Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
Wilder sa zhlboka nadýchne a začne: ,,Na to a by si úplne pochopila všetko čo sa deje v prítomnosti asi ti budem musieť povedať aj pár veci z mojej minulosti."
Na jeho tvári je vidieť ako si je neistý. Akoby mi to priznával len nasilu.
,,Ak nechceš, nemusíš mi..."
Wilder mi skočí do reči ešte skôr ako stihnem dopovedať: ,,Ale ja chcem. Ako som už povedal, chcem aby si bola moja a to si nemôžeš úplne rozmyslieť bez mojej úprimnosti." Chcem mu povedať, že s ním chcem byť aj bez toho, ale nechám ho ďalej rozprávať.
,,Narodil som sa v New Yorku a žil som tam až do desiatich. Naši sa potom rozhodli presťahovať do Sydney, pretože otec sa tam narodil, a keď môj dedo zomrel musel prebrať rodinný biznis."
,,Moja mama... bola modelka, poznala sa s Briinou mamou a boli to najlepšie priateľky, takže keď sme sa presťahovali vďaka Brii som nebol úplne stratený." Rozprávať o jeho mame je preňho asi ťažké, ale pri myšlienke na jeho a malú Briu ma zahreje pri srdci.
,,Keď som začal chodiť na Stonewallskú akadémiu narodila sa Aurora a naši sa rozhodli natrvalo usadiť v Austrálii. Dovtedy som dúfal, že sa ešte niekedy vrátim žiť do New Yorku. Nebolo mi to však veľmi ľúto, pretože som začal hrať basketball a spoznal som Huntera a Tuckera." Wilder sa pousmeje pri myšlienke na svojich dvoch najlepších kamarátov.
,,To je všetko veľmi super, ale nerozumiem tomu, prečo si bez vysvetlenia odišiel z plesu. Ani za kým..."
,,Práve sa k tomu idem dostať. Takže pár rokov nám bolo dobre, lenže potom sa to celé zvrtlo a začal som robiť veci, na ktoré nie som hrdý." Mojim smerom hodí pohľad, ktorým ma doslova prosí, aby som ho nesúdila.
,,Basketbalu sa na škole nesmierne darilo a všetko nám to začalo stúpať do hlavy. Nie len mne, Hunter a Tucker na tom boli podobne. V pätnástich rokoch sme všetci každý piatok išli von a opili sme sa. Hunter vtedy nemal veľmi dobré obdobie, pretože prišiel o mamu... a ja som to robil, ani neviem prečo." Po týchto slovách nastane pauza, ktoré je dlhá a napätá.
,,Raz, keď ma zavreli na polícii, pretože sme rozbili fontánu, musela po mňa prísť mama. Cestou havarovala, a ja som si nikdy nedokázal odpustiť za to, že v tom aute sedela kvôli mne."
To ma šokuje. Hoci som si už domyslela, že Wilderova mama zomrela, nikdy by ma nenapadlo za akých okolností. Samozrejme, že to nebola jeho vina, ale rozumiem tomu ako si to môže vyčítať.
,,Nabúral do nej opitý vodič. Je to strašná irónia." Wilder sa zapozerá do diaľky, a keďže ja vôbec neviem, čo mám v takejto chvíli povedať, nepoviem radšej nič. Namiesto toho iba prepletiem svoju ruku s tou jeho. Jeho prsty sú studené, keď mi ju stisne.
,,Po jej smrti mi dlho trvalo, kým som sa dal dokopy. Na chvíľu som bol aj na odvykačke, to preto nikdy nepijem. A kým som sa ja snažil všetko napraviť, doma sa všetko rozpadávalo. Mama mi zanechala veľké peniaze. Hoci sa s nimi napoly delím s Aurorou, aj tak by som nemusel už do konca života pracovať. Problém však nie som ja, ale otec. Kedže Aurora ešte nemá osemnásť, jej peniaze spravuje otec. Zdá sa však, že alkoholizmus je v našej rodine dedičný, pretože keď som sa vrátil z liečenia, zistil som, že otec je v sračkách rovnako hlboko ako ja. On však pomoc odmieta. Niekedy sa kvôli tomu pochytíme." Tie nevysvetliteľné modriny. ,,A väčšinu času musím prísť domov a de eskalovať situáciu, alebo niečo vybaviť." A záhadné telefonáty týkajúce sa "rodinných kríz".
,,Keď som odišiel z plesu volala mi Aurora. Musel som prísť domov a postarať sa o ňu a o otca."
Na chvíľu nastane ticho, prerušované iba dunením vetra, ktorý sa o nás opiera a kvapkami, ktoré znovu začínajú padať. Chcem povedať, že by sme sa mali vrátiť späť dovnútra, ale akosi mám ťažkosti formulovať vety. Zrazu sa cítim hlúpo, že som reagovala tak ako som reagovala, pretože Wilder si to naozaj nezaslúžil. Na druhej strane, neviem ako dlho by mu trvalo aby sa mi otvoril, ak by som ho do toho nedotlačila.
,,Viem, že vzťahy potrebujú úprimnosť. Chcel som sa ťa to spýtať ešte na plese, ale... budeš mojou priateľkou?" Uškrniem sa nad tým, aký je teraz nervózny a zlatý.
,,Dobre, že sa pýtaš, pretože už od začiatku som chcela povedať áno." Zachichocem sa nad šťastným výrazom na jeho tvári a nahnem sa aby som ho pobozkala. Ach, tak strašne mi chýbal.
Keď som sa chcela odtiahnuť Wilder ma nenechal. Namiesto toho ma pritiahol tak blízko, že som mu musela sadnúť na kolená. A to všetko bez toho aby som rozpojila náš bozk.
Presne v tom momente znova začalo pršať. A nie len mrholiť. Veľké kvapky sa nám rozprskávali na tvári jedna za druhou. Nejako sme sa ocitli na pláži v strede búrky.
Konečne mi dovolil sa od neho odtiahnuť. Na chvíľu som sa mu zapozerala do očí a neodolala som nutkaniu zotrieť mu kvapku z líca. Celú dobu sa na mňa uprene pozeral a usmieval sa ako slniečko.
,,Si šťastný?"
,,Som veľmi šťastný."
Potom sa znovu ponoríme do ďalšieho vášnivého bozku, ktorý však tentoraz ukončí Wilder, keď sa odo mňa odtiahne a skonštatuje: ,,Mali by sme ísť dovnútra. Zamrzneš." Iba s ním súhlasím, pretože ak by ma práve nenapĺňalo teplo spôsobené šťastím určite by som sa triasla od zimy.
Rýchlo vbehneme do najbližšej kaviarne a sadneme si k poslednému voľnému stolu v zadnej časti. Wilder nám obom objedná horúcu čokoládu, u čašníčky, ktorá sa zatvári veľmi sklamane, keď uvidí Wilderovu ruku na mojom stehne pod stolom.
Potom sa rozprávame o všetkom a o ničom, a ja mám konečne pocit, že všetko je tak ako má byť.
Ahojte lásky,
celkom krátka, ale výstižná kapitola. Čo myslíte?
Určite nezabudnite komentovať.
Už iba pár kapitol do konca, epilóg (a možno nejaký bonus😉).
Ľúbim vás🖤
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
