Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
Stojím pred dverami učebne umenia a nervózne si poklepkávam nohou o zem. Cítim sa trochu divne, pretože Amelia odišla na inú hodinu a mňa tu nechala stáť samú pred takmer desiatimi minútami. Okrem toho sa okolo mňa vytvorili skupinky neznámych ľudí. Teda, takmer všetci sa zoskupinkovali okrem mňa a toho blonďavého chalana, ktorý mal ten čudný úsmev pri skrinkách. Ten, ktorý sa mi vryl do pamäti.
Stojí vo svojej polohe, opretý o stenu pri dverách s prekríženými rukami na hrudi a pozerá sa do mobilu.
Aj ja má chuť vytiahnuť si mobil, len preto aby som nevyzerala ako idiot bez kamarátov (čo v podstate aj som), lenže vysoká žena v stredných rokoch príde a odomkne dvere. Veľmi očividne to je učiteľka umenia, pretože ostatní učitelia na tejto škole ani zďaleka nevyzerajú takto ležérne.
Narozdiel od ostatných mi táto učiteľka nepripadá ako prepracovaná právnička, ale istým spôsobom ako hipísačka z nejakých šesťdesiatych rokov.
Usadím sa za jeden stojan s plátnom, ktorý nevyzerá, žeby tam niekto sedel a tašku si zložím vedľa seba. Premeriavam si triedu, len aby som zistila koľko osobnosti učiteľky sa prenieslo do toho ako vyučuje svoj predmet.
Učebňa je veľká, svetlá a vzdušná. Okolo sú povešané rôzne fotografie a obrazy, predpokladám, že od študentov. Zo zamyslenia ma vytrhne čudne éterický hlas učiteľky, ktorá sa prihovorí celej triede.
,,Dnes budeme maľovať, ale ešte predtým by sa vám chcela predstaviť vaša nová spolužiačka." všetky oči sa pozrú na mňa dokonca ešte aj blondiak, ktorý si sadol vedľa mňa odtrhne oči od mobilu a prenikavým pohľadom sa na mňa zahľadí.
,,Som Florence." poviem a snažím sa znieť pevne a rozhodne, lenže vyznejem placho a divne.Nie je nič lepšie ako sa strápniť pred všetkými ročníkmi naraz, napadne mi, ale našťastie sa všetky oči otočia späť na učiteľku.
,,Dnes budeme maľovať podľa hudby. Konkrétne, podľa vlastného výberu hudby, hocijakou technikou. Takže si vyberte slúchadlá a maľujte." hoci trochu prekvapená, ale na pokyn učiteľky si vyberiem z tašky slúchadla a mobil. Za úvodných tónov mojej obľúbenej pesničky Sit still, look pretty si do ruky zoberiem ceruzu a začnem kresliť.
Za hodinu som mala načrtnuté všetky kvety. Chcela som ich všetky zrátať, ale stratila som sa už približne pri štyridsiatke tak som to potom nechala tak. Začiatok som vytieňovala ceruzkou a nakoniec som prešla až do farieb. Natoľko som sa pohrúžila do práce, že som si niekoľko krát založila vlasy za ucho, čo by som za normálnych okolností pravdepodobne neurobila, a určite nie v škole.
Po dvoch hodinách som mala ruky celé špinavé od ceruzky a vodoviek, ale bola som maximálne spokojná so svojou prácou.
Presne taká spokojná sa odtiahnem od stojanu a až vtedy ucítim niekoho pohľad na sebe. Chalan, ktorého neaustrálsky úsmev ma zaskočil sedí rovno vedľa mňa. Na jeho plátno nevidím, ale jeho úškrn je očividný.
Odvrátim sa od neho a postavím sa aby som si mohla ísť opláchnuť ruky ku malému umývadlu v rohu triedy. Jeho oči a prenikavý pohľad ma však prenasledujú celú dobu.
Keď si sadnem, konečne na mňa prehovorí.
