Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
,,Oh, pre Boha!" vzdychnem, keď ucítim jemnú bolesť na mojich spánkoch. Včera som pila, ale nie priveľa. Nečakala som, že ma niečo bude bolieť.
Vedľa mňa sa ozve tichý rozospatý smiech. Wilder. Včera večer som ho donútila prespať. V mojom podnapitom stave to znelo ako dobrý nápad, teraz, keď alkohol opustil moje zmysly, to neznie až tak úžasne.
Otvorím oči a vytiahnem sa, tak aby som sa chrbtom opierala o čelo postele. Wilder stále leží vedľa mňa a má zatvorené oči, hoci sa usmieva a jeho jemný smiech poukazuje na to, že je hore.
,,Dobré ráno," povie Wilder chrapľavo a otvorí oči. ,,Včera si vravela, že mám ostať. Nedala si mi veľmi na výber," zasmeje sa a dostane ma do kolien jeho ranných hlasom. Chrapľavým a hlbokým.
,,Hej, pamätám sa," priznám a vrátim mu úsmev.
,,Potrebujem sprchu a kávu," skonštatujem a prekonám nutkanie vojsť rukou do jeho blonďavých vlasov, ktoré mu padajú do očí.
,,Môžem ťa zobrať na raňajky," navrhne a pozrie sa na mňa.
,,Dobre, ale musím sa ísť najprv osprchovať," poviem a iba silou vôle sa zdvihnem z postele. Najradšej by som tam ostala ležať s Wilderom, lenže to sa nestane. Nie dnes.
Zo zásuvky si vytiahnem čisté oblečenie, aby som nemusela okolo Wildera behať nahá, keď vyleziem zo sprchy. Spodné prádlo sa mi podarí schovať pred Wilderovým pohľadom, ktorý upiera na môj chrbát.
Zamknem za sebou dvere a zvlečiem zo seba všetko oblečenie napáchnuté dymom, ktoré rovno napchám do, už aj tak preplneného, koša na prádlo. Pripravujem sa trochu dlhšie ako by som sa pripravovala v iné sobotňajšie ráno. Oblečiem do kraťasov a trička, a učešem sa, dokonca si urobím aj jemný make-up na čo zvyknem byť v iné dni príliš lenivá.
Vyjdem von z kúpeľne a začnem pobehovať po izbe a zbierať všetky svoje veci. Wilder sa ešte stále rozvaľuje na mojej posteli. Opiera sa o čelo postele a niečo ťuká do mobilu. Keď ma zaregistruje znovu ho odloží.
,,Konečne," vzdychne ubolene a vyhrabe sa spod perín. Stavím sa, že je úplne polámaný z toho ako sa so mnou musel deliť o posteľ.
,,Koľko je vlastne hodín?" spýtam sa a pozbieram posledné kusy oblečenia zo zeme. Budem musieť vymyslieť ako prepašovať Wildera okolo Roberta a mami, bez toho aby mali čo i len najmenšie tušenie, pretože naozaj nemám chuť na trápne konverzácie. Som hladná a potrebujem kofeín.
,,Desať."
Prikývnem, opriem sa chrbtom o skriňu a založím si ruky na prsiach. Konečne opätujem Wilderov pohľad. Doteraz som sa snažila mu vyhnúť.
,,Pôjdeme ku mne domov. Musím sa osprchovať a prezliecť a potom môžeme ísť niekde na raňajky," navrhne a rukou si prehrabne vlasy. Hryznem si do vnútornej strany líca, pretože ten pohľad vo mne vyvoláva neskutočné pocity.
,,Dobre." Prikývnem a prijmem ruku, ktorú ku mne naťahuje. Ísť ku Wilderovi je vzrušujúce, pretože som u neho zatiaľ bola iba raz, a to ma tiež celkom nepozval. Okrem toho nikdy dobrovoľne nehovorí o ničom čo by sa týkalo jeho rodiny. Viem iba, že má malú sestru a otca... A myslím, že sa zmienil o mačke?
Wilderom prejdem dole po schodoch a okolo Hunterovej prázdnej izby. V jedálni za stolom však už sedí mama aj Robert a raňajkujú. Sedia oproti sebe a v rukách majú nejaké papiere.
