Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
Prechádzame sa pomedzi dlhé rady kvetov s prepletenými prstami. Nedokážem sa nabažiť toho pohľadu a usmievam sa tak silno až mi z toho tŕpnu líca. Nepamätám si kedy naposledy som sa cítila tak dobre.
Wilder kráča vedľa mňa a necháva sa ťahať od jedného zaujímavého kvetu k druhému. Pravdepodobne nerozumie tomu, prečo som taká nadšená z "buriny" ako to nazval, ale uškŕňa sa nad mojou detinskou radosťou a neprotestuje.
Jeho foťák však stále visí na jeho krku. Ani sa ho nedotkol, dokonca ani nesklopil krytku, iba si ho zavesil na krk, keď sme vystúpili z auta. Ani ja som mu však neukázala čo skrývam v náčrtníku, ktorý som si tisla k hrudi, hoci sa ponúkol, že mi ho podrží. Nedokázala som ho dať nikomu do ruky, pretože tie hlúpe kresby kvetov boli pre mňa dôležité.
Obaja si sadneme na lavičku a Wilder odíde pod zámienkou, že ide niečo odfotiť. Išla by som s ním, ale viem, že pravdepodobne chce byť sám. To mi vyhovuje, pretože si môžem konečne rozložiť svoj náčrtník a pustiť sa do kreslenia niečoho, čo som videla a neopustilo to moju myseľ.
Ceruzkou nakreslím základné obrysy človeka -Wildera. Stojaceho v stane motýľov pred veľkým vodopádom ako sa pozerá na nejakú tabuľku. Snažím sa nakresliť jeho široké ramená, jeho vlasy a všetko nad čím ostatné dievčatá (a tak trochu aj ja) slintajú, ale akosi to nejde. Akoby som nevedela obsiahnuť všetko čo je Wilderovi zaujímavé do jedného obrázka. Preto nakreslím iba základný obrys a venujem sa radšej motýľom, ktorý mu lietali nad hlavou.
//
Započujem ľahké kroky na štrku a som si istá, že dotyčný, ktorému tie kroky patria sa tým chce ohlásiť, pretože vie ako veľmi sa sústredím na svoju kresbu.
Zdvihnem pohľad a stretnem sa s Widlerovými zvedavými očami. Jeho tvár síce nikdy nedáva nič najavo, ale jeho oči ho vždy prezradia. Zavriem náčrtník ešte pred tým ako si Wilder sadne ku mne.
,,Odfotil si niečo?" spýtam sa ho a pozriem sa na jeho foťák.
Prikývne. ,,Jednu fotku, ale myslím si, že je dobrá," prizná sa. Len jednu?
,,Myslela som, že fotografi robia niekoľko rôznych záberov tej istej veci, len aby sa uistili, že to vyzerá perfektne," poviem a zvedavo sa naňho pozriem.
Wilder iba prikývne a vyzerá zamyslene. ,,To áno, lenže táto fotka je perfektná."
,,Páči sa mi tvoje sebavedomie. Môj obrázok nedopadol tak dobre," vzdychnem ale uškrniem sa.
,,Ukážeš mi to?" spýta sa a v jeho očiach sa zračí otázka a zvedavosť.
Pokrútim hlavou. ,,Nie je to hrozné a určite by si sa mi smial, ale..." znovu si začnem hrýzť vnútornú stranu líca.
,,Ale?"
,,Ale možno by som ti mohla ukázať niečo staršie," poviem a môj hlas znie príliš placho. Akoby ani nepatril mne. S trasúcimi sa prstami (za ktoré si v hlave vynadám) nalistujem stred. Potichu mu ukážem náčrt slnečnice, ktorý som nakreslila v lietadle. Niekoľko iných štúdií kvetov a nakoniec vlčí mak. Ten, ktorým sa to všetko začalo. Som si istá, že spoznal moje tetovanie.
,,Prečo pre teba ten kvet toľko znamená?" spýta sa Wilder a položí svoju ruku na moju. Opatrný a nežný dotyk, ktorý mi roztopí srdce.
Pozriem sa mu do očí, z ktorých žiari niečo ako poruzumenie a ešte niečo iné čo nedokážem rozoznať. To ma donúti hovoriť.
