The story of Wildflower

The story of wildflower "32"

,, Už mi povieš kam ideme?" vyzvedám, pretože si už nemôžem pomôcť. Vyšli sme z mesta a teraz ideme smerom, ktorým som ešte nikdy v živote nešla. Je to vzrušujúce ale zároveň aj strašidelné. Nebezpečenstvo ma však vzrušuje ešte viac.

Wilder iba pokrúti hlavou. ,,Nepoviem. Je to prekvapenie. Ešte mi poďakuješ, pretože to fakt stojí za to."

,,Som rada, že si taký sebavedomý..." zahmkám a opätujem mu pohľad.

,,Kedy tam už konečne budeme?" spýtam sa znovu po chvíli dúfajúc, že konečne dostanem nejaké odpovede. Úprimne, dokázala by som sa iba pozerať na prírodu okolo celé hodiny a ani Wilderova prítomnosť nie je od veci, ale začínajú mi tŕpnuť svaly.

,,Už sme tam, vydrž ešte chvíľu," povie Wilder pokojne, ale moja netrpezlivosť mu je zdá sa na smiech. Ani sa mu nečudujem, niekedy sa správam ako malé decko.

Veľakrát som rozmýšľala nad tým, ako ma asi tak vidí Wilder. Som predsa iba dcéra ženy, ktorá sa presťahovala do domu jeho najlepšieho kamaráta, a predsa ku mne nikdy nebol zlý. Teda, úprimne, na začiatku ma ignoroval, a mne to vadilo. Privádzalo ma to do šialenstva, nikdy som však neprišla na to prečo. Ale na začiatku som sa aj ja od neho snažila držať ďalej. Keď si spomeniem aká odmeraná a odporná som na začiatku bola mám chuť sa každému ospravedlniť. Chcelo to nového nevlastného brata, maximálne otravnú najlepšiu kamarátku a jedného sivookého kapitána basketbalového tímu aby som si to uvedomila.

Asi som znovu našla seba. Seba spred niekoľkých rokov, keď som ešte bola šťastná. Akosi som si vždy myslela, že to čo som vtedy stratila bola iba čisto dievčenská naivita a ružové okuliare, ktoré som dovtedy mala. Neuvedomila som si, že som zatrpkla a zanevrela na všetko aby som sa ochránila.

Toto uvedomenie ma na chvíľu tak zaskočilo, že som zmĺkla zo svojimi otravnými otázkami aj trápnym falošným spievaním pesničiek od Taylor Swift, ktoré som doteraz predvádzala.

,,Nad čím rozmýšľaš?" vyruší ma z mojich myšlienok po chvíli Wilder.

Pokrútim hlavou akoby som tým pohybom vedela vyhnať svoje myšlienky a odpoviem: ,,Nad ničím podstatným."

Keď sa na mňa neveriacky pozrie iba pokrútim hlavou a nepresvedčivo sa na neho usmejem.

,,Za chvíľu sme tam," povie.

,,No konečne," vzdychnem, ale uškrniem sa naňho, keď posmešne pretočí oči a usmeje sa.

,,Si nedočkavejšia ako moja malá sestra. Ešte aj tá vie vydržať na jednom mieste dlhšie ako ty."

Vyplazím mu jazyk, hoci mu tým viac podporujem ako vyvraciam argument, ale všetko ma prejde, keď uvidím, kde sme sa ocitli. Som si istá, že sa mi rozšírili oči a zadrhol dych, ale nemôžem si pomôcť. Zo všetkých miest, na ktoré ma Wilder kedy zobral je toto jedno z najkrajších.

Oceán je ďaleko pod nami. Stojíme na sivom útese a všade okolo fúka vietor. Je mi však jedno, že mi rozcuchá vlasy. Je mi dokonca jedno, že normálne nie som veľký fanúšik výšok. Všetko mi je to jedno, keď Wilder zastaví kabriolet na začiatku útesu a ja z auta doslova vyskočím.

Silný vietor sa do mňa oprie, ale aj to ignorujem a kráčam rovno ku okraju útesu a nahnem sa aby som videla čo je podo mnou.

Wilderove silné ruky sa okolo mňa obmotajú ešte pred tým, ako to stihnem zistiť. Opatrne ma pritiahne bližšie k sebe. Hoci som o pár krokov znovu v bezpečnej zóne nepustí ma, ale zovrie ma a ešte pevnejšie si okolo mňa obmotá svoje silné ruky.

,,Je dosť príjemné takto stáť, ale mám pocit, že o chvíľu tu premrzneš," skonštatuje Wilder po chvíli a pustí ma. Má pravdu, hoci jeho objatie je hrejivé, nie dostatočne na to aby sa mi prsty nezačali meniť na kocky ľadu.