toľko čísel, koľko som pokope snáď ani nevidela. Maximálne tak na matike a nie na cenovke. Teraz už vypratá mikina si pokojne visela v mojej skrini. Lenže problém nebol ani tak v mikine ako v jej majiteľovi, ktorý momentálne sedí vo vedľajšej izbe a učí sa s Hunterom chémiu.

Wilder sa ku mne celú dobu neozval, dokonca sa mi ani nepozdravil, a úspešne sa mi vyhýbal. Kto sa mu môže čudovať, ja som mu predsa veľmi jednoducho všetko vyklopila a už som preňho prestala byť zaujímavá. Preto si vlastne už tri dni nadávam do hlupaní.

V pondelok som tomu ešte nepripisovala veľkú váhu. Prešiel okolo mňa, pozeral sa do mobilu a jednoducho si ma nevšimol. Lenže v utorok sme sa stretli pri skrinkách, ja som sa mu pozdravila a on sa mi pozrel do očí (Zaregistroval ma!) a úplne ma odignoroval. Preto som sa rozhodla, že naňho kašlem, a keď sme dnes mali umenie, jednoducho som vedľa neho sedela a ignorovala ho tiež. Myslím, že takto je to pre nás oboch najlepšie. Hoci ma strašne šve, že som mu všetko vyklopila tak jednoducho. Florence ty si taká krava! Niekto si ťa začne všímať a hneď im vyklopíš najväčšie tajomstvo svojho života..

Postavím sa, keďže už ďalej nedokážem zvládať svoju vlastnú prítomnosť a rozhodnem sa, že sa odreagujem tým, že si zídem dole po vodu. Skomplikujem si to tým, že sa to pokúsim spraviť potichu a tak aby som sa vyhla ostatným obyvateľom domu (prípadne ich návštevníkom).

Mama a Robert sa pravdepodobne tiež ponevierajú niekde po dome, a momentálne nemám ani najmenšiu chuť ich stretnúť, pretože by ma len zdržali svojimi otravnými otázkami typu: ,,Ako bolo v škole." na čo ja väčšinou zvolím diplomatickú odpoveď: ,,Nič." Samozrejme, že to mama nechce počuť, lenže to sa mi už väčšinou podarí ujsť ešte predtým ako ma zaplaví miliónom ďalších otázok.

Potichu vykročím po chodbe a nervózne skenujem Hunterove dvere, našťastie sa spoza nich ozýva zamyslené mrmlanie, čo znamená, že môj takmer-nevlastný brat a Wilder sú ešte stále vo vnútri zamestnaný chémiou alebo nejakým iným, podobným, nezmyslom.

Podarí sa mi potichu  zísť až na dolné poschodie a preplížiť sa okolo maminej a Robertovej spálne až do kuchyne. Trochu si vydýchnem a  z chladničky si vytiahnem minerálku a napijem sa.

,,Ahoj."

Pri zvuku toho amerického akcentu sa mi ruka s vodou  od ľaku tak zatrasie, že sa celá oblejem.

,,Dofrasa!" rozhodím rukami a nahnevane sa pozriem na svoje mokré tričko a fľaky na zemi. Potom svoj nahnevaný pohľad premiestnim na dotyčného, ktorý za to zodpovedný.

,,Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť," povie trochu previnilo a obzrie si obrovský mokrý fľak na mojom bielom tričku.

,,Chcel som sa iba opýtať, či by si mi mohla vrátiť moju mikinu."

,,To vážne? Vydesíš ma k smrti kvôli svetru?" pretočím očami a vydám sa hore schodmi do svojej izby aby som mu ju doniesla.

,,Takže mi ju dáš alebo nie?" zakričí mi spod sklenených schodov, keď som už takmer hore.

,,Práve po ňu idem, vydrž chvíľu." Rýchlo vojdem do svojej izby a zo skrine vytiahnem sveter. Potom výdem von a nahnem sa cez zábradlie na schodoch.