,,Pekné... Tie Vlčie maky vyzerajú takmer ako tie, ktoré máš vytetované." Moja ruka vyletí ku uchu, za ucho čím sa úplne prezradím. Jeho americký prízvuk ma však prekvapí ešte viac ako fakt, že odhalil moje tetovanie.
,,Ako si...?"
,,Dosť často si odhŕňaš vlasy z tváre keď sa sústredíš. Mala by si na tom zapracovať ak to chceš schovať."
Medzi nami nastane chvíľa ticha, ktorá je z väčšej časti spôsobená mojim prekvapením z toho, že ma tak jednoducho prečítal a v priebehu dvoch hodín odhalil tajomstvo, ktoré sa mi darí skrývať pred mamou už takmer dva roky.
,,Je to otec.... nie vlastne nie, je to mama..."ozve sa po chvíli znova čím ma vyvedie z mieri ešte viac.
,,Čo je mama?" nechápem.
,,Schovávaš to pred mamou. Či?"hlavu spýtavo nakloní doľava a vlasy mu spadnú do tváre.
,,Nie." odpoviem rýchlo, ale zjavne prirýchlo aby to bolo uveriteľné.
,,Jasné." úškrn sa mu vráti späť na tvár čo ma konečne dostane zo šoku, do ktorého ma dostal.
//
,,Prvý deň a už to tu úplne nenávidím." vzdychnem a hodím sa na svoju posteľ. Aspoň, že nemusím spať na matraci, ale na reálnej posteli, hoci vidieť pozitíva sa mi v tejto situácii veľmi nechce.
Ľahnem si na brucho a hlavu si zaborím do vankúša. Mám nevysvetliteľnú chuť sa rozrevať asi preto, že na mňa všetko naraz doľahne. Namiesto toho sa však na mojej izbe otvoria dvere a do izby mi vletí minimálne jeden človek, ktorý sa hodí na moju posteľ.
,,Vstávaj, ideme do skateparku! Bria je tam už takmer hodinu, obetovala dokonca ešte aj svoju hodinu anglickej literatúry."
,,Obetovala? Skôr zdrhla zo školy." skonštatuje niekto od dverí. Niekto, koho hlas a americký prízvuk sa mi vryl do pamäti.
,,To je jedno. Proste vstávaj." tentokrát ma Hunter chytí za plecia a začne so mnou triasť. Pretočím sa na chrbát a odstránim si z tváre záclonu vlasov, ktorá mi zabraňuje v perfektnom výhľade na Huntera a neznámeho.
,,Dobre, len ma nechaj na pokoji aspoň tri minúty nech sa prezlečiem."
,,Tri minúty, presne." zahlási ešte Hunter pri tom ako sa zdvíha a odchádza. Prekrútim očami, ale radšej sa postavím a z ešte stále nevybaleného kufra vytiahnem modré potrhané kraťasy a obyčajné čierne tielko, ktoré si do toho zastrčím.
Pri vychádzaní z domu nezabudnem tresknúť doskou o mramorovú podlahu- stále si myslím, že je nevkusná, a vyjdem z domu.
Musím poznamenať, že to, že blondiak je opretý o bránu domu zo založenými rukami ma prekvapuje čím ďalej tým menej.
,,Tak sa predveďte." uškrniem sa a rýchlo si premeriam jeho skate. Roky skúseností ma už naučili, že spodná doska skatu ti človeka odhalí viac ako Instagramové BIO. Samozrejme, že jediné čo mal zo spodnej strany skatu bola iba čierna doska. Aj to je zjavne nejaká pomôcka na odhalenie jeho osobnosti, lenže pokúste sa niečo vyčítať z čiernej dosky...
,,Chcem vedieť všetko čo vieš ty Florence." blondiak mi úškrn opätuje. Aké nefér je, že on moje meno vie, ale ja jeho ešte stále nie!
Ahojte🖤 Dúfam, že sa kapitola páčila. Čo hovoríte na Pána Záhadného 🧐. Môžem Vám však prezradiť, že nám ešte trošku zamieša karty😅. Prosím o názor do komentára.
Ľúbim vás🖤
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