,,Dobré ráno," pozdravím sa a pustím Wilderovu ruku. Pre istotu urobím aj krok do strany pred tým ako sa otočia našim smerom. Wilder sa trochu zamračí, ale nekomentuje to. Našťastie.
,,Dobré ráno," pozdraví sa mi Robert. Potom zbadá Wildera stáť vedľa mňa a zvedavo sa na mňa pozrie.
,,Dobré ráno aj tebe Wilder," dodá a Wilder sa potichu pozdraví Robertovým a maminým smerom.
,,Ostanete na ra...." ,,Nie neostaneme, ponáhľame sa. Idem za Ameliou a Wilder sa ponúkol, že ma odvezie. Však?" venujem Wilderovi jeden úsmev a pohľad, ktorým mu naznačujem aby sa vybral ku dverám, pred tým ako bude príliš neskoro. Potom sa znovu otočím k rodičom a venujem im jeden perfektný ale absolútne falošný úsmev.
,,Dobrú chuť," poprajem im a zmiznem v predsieni za Wilderom, ktorého doslova vytlačím z dverí do jeho auta.
Keď obaja nasadneme Wilder mi venuje jeden zmätený ale pobavený pohľad. Musím si skryť tvár do dlaní aby som zabránila tomu, že Wilder uvidí moje ružové líca.
,,O tom nebudeme hovoriť," poviem a zdvihnem pohľad. Pozriem sa do Wilderových pobavených sivých očí.
,,Prečo si im proste nepovedala pravdu?" spýta sa a naštartuje. Ruku si však nepoloží na moje stehno. Namiesto toho pravou rukou zviera riadiacu páku tak silno, že má z toho biele hánky. ,,Hanbíš sa snáď za mňa?" spýta sa a uškrnie sa na tom.
,,Nie... len proste..." zakokcem sa a hľadám správne slová. Zhlboka sa nadýchnem a skúsim to znovu. ,,Proste som nechcela začínať túto konverzáciu. Pravdivá odpoveď by iba urobila miesto, pre témy, na ktoré dneska ráno nemám energiu. Môj vzťah s mamou je... komplikovaný, dalo by sa povedať."
,,Okrem toho neviem čo by som im mala asi tak povedať: "Dobré ráno Wilder dneska prespal u nás. Nechodíme spolu ani spolu nespíme... len tak pre informáciu," poviem sarkasticky a zasmejem sa.
,,Dobre, tak pravdu asi nie," povie Wilder jednoducho s veľkým úškrnom na tvári a konečne položí svoju ruku na moju nohu. Prepletiem si s ním prsty a zapozerám sa von z okna na scenériu, ktorá sa mihá v obrazoch za oknami.
,,Chcem ťa zobrať na rande. Typické sladké tínedžerské rande. Čo ty na to?" spýta sa po chvíli čím ma trochu šokuje.
,,Chceš ma zobrať na rande?" spýtam sa ešte raz, pretože sa mi akosi nechce veriť, že počujem správne. Nemyslela som si, že to je niečo čo Wilder robí. Hoci ani na plesy nechodí a pozval ma.
,,Áno. Dnes po raňajkách. Môžeme sa najesť v nákupnom centre a potom ísť do kina. Čo ty na to?" Nepozrie sa na mňa keď sa to spýta iba odbočí do toho zastrašujúco bohatého susedstva, v ktorom býva.
,,Dobre, ale potom pôjdeme kúpiť tie vianočné darčeky, na ktorých sme sa dohodli," poviem nakoniec a spomeniem si ešte na jednu vec, na ktorú som úplne zabudla.
Musím sa ho spýtať na ten Londýn...
Krásny Máj lásky!
Úprimne, táto kapitola mala byť publikovaná ešte v apríli, ale 20-slidová prezentácia o parazitických chorobách na biológiu bola dôležitejšia. 😅Každopádne, dúfam, že sa páčila. ❤️
Ďakujem za vašu podporu (voty, komenty...). Tento týždeň sme trafili 5K 🤯videní čo je pre mňa nereálne. Strašne vám za to ďakujem.💕
Ľúbim vás🖤
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
