The story of Wildflower

The story of wildflower "25"

Vodka opustí moje zmysli a ja znovu precitnem. Stojím na tanečnom parkete a tancujem ako o život. Ameliu nikde nevidím, ale je mi jedno kde je. Jediné čo ma zaujíma je rytmus hudby, adrenalín, ktorý mi prechádza celým telom a hmla na mojom zdravom rozume spôsobená alkoholom.

Zrazu ucítim niekoho ruky na mojich bokoch a otočím sa aby som videla s kým mám dočinenia. Stojí tam chlapec, ktorého som nikdy pred tým nevidela a tancuje so mnou. Nechám sa teda strhnúť tým čo mi našepkáva vodka a tancujem s ním ďalej.

O niekoľko minút neskôr, keď sme na sebe nalepený tak blízko, že by sa medzi nás nezmestil ani kus papiera, chlapec sa ku mne nahne.

,,Poď hore," pošepká mi do ucha a mňa strasie. Prečo to nie je tak ako keď mi niečo šepká Wilder?

Pokrútim hlavou.

,,Ani...ani neviem ako sa voláš," skonštatujem potichu a snažím sa trochu odsunúť. Jeho ruky, ktoré ma držia na mieste, mi to však nedovolia. Snažím sa vykrútiť trochu silnejšie.

,,Volám sa Mark," povie a znovu sa ku mne priblíži bližšie. ,,Tak ideš?"

Znovu pokrútim hlavou a snažím sa dostať z jeho zovretia. Ale on ma schmatne ešte silnejšie a nasilu ma ťahá na chodbu a hore schodmi. Snažím sa vyhnať si z hlavy všetky myšlienky, pretože viem čo sa ide stať. Viem, že znovu stratím niečo zo seba. Viem, že to čo príde bude hrozné, a viem, že bude potrebovať nové tetovanie. Alebio niekeho kto by ma dokázal znovu poskladať dokopy po tom, čo sa to zopakuje a ja nebudem schopná prežiť to po druhý krát.

Snažím sa utriediť si v hlave myšlienky a vypnúť sa, ale jediné nad čím dokážem rozmýšľať je číry a nefalšovaný teror. Mark ma začne ťahať hore schodmi a ja otvorím ústa. Kričať... Musím začať kričať aby si ma niekto všimol! Mám pocit akoby mi myšlienky plávali v mede a všetky moje reakcie sú spomalené čistým terorom. Ešte predtým ako sa mi podarí spracovať myšlienku Mark ma pritlačí o studenú stenu a vrhne sa mi na pery. Agresívne a nenásytne.

Je mi z toho zle. Neviem sa rozhodnúť či ma napína z toho alebo iba z počtu promile v mojej krvi.

Sme na druhom poschodí, uvedomím si a zmocní sa ma číra hrôza. Už nie je návratu. Ochabnem v jeho zovretí. Už nič necítim. Chodbu vidím iba veľmi vzdialene a Markove dotyky mi nič nerobia. Som tam a predsa tam nie som. V podvedomí sa však nenávidím za to, že som nezostala s Wilderom.

Neviem, či ho privolala iba moja myšlienka, ale v jednom momente som ochabnutá opretá o stenu a v druhom niekto strhne Marka zo mňa. Ocitnem sa v niekoho náručí- silnom a pevnom, určite mužskom, a potom ma objíma Amelia. Dovolím si znovu vrátiť sa do svojho tela. Začnú na mňa doliehať zvuky bitky a nadávky. Wilder a Hunter. Našli ma. Prišli po mňa.

,,Dopekla Wilder! Nezabi ho! Máš predsa podmienku!" Otočím sa a vidím Huntera ako odťahuje agresívneho Wildera od polomŕtveho Marka, ktorý leží opretí o stenu a ešte stále ma na tvári ten odporný slizký úškrn.

,,Veď sa ukľudni..." na chvíľu sa zastaví a vypľuje krv na koberec. Potom pokračuje: ,,... keby som vedel, že je to tvoja kurva, nezačínal by som si s... ň-" tentokrát to nie je Wilder, kto do neho skočí. Hunter mu päsťou vrazí do nosa tak silno, že sa chvíľu chodbou ozýva iba praskanie kosti. Keď sa Hunter znovu odtiahne všade je ešte viac krvi a Markov nos je na krivo.

Mark sa pozbiera zo zeme a s nenávistným pohľadom opatrne prejde okolo dvoch basketbalových hráčov, ktorý sa medzi nami týčia ako nepreniknuteľná bariéra. Cítim, že Amelia sa trasie, ale na mňa nemá. Realizácia mnou prebehne ako búrka.