,,Znásilnili ma, keď som mala pätnásť rokov," vysypem na jeden dych a odvrátim pohľad aby som sa ochránila hocijakej ľútosti, ktorá by sa tam mohla skrývať. Cítim, ako Wilder stuhne.
,,Pripomína mi, že už nikdy nebudem uväznená. Že budem... znie to trochu hlúpo," poviem potichu. Wilder ma nenúti rozprávať iba mi trochu silnejšie stlačí ruku v tichom povzbudení.
,,Keď sa mi podarilo utiecť, vedľa cesty som videla ten kvet. Pamätala som si ho všetky dni potom a udivovalo ma, že dokázal rásť aj v podmienkach vedľa cesty-v tých najhorších. Uvedomila som si, že aj ja môžem rásť v tých najhorších podmienkach... a myslím, že mi to istým spôsobom zachránilo život." Ešte nikdy som to nepovedala takto nahlas a mám pocit, že mi niečo spadlo zo srdca.
Neprítomne sa pozerám pred seba, ale keď sa otočím uvidím, že Wilder robí to isté. Keď však zacíti môj pohľad otočí sa ku mne. Jeho pohľad je plný hnevu. Nie hnevu smerovanému mne, ale človeku, ktorý mi to urobil.
,,Nikto o tom nevie, a bola by som rada, keby to tak ostalo," poviem potichu a postavím, len aby som vytvorila nejakú vzdialenosť medzi mnou a Wilderom.
Počujem, že aj on sa postaví a prijde ku mne bližšie. Potom sa však zastaví.
,,Ja... môžem ťa objať?" spýta as váhavo a mne to na tvári vyčarí malý úsmev.
,,Môžeš sa ma dotknúť nie som zo skla," poviem, ale prijmem jeho ponuku a vojdem do jeho otvoreného náručia. Položím si hlavu na jeho hruď a obmotám si ruky okolo jeho trupu. Obaja naraz vydýchneme. Cítim ako mu pod tričkom divoko bije srdce a moje mu odpovedá. Cítim ako si položí bradu na moju hlavu. Chvíľu len tak stojíme a čakáme, kto z nás prehovorí. Nakoniec je to Wilder, kto prelomí ticho.
,,Vždy som vedel, že niečo skrývaš, nevedel som však, že to je niečo také. Mrzí ma, že si si tým musela prejsť." Úprimnosť jeho slov ma zasiahne ako šíp do srdca.
,,Mám ťa rád Florence Spencerová a najradšej by som ťa ochránil pred celým svetom." Tie slová ma zasiahnu ako šíp, a nejaké malé miesto v mojej hrudi sa pri tom rozpadne. Zdvihnem hlavu a zistím, že Wilder ma zhora pozoruje. Položím si bradu na jeho hruď, pretože náš výškový rozdiel mi to inak nedovoľuje.
,,Aj ja ťa mám rada," zamrmlem.
Chvíľu sa pozeráme jeden druhému do očí. Obaja neschopný vysloviť emócie, ktoré sa nám však javia v očiach.
,,Môžem ťa pobozkať?" spýta sa po chvíli Wilder váhavo. Iba potichu prikývnem. Keď však nič nerobí poviem to nahlas: ,,Áno, môžeš."
To, že si počkal na slovné povolenie mi zlomí srdce. Viem, že ak by som povedala nie, nikdy by sa ma nedotkol.
Keď však Wilder vezme moju bradu a nahne sa ku mne všetky myšlienky opustia moju hlavu. Potom pomaly spojí naše pery v nežnom bozku, ktorý je tak jemný ako krídla motýľov na obrázku v mojom náčrtníku.
Oddiahne sa a skúmavo sa mi zahľadí do tváre. Starosť v jeho pohľade ma zlomí.
Druhý bozk však prevezmem ja. Zamotám ruky do jeho vlasov a pritiahnem si ho bližšie.
,,Povedala som, že nie som zo skla," zamrmlem mu do pier tesne pred tým ako ich spojím do vášnivého bozku.
Ahojte lásky, Ani neviem čo sem mám napísať 😏. Myslím, že ste si kapitolu užili, lebo po tridsiatich kapitolách sa konečne niečo stalo... Ľúbim vás🖤
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
