Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
Voda z vlasov mi stekala po chrbte, lenže ja som iba čumela do skrine a snažila sa prísť na to čo si mám obliecť. Nie som si istá, že môj tradičný štýl-svetre a tepláky, sa úplne hodia tam, kam ma chce vziať Wilder. Hoci ťažko povedať, kam ma on vezme, pretože pri ňom človek naozaj nikdy nevie.
Nahlas si vzdychnem a spomeniem si na to, ako som nadávala na Ameliu a Briu, keď mi vyberali oblečenie. No, zdá sa, že sama to nedokážem, pomyslím si trpko a ponorím sa do hlbín svojej šatníkovej skrine.
Niekedy v strede vyberania nohavíc a trička mi zazvoní mobil. Volá mi neznáme číslo, takže iba pokrčím plecami a zodvihnem.
,,Ahoj. To som ja, Wilder," začne, ale to mi bolo už podľa hlasu od začiatku jasné.
,,Ahoj?" Do ruky vezmem tričko a mobil si vložím medzi ucho a rameno aby som sa na neho mohla lepšie pozrieť.
,,Volal som Brii a tá mi odporučila aby som ti povedal, čo si máš obliecť. Vraj to nebudeš vedieť. Alebo také niečo..." Vraj také niečo! Jasné, že neviem... Vďaka bohu za Briu a jej osvietené nápady.
,,Tak ti vravím aby si si obliekla niečo pohodlné, a praktické. Tie široké nohavice tentokrát nie, hoci v nich vyzeráš dobre... Prídem o desať minút, takže si skús pohnúť," dodá ešte a zloží, čím ma nechá v malom tranze stáť pred skriňou s mobilom pri uchu.
Vraj pohodlné a praktické. Viac špecificky sa to naozaj určiť nedalo.
Keď o desať minút stojím pred domom s napoly natiahnutým svetrom na sebe, uvidím Wildera, ktorý si nerobí problém s parkovaním a zastane rovno predo mnou. Vystúpi z auta a otvorí mi dvere.
,,Kto si a kde si ukryl Wildera?" zachichocem sa a Wilder ma obdarí svojim typickým "to vôbec nebolo vtipné" úškrnom. Iba s úsmevom pretočím oči a nasadnem.
,,Tak už mi konečne povieš kam ideme?" spýtam sa nedočkavo.
,,Uvidíš." Jednoduchá a strohá odpoveď.
,,Naozaj neviem kam by sme mohli ísť." Zadívam sa na neho zvedavo. Nahlas si vzdychnem po chvíli znovu, v nádeji, že sa mi z neho podarí niečo vymaniť. Pre efekt si položím lakeť na okno a podložím si ruku pod hlavu.
,,Ešte nikdy som nezažila niečo podobné. Čo ma vedie k otázke ako nazývaš toto čo sa práve teraz deje? Rande by som to nenazvala, ale čo tak priateľsko-poznávacie stretnutie?" hneď ako to dopoviem obaja vybuchneme do smiechu.
,,Nie prosím len to nie. Volaj to pre mňa za mňa aj rande, ale keby som prišiel do šatne a chalanom povedal, že som zobral Florence Spencerovú na priateľsko-poznávacie stretnutie, pravdepodobne by si zo mňa robili srandu do konca môjho mizerného života." Od smiechu sa mu okolo pier utvoria malé vrásky a ja z neho na krátku chvíľu neviem odtrhnúť oči.
Je naozaj veľmi milé vidieť Wildera smiať sa. Úprimne a bez prekážok. Iba niekoľko krát za veľmi krátky čas čo sa s Wilderom poznáme som ho videla sa smiať a každý jeden z týchto momentov som si uložila do pamäte aby som mala na čo spomínať, keď to bude znovu mrzutý a zamračený Wilder.
,,Takže to mám volať "oficiálne rande Wildera a Florence"?" spýtam sa, ešte stále pobavená.
,,Volaj to ako len chceš," uzavrie to nakoniec Wilder a ďalej sa sústredí na cestu, hoci mu stále myká kútikmi a nakoniec sa v strede cesty znova rozosmejeme.
//
,,Čo tu robíme?" spýtam sa s menšími obavami, keď dorazíme ku starej, na prvý pohľad opustenej budove v chudobnejšej časti mesta.
