The story of Wildflower

The story of wildflower "1"

,,Florence Eloise Elizabeth Alexandra Spencerová, okamžite vylez z tej postele inak zmeškáme lietadlo!" slovo posteľ, ktoré použila moja mama bolo trochu prisilné označenie nepohodlnej nafukovacej matrace, na ktorej som spala posledný týždeň, pretože moja ozajstná posteľ bola práve teraz spolu zo zvyškom môjho majetku zabalená v krabiciach a na ceste na iný kontinent. Konkrétne do Austrálie, do Sydney aby sme boli astronomický presný.

Aby som sa vyhla tomu, že ma mama bude svojim škriekavým hlasom znovu okrikovať alebo aj tomu, aby ma znovu oslovila mojim celým menom, radšej som sa postavila z matrace, ktorý sa podo mnou prehol ako nafukovačka v bazéne. Panebože, neviem sa dočkať jednej noci na poriadnej posteli, ktorá pri každom pohybe nebude vydávať zvuky ako rodiaci tuleň!

Zo zívnutím som sa postavila a vošla do kúpeľne, kde som sa celu dobu snažila ignorovať svoj odraz v zrkadle. Keď som si umyla zuby a popasovala sa aj s blonďavým tornádom alias moje vlasy, ospalo som sa vpotácala späť do mojej izby, v ktorej okrem nafukovacej matrace nebol žiaden kus nábytku iba jeden otvorený kufor a v ňom precízne poskladané oblečenie.

,,Florence Elo..."

,,Už idem!" skríkla som aj ja a tým stopla mamu od vrieskania celého môjho mena od znova. Ušetrila som jej tým asi tak minútu času.

Svojim myšlienkam som nedovolila zájsť až ku sťahovaniu, až kým som sa neobliekla a nezazipsovala kufor. Pri poslednom pohľade na moju izbu sa mi však nepodarilo zadržať myšlienky úplne.

Austrália. Samozrejme, že sme sa nemohli presťahovať iba do iného bytu, ale rovno na druhý koniec sveta, pretože inak by to asi ani nešlo. Samozrejme, že ma moja mama postavila pred hotové rozhodnutie, ktoré vôbec nezahŕňalo môj názor. V Británii sa mi páčilo, mala som tu aké-také zázemie a nikam sa mi nechcelo sťahovať, okrem toho som milovala britské upršané počasie a absolútne som neznášala myšlienku, že v Sydney sa budem denne pražiť na vyprahnutej púšti.

Schytila som rúčku kufra do ruky a batoh do druhej. S posledným pohľadom na izbu, v ktorej som strávila posledných päť rokov v hlave som sa otočila a vošla do kuchyne, kde už mama sedela za stolom a pila kávu.

,,Dobré ráno," pozdravila sa mi žena v štyridsiatich, ktorá bola aj napriek dlhej ceste oblečená v tmavomodrých rifliach a bielej blúzke s decentne doladenou zlatou bižutériou.

Moja mama to niekedy príliš preháňala čo sa elegantnej stránky týkalo, preto si myslím, že jediný kto na naše sťahovanie doplatí bude ona. Je totiž všeobecne známy fakt, že Austrálčania nie sú taký upätí ako Briti. A okrem toho mama neznáša piesok medzi prstami.

Sadla som si vedľa nej a tiež som si naliala plný pohár kávy.

,,Máš iba šestnásť, nemáš dôvod piť kávu," mama si samozrejme nájde niečo nové na kritizovanie, pretože oblečenie už ju asi prestalo baviť.

,,Práve som prespala päť hodín na debilnej nafukovacej matraci, na ktorej som sa cítila ako na otvorenom mori. Prepáč, že si dovoľujem byť unavená," vrátim jej to z nacvičeným tónom hlasu, ktorý je dostatočne neúctivý, ale nie zvýšený.

,,Okrem toho, jediný dôvod prečo som v sobotu ráno hore o tretej je, že ma ideš presťahovať na druhý koniec sveta, takže si túto poznámku aspoň jedno ráno, prosím, nechaj pre seba," odvrknem a na zvýraznenie mojich slov sa provokatívne napijem z kávy.

