Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
,,Nie, ples nie je teraz až taký dôležitý. Som na ceste." Doriti! Doriti! Doriti! Jasné, že ples je dôležitý, hlavne keď sa celý večer snažím spýtať sa dievčaťa, kvôli ktorému absolútne šaliem, či sa nechce oficiálne stať mojou priateľkou! Mal som k tomu dosť blízko, keď sa na to Amelia spýtala.
,,Si si istý, že sa na teba Florence nebude hnevať?" spýta sa Aurora tichým hláskom.
,,Neboj sa. Florence nie je priorita. Na nej teraz nezáleží. Idem za tebou zlatko." Vo vrecku saka trasúcimi rukami hľadám kľúče od auta a kráčam smerom k východu a k svojmu autu.
,,Choď do svojej izby a pokús sa zaspať, hneď som doma." V pozadí hovoru sa niečo rozbije a potom ma Aurora zruší.
,,Doriti!" Tentokrát zanadávam nahlas. Zovriem telefón do päste a snažím sa prekonať nutkanie hodiť ho do najbližšej steny. Samozrejme, že sa ten starý somár musel opiť v dôležitom momente! Koniec koncov ako vždy.
Nasadnem do auta a naštartujem. Celú cestu domov sa snažím nemyslieť na to ako som tu ešte pred pár hodinami sedel s Florence. Volant zvieram tak silno až to bolí, ale je mi to jedno. Iba jej prítomnosť ma dokáže vždy upokojiť, na druhej strane s ňou však nikdy nie je nuda. Nikdy v živote som sa tak nenasmial ako v prítomnosti toho nádherného, absolútne perfektného dievčaťa. A môj otec, odporný opilec, ten večer samozrejme musel celý zničiť. Rozumiem tomu, že závislosť je choroba. Jasné, že tomu rozumiem, veď som s ňou sám bojoval! Nerozumiem však tomu, prečo sa z toho nemôže raz a navždy dostať aj on.
Nechcem aby nad mojou rodinou svietili slniečka a skákali jednorožce, ale privítal by som keby som vedel v pokoji niekam odísť bez toho aby ma o niekoľko hodín volala domov moja vystrašená malá sestra, pretože otec je agresívny debil. Tresknem rukou do volantu a vypnem motor auta.
Rýchlo vystúpim a zatresknem za sebou dvere. Otca nájdem ležať na sedačke v obývačke. Na koberci je rozbitý a rozliaty pohár whisky, ktorý už stihol na bielom podklade urobiť veľkú hnedú škvrnu. On však drží v ruke fľašu a hlavu má opretú o ruku.
Z chodby na mňa veľkými očami zaliatymi slzami pozerá Aurora. Prejdem k nej a vezmem ju na ruky. Hlavu si schová do priehybu na mojom krku a cítim ako jej slzy premokajú cez moje sako.
,,Nič ti neurobil však?" Aurora našťastie iba pokrúti hlavou. Odľahne mi.
,,Vravel som ti, že máš ísť spať," vyčítam jej potichu a snažím sa ju ukľudniť jemným hladkaním jej vlasov. Nepomáha to, pretože jej malé telíčko sa aj tak ďalej otriasa vzlykmi.
,,Chcela som ti zavolať, ale omylom som rozbila ocinov pohár... Prepáč Wilder, naozaj som nechcela." Pošepká mi vyčerpane do ramena a neprestáva sa triasť. Neviem či od strachu alebo plaču. Viem však, že ja sa trasiem od potláčanej zúrivosti. Veľmi sa snažím aby som sa neotočil a nevybil z toho chudáka ešte aj posledné zvyšky života.
Namiesto toho však uložím Auroru do postele a chcem odísť, ale nepustí ma. Som nútený vyzliecť si sako a ľahnúť si ku nej do malej detskej postele a držať ju až kým sa neprestane triasť a nakoniec prepadne spánku.
Opatrne preložím jej ruky, ktorými sa ma drží ako o život na matrac a postavím sa. Vyčerpane si prehrabnem vlasy a vrátim sa späť do obývačky.
Otec leží prevesený cez operadlo bieleho kresla. Prejdem ku nemu bližšie a kedže mi nič iné nezostáva zveziem sa na kolená a začnem zbierať veľké črepy z pohára.
,,Aha..., kto sa uráčil vrátiť domov." Spôsob akým zo seba tieto slová dostane mi jasne naznačujú, že fľaša, ktorú tak zúfalo zviera nie je v dnešný večer jeho prvá.
Presne preto sa odo mňa žiadnej reakcie nedočká. Iba ďalej pokračujem v zbieraní črepov. Jeden ma poreže na dlani, ale ani si to nevšimnem pokiaľ na koberec nezačne kvapkať aj moja krv a miešať sa s whisky.
,,Doriti." Zamrmlem si, čo môjmu otcovi, opitému na mol, príde strašne smiešne. Spustí hurónsky rehot. Môžem iba dúfať, že Aurorina izba je dosť ďaleko na to aby sa na ten smutný, zlomený zvuk nezobudila.
Zdvihnem aj posledné kusy skla a vyhodím ich v kuchyni. Potom strčím svoju stále krvácajúcu ruku pod prúd studenej vody. Pred ako mi však rana stihne prestať krvácať z obývačky sa ozve niekoľko nechutných zvukov a potom kroky smerujúce do otcovej izby.
Privriem oči a snažím sa len dúfať, že sa práve nestalo to čo si myslím. Keď však vojdem do obývačky a na strede podlahy nájdem hnedú mláku zvratkov je mi jasné čo sa stalo.
Vrátim sa späť do kuchyne a z lekárničky vytiahnem tabletky. Napustím pohár vody a cestou do otcovej spálne sa snažím presvedčiť sám seba, že to nie je až také zlé. Keď však nájdem otca úplne mimo, preveseného cez polovicu postele stále zvierajúceho fľašu, musím sa veľmi krotiť aby som mu tú vodu aj tabletky nehodil do hlavy.
Namiesto toho sa mi podarí vyzliecť ho zo špinavého oblečenia, a len vďaka niekoľkým rokom praxe ho donútiť prehltnúť lieky. Z nočného stolíka vezmem fľašu a v kuchyni ju hodím rovno do koša, takou silou, že sa v ňom rozbije. Potom si natiahnem gumené rukavice a znovu padnem na kolená v obývačke aby som mohol upratať to čo tam zanechal môj otec.
Kým sa mi podarí dostať do svojej izby o hodinu neskôr som pokrytý uschnutými slzami, krvou, whisky a zvratkami. Nemôžem si pomôcť, ale jediná myšlienka, ktorá sa stále vracia späť, akokoľvek sebecky znie je: Prečo sa musím o všetko v tejto rodine starať sám? Prečo si jednoducho nemôžem užiť ples s dievčaťom, ktoré sa mi páči, tak ako všetci ostatní moji spolužiaci? Žiadam snáď až tak veľa?
Ahojte lásky!
Dúfam, že ste mali pekný deň! Práve sme sa dozvedeli veľkú pravdu o Wilderovi a jeho živote... Čo si o tom myslíte? Čakali ste to?
Ľúbim vás 🖤
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