,,Uvidíš," pošepká mi Wilder spoza môjho chrbta a mne z toho ako reakcia na jeho hlboký a strašidelný hlas na krku nabehnú zimomriavky. Vôbec sa mi to nepozdáva. Niekde v pozadí počujem autá, ale v tejto časti vládne prevažne pokoj.
Wilder prejde na druhú stranu budovy a mňa ťahá za ruku aby som išla s ním. Nebudem klamať, ak by to nerobil asi by som inštinktívne utiekla, len aby som sa zachránila pred hocičím čo by mohlo vyskočiť z tmy.
,,Prečo šepkáme, ešte viac ma to desí," zašepkám mu spať a snažím sa nešliapnuť do niečoho čo by som neskôr mohla ľutovať.
,,Nemusíme šepkať keď nechceš," pošepká mi znovu Wilder. Na jeho uštipačnú poznámku mu však už neodpovedám, pretože ma zatiahne do tmavej uličky medzi dvoma budovami.
,,Tak to teda nie! V žiadnom prípade!" poviem a mám v úmysle vytrhnúť si ruku z Wilderovho zovretia. Na to, že nemám dobre skúsenosti s chlapcami v čiernych uličkách snáď ani nemusím poukazovať.
,,Sľubujem, že sa ti nič zlé nestane." Kvôli čiernej tme, ktorá nás obklopuje nevidím Wilderovi poriadne do tváre, ale cítim ako mi jemne prejde prstom po dlani akoby ma tým gestom chcel upokojiť.
,,Toto je na mňa fakt priveľa," poviem trochu priškrteným hlasom a cítim ako sa mi vracajú všetky spomienky. Snažím sa ich zahnať a znovu potiahnem svoju ruku z Wilderovho zovretia. Tentokrát ju pustí a dovolí mi vrátiť sa do úbohého svetla pouličnej lampy na ulici.
Snažím sa nadýchnuť a v duchu dúfam, že Wilder nebude mať žiadne otázky.
,,Prepáč, ak... Predpokladám, že máš svoje dôvody," povie a tiež vystúpi z čierňavy uličky. Úbohá lampa mu osvieti výrazne lícne kosti a trochu rozpačitý výraz.
Keď sa nadýchnem aby som niečo povedala preruší ma ,,Nemusíš mi to vysvetľovať. Môžem vymyslieť aj niečo iné, ak chceš."
,,Nie myslím, že to zvládnem," poviem, ale ešte sa neotočím. Cítim, že Wilder stojí trpezlivo niekoľko krokov za mnou.
Po asi minúte vidím ako sa spoza mňa natiahne ruka, bez veľkého váhania do nej zasuniem tú svoju a otočím sa, len aby som na chvíľu zahliadla iskričky vo Wilderových očiach. Potom sa otočí a znova ma jemne potiahne do tmy.
,,Kde to je?" počujem ho šomrať si popod nos, keď niečo hľadá na stene. Nevidím si ani na špičku nosa, takže to neriešim.
,,Mám to." Wilder silno potiahne starý, a pravdepodobne aj zhrdzavený požiarny rebrík, zo strany budovy, ktorý sa s veľkým protestným škripotom zosunie dole.
,,Chceš ísť prvá?" spýta sa ma.
,,Pôjdem za tebou, keby si padala," vysvetlí a nechá ma nahmatať studený kov rebríka.
Hoci si myslím, že je vysoko nepravdepodobné, žeby ma dokázal zachrániť, v prípade, že by som padala, radšej zatnem zuby a začnem sa šplhať hore studenými priečkami rebríka.
Dúfam, že sa mi nešmykne noha a nespadnem, lenže keď vyleziem až na úplný vrchol starej a na pohľad nepoužívanej budovy takmer naozaj spadnem od prekvapenia a na priečkach ma drží iba pud sebazáchovy a posledné zbytky príčetnosti.
Naozaj nemôžem uveriť, že Wilderovi Scottovi sa podarilo toto nájsť.
Ahojte lásky!
Ďalšia kapitola je tu. Dúfam, že sa páči. Čo si myslíte o Wilderovi. Čo si myslíte, že vymyslel?
Ľúbim vás🖤
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
