Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
Ešte predtým ako sa vôbec stihnem otočiť a odpovedať Bria venuje Wilderovi podráždený pohľad.
,,No konečne!" vyprskne jedovato a prezrie si Wildera akoby ho mohla pohľadom zabiť.
,,Sorry, zdržali ma chalani," ospravedlňuje sa Wilder a venuje mi popri tom pohľad typu "pomôž mi". Všimnem si, že Wilder ma ešte stále mokré vlasy akoby len pred chvíľou vyliezol von zo sprchy.
,,Je mi jedno kto ťa zdržal meškáš," zasipí Bria a rýchlo skočí do auta. Podarí sa mi iba zoskočiť z kapoty pred tým ako odíde z pozemku školy. Venujem Wilderovi začudovaný pohľad. Nerozumiem tomu prečo Bria vyzerá tak vystresovane alebo prečo uteká bez iných slov. A tiež som práve prišla o jazdu domov.
,,Predpokladám, že ti zverili úlohu môjho osobného šoféra," poviem sarkasticky. Hunter mal pravdu, musím si urobiť vodičák, nebaví ma, že si ma prehadzujú, pretože ma nikto nechce voziť. Obzriem sa okolo seba aby som uvidela Wilderovo čierne auto zaparkované na jeho bežnom mieste.
,,Áno mám ťa odviesť, ale nejdeme k tebe domov," povie a bez okolkov ma chytí za ruku. Akoby všade okolo nás nestáli dievčatá, ktoré fandia nášmu basketbalovému tímu iba kvôli tomu, že jeho kapitánom je Wilder.
Nepýtam sa kam ideme, iba nastúpim na sedadlo spolujazdca. Viem, že z Wildera nedostanem miesto a pravdepodobne to iba zahovorí aby mi to nemusel povedať až kým tam prídeme.
Stále ma trochu mrzí, že nikto nevie o mojich narodeninách, ale najviac ma asi mrzí, že o tom nevie Wilder. Teda, je to moja chyba, pretože som mu to nepovedala, ale aj tak. Po chvíli si uvedomím ako iracionálne zniem a pre zmenu som nahnevaná sama na seba.
,,Môžeš sa prestať tváriť ako by som ti zastrelil šteňa?" spýta sa Wilder a na perách mu visí malý úsmev. Veľmi provokačný malý úsmev, uvedomím si a zachmúrim sa na neho ešte viac.
To ho iba rozosmeje, a ja si uvedomím, že by som mala prestať trucovať. Asi si o mne fakt myslí, že sa správam ako malé decko.
,,Naposledy, keď som videl niekoho takto sa tváriť, bol som s mojou malou sestrou v cukrárni," povie po chvíli ,,nedovolil som jej objednať si narodeninovú tortu," vysvetlí a zasmeje sa. Na chvíľu ma umlčí prekvapenie z toho, že má nejakých súrodencov. Nikdy sme sa o tom vlastne nebavili.
,,Ako sa volá tvoja sestra?" spýtam sa nakoniec a zvedavo sa na neho pozriem.
,,Aurora," odpovie a usmeje sa. Snaží sa to zakryť, ale je milé, že sa usmeje, keď o nej hovorí.
,,Pekné meno. Ako to, že si mi o nej nepovedal?" spýtam sa.
,,Nepýtala si sa." To je síce pravda, ale mohol ju niekedy aspoň spomenúť.
,,Nemyslela som si, že sa ťa budem musieť pýtať," poviem ,,ale keď o tom hovoríš mohla by som toho o tebe vedieť viac, čo ty na to?" Wilder iba prikývne a pokojným pohľadom sleduje cestu pred nami.
,,Prvá otázka: Kedy máš narodeniny?"
,,Dvadsiateho februára, ak to musíš vedieť."
,,Jasné, že musím! Druhá otázka: Máš ešte nejakých iných súrodencov alebo rodinných príslušníkov, o ktorých neviem?"
,,Nie, Florence, žijem doma so svojou sedemročnou sestrou, otcom, ryšavou mačkou a upratovačkou. Stačí ti to vedieť?"
