The story of Wildflower

The story of wildflower "13"

Zabalená v osuške sa nervózne pozerám na oblečenie vyložené na mojej posteli. Mokré vlasy ma šteklia na ramenách a uvažujem či sa nemám proste len zabaliť do svetra a strčiť pod paplón a stráviť svoje sobotňajšie popoludnie ako každé iné normálne dievča mojom veku-pozerať filmy a ignorovať pri tom svet. Lenže, včera som sa rozhodla, že na ten zápas pôjdem. Nie kvôli Wilderovi, Amelii alebo Brii, ale jednoducho kvôli sebe. Ak už ma moja mama presťahovala na druhý koniec sveta, tak si to aspoň užijem a budem sa trochu socializovať a basketbalový zápas je na to vynikajúca príležitosť.

Takto som sa rozhodla včera, keď som sa išla prevetrať. Asi hodinu som iba jazdila bez konkrétneho cieľa a potom som narazila na malú pláž, ktorá bola určená pre rezidentov našej oblasti. Našťastie tam nikto nebol. Chvíľu som sa prechádzala po pláži a potom som objavila kameň, na ktorom sa dalo sedieť. Zložila som si veci a vytiahla náčrtník. Chvíľu som si nevedela spomenúť čo som chcela nakresliť, ale keď som začala nevedela som prestať. Z pláže som odišla až keď bola úplná tma. Obrázok východu slnka nad morom bol bezpečne zatvorený v mojom náčrtníku na stole.

Nakoniec sa oblečiem a upravím a cítim sa prekvapivo veľmi dobre. Pravdepodobne to bude tým, že vyzerám neskutočne dobre, hoci si to sama nechcem priznať, pretože to by znamenalo, že súhlasím s Ameliou a Briou. Chvíľu sa ešte dívam do zrkadla, ale po chvíli mi začne zvoniť mobil a mojej pozornosti sa dožaduje Bria.

,,Stojím vonku pred domom, pohni si, lebo o chvíľu začínajú." Schmatnem malú tašku a slnečné okuliare zo stola a rýchlo zbehnem dole aby som nenechala Ameliu a Briu dlho čakať. Včera, keď vymýšľali môj program dohodli sa aj na tom, že nás tam všetky odvezie Bria, pretože chalani tam musia byť trištvrte hodinu pred začiatkom. Bria, ktorá sa korunovala kráľovnou zápasov nás informovala, že je to nuda. A my s Ameliou, veľké amatérky, sme jej uverili.

,,Wou, vyzeráš super," povie Amelia keď si nasadnem dozadu a zabuchnem za sebou dvere.

,,Ty tiež," odpoviem a usmejem sa na ňu. Dnešný deň mi fakt nič nepokazí.

Keď sa pozriem na Briu chvíľku nerozumiem jej výberu farieb, keď sa však pozriem na jej make-up rýchlo pochopím.

,,Včera sme sa s Tuckerom trochu pohádali, a bola to moja chyba, takže sa to teraz snažím trochu odčiniť," vysvetlí a aj posledné kúsky mojej nechápavosti zapadnú na miesto.

Bria má na sebe totiž oblečenú otrasnú kombináciu farieb-zlatú a červenú, ktorá je tiež farbami Stonewall Dragons. Zo zlého uhla vyzerá ako zle ozdobený vianočný stromček. (To som jej samozrejme do očí nepovedala.) Ale jednoznačne je rozkošné, že zašla až tak ďaleko, že si na líce dala číslo 12, ktoré je pravdepodobne Tuckerove.

Celú cestu sa iba rozprávame a smejeme. Keď však prídeme pred školskú telocvičňu pochopím, že naša škola žije basketbalom. Ešte nikdy som nevidela aby ľudia nevedeli zaparkovať na školskom parkovisku, ale namiesto toho museli zaparkovať na chodníku pred školou. Bria sa samozrejme neobťažuje hľadať voľné parkovacie miesto, ale namiesto toho zaparkuje na mieste, ktoré je označené tabuľkou: Prof. Ewans. Samozrejme, že to môžeme považovať za náhodu.

Vystúpim a nechám sa viesť Briou do vnútra. Nakoniec si posadáme na sedadlá v najvyššom rade a zamiešame sa do červeno-zlatej masy našich spolužiakov. Niektoré dievčatá majú na sebe podobné oblečenie ako Bria, hoci si v niektorých prípadoch nie som istá či majú číslo svojho frajera alebo iba niekoho, koho by na tom mieste rady videli. Každopádne, je to zaujímavé.

Amelia si nájde Emily, na ktorej existenciu som už dávno zabudla.

Bria mala pravdu akonáhle sa vráti (s podozrivo červenými lícami a rozmazaným číslom) hra sa začne, takže sme asi fakt prišli práve včas.