,,Áno," poviem ,,aspoň už viem, že máš ryšavú mačku." Usmejem sa. Hoci som si všimla, že mu v opise chýba mama, nevyťahujem to. Možno to má tak ako ja s otcom. Nad ničím horším som nechcela premýšľať.
,,Ak mi o sebe nepovieš nič ty sám, budem to z teba musieť vytiahnuť." Wilderovi zasvietia oči a usmeje sa. Je to milé sa naňho takto pozerať.
,,Čo by si ešte chcela vedieť? Mám pocit, že už vieš viac ako ktokoľvek iný."
,,Najradšej by som o tebe vedela všetko," poviem úprimne ,,ale, kedže to z teba ide ako z chlpatej deky, táto jazda autom nám na to asi nebude stačiť."
,,Tak to teda nebude, pretože už sme tu," Wilder odbočí z cesty a zaparkuje na veľmi povedomom parkovisku. Sme znovu na pláži a mne to vôbec nevadí. Úprimne, pláže s Wilderom ma nikdy neomrzia. Milujem tieto pláže, a tie, na ktoré ma berie Wilder majú vždy niečo do seba.
Vystúpim a počkám kým Wilder prejde okolo auta a chytí ma za ruku. Musím sa priznať, zvykla som si na to a keď to nerobí, mám pocit akoby ani nestál vedľa mňa.
Potom spolu vykročíme a okamžite sa zaboríme do piesku. Potichu sa zasmejem a vyzujem si biele plátenky, do ktorých sa mi podarilo nabrať minimálne kilo piesku. Wilder urobí to isté.
Chvíľu iba kráčame potichu vedľa seba s prepletenými prstami a obaja sa tvárime neprítomne. Rada by som vedela nad čím Wilder rozmýšľa.
,,Myšlienka za myšlienku!" vyhŕknem prvú vec, ktorá ma napadne, presne ako v tých klišé romantických komédiách.
Wilder sa na mojej hre iba uškrnie, ale prikývne. Už som si prestala brať osobne jeho posmešné úškrny a úsmevy, pretože to je väčšinou najväčší prejav pobavenia aký od neho viem dostať. Wilder sa predo mnou úprimne smial iba dvakrát a ja som si to uložila hlboko do pamäti.
,,Dobre. Tak teda začni," vyzve ma a stisne mi prsty.
,,Rozmýšľam nad tým, že toto je strašné klišé," zasmejem sa a počujem ako sa aj on zasmeje.
,,Tak potom si myslím, že ti toto príde ešte viac klišé," povie a ja mu na chvíľu nerozumiem. Potom sa otočím a uvidím ako sa na mňa usmieva.
,,Všetko najlepšie k narodeninám Florence," usmeje sa nervózne a podá mi bielu semišovú krabičku s červenou stužkou navrchu.
Na chvíľu som v takom šoku, že iba nemo stojím a som rada, že sa ovládam a nemám otvorené ústa dokorán.
,,To kvôli tomu som po teba dnes neprišiel. Ani si nevieš predstaviť ako ťažko sa to zháňa," pustí moju ruku a pozerám na mňa s nervóznym očakávaním.
Pomaly stiahnem stužku z vrchu krabičky a otvorím ju. Takmer mi vypadnú oči. Na čiernom zamate sedí pyšne usadení strieborný náramok a na ňom zlatý prívesok slnka a jeden červený vlčí mak s trblietavým stredom. Chvíľu iba nemo pozerám na to, čo mi Wilder práve dal do ruky. Je zjavné, že toto nie je len tak bežne predávaný náramok. Vyzerá to skôr ako ručná práca.
,,Ak sa ti to nepáči, môžem to ísť vymeniť. Len som myslel, že..." zdvihnem pohľad a uvidím Wildera ako si nervózne prehrabáva vlasy.
,,Je to nádherné, ale jednoducho to... nemôžem prijať." Poviem a natrčím mu krabičku späť.
Ahojte lásky!
Dúfam, že dnešná kapitola poteší! Ak by ste mali náladu veľmi by ma potešil komentár, pretože nutne potrebujem sociálny kontakt.😅🥺
Nezabudnite na IG a Spotify playlist!
Ľúbim vás🖤
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