Mama to radšej prejde bez komentára a dopije svoju kávu, potom sa energeticky zdvihne zo stoličky akoby ani nevstávala ráno o tretej.

,,Tak poďme na to! Nová kapitola nášho života už sme na ceste." nad entuziazmom v jej hlase iba pretočím očami a schmatnem rúčku od môjho čierneho kufra.

Vyjdeme pred byt a ja sa posledný krát zahľadím na vysokú budovu aby som si ju mohla uložiť do pamäte. Potom za mamou nasadnem do čierneho taxíka.

Letisko Heathrow, je rovnako rušné ako každý jeden krát, ktorý som ho predtým navštívila. Všetci sa tu miešajú, v radoch si šliapu po prstoch a snažia sa pochytať svoje deti, ktoré behajú všade okolo. Hladinu hluku však posúdiť neviem, pretože od momentu, keď vojdem na letisko si na uši založím sluchátka a ignorujem všetky zvuky okolo seba.

Svoj čierny kufor ťahám za mamou, ktorá sebavedome kráča predo mnou a vyzerá ako kráľovná Alžbeta druhá.

Keď odovzdáme svoje batožiny a usadíme sa v lietadle zo svojho batoha si vytiahnem skicár potiahnutý čiernou kožou, s mojimi iniciálami vyrytými zlatou farbou na prednej strane. Otvorím si to na strane, kde som skončila. Nedokončená čierno-biela slnečnica vyzerá celkom sľubne a preto sa do nej pustím s plným odhodlaním dokončiť ju.

//

Po dlhej ceste plnej počúvania hudby, kreslenia, spánku a jednej alebo dvoch hádok s matkou sme konečne pristáli na letisku v Sydney.

Vzali sme si svoje tašky a potom som čakala, že nastúpime do taxíka, lenže prvý šok nastal, keď sme namiesto do taxíka zamierili k mužovi v strednom veku. Trochu plešatému mužovi s odstávajúcimi ušami a distingvovaný úsmevom.

,,Vieš Florence nastala istá zmena plánov." V tej chvíli som vedela kto ten muž je. Pán Zmena Plánov osobne.

Pán Zmena Plánov sa vlastne volal Robert Williams a ako som sa neskôr dozvedela s mojou matkou tvoril pár už pol roka. A pravdepodobne bol aj dôvodom prečo som sa musela sťahovať cez pol sveta. Toľko ku otvorenému vzťahu matka-dcéra, založenému na obojstrannej dôvere.

Druhý šok, ktorý ma však nedostal až tak ako prvý bol, keď sme namiesto pred bytovým komplexom, kde sme mali bývať, vystúpili pred obrovskou dvojposchodovou vilou na pláži. A tá podľa všetkého patrila Robertovi.

No, a posledný šok nastal keď sa otvorili dvere a v nich stál neskutočne sexi chalan. Keď som si odmyslela plešinu a odstávajúce uši od Roberta okamžite mi došlo, že je to jeho syn. Rovnaký distingvovaný úsmev a malý nos.

,,Som Hunter." podá mi ruku a vezme mi kufor dovnútra.

,,Vyzerá to tak, že tu budeme spolu bývať." takže on o tom vedel? Venujem mame jeden podráždený pohľad cez rameno, ale nechám ho nech mi  vezme kufor do bielej vstupnej haly.

,,Tak sa zabývaj a o pol hodinu sa stretneme na večery." po týchto slovách sa mama s Robertom vytratia a ja ostanem stáť na chodbe s Hunterom. Obaja stojíme a nevieme čo povedať. Je to trápne.

,,Takže ty si Florence?" spýta sa a poškrabe sa na brade.

,,Hmmm...." ako odpoveď iba prikývnem.

,,A volajú ťa Florence? Je to trochu dlhé meno nie." zjavne sa veľmi snaží byť ku mne milý, lenže po desaťhodinovom lete na konci ktorého sa stane toto nemám chuť správať sa milo.

,,Moje celé meno je Florence Eloise Elizabeth Alexandra Spencer, takže keď si myslíš, že Florence je dlhé..." nadvihnem obočie a čakám na jeho reakciu. Po desaťhodinovej nude mám naozaj chuť sa s niekym pohádať. Lenže Hunter sa nechytá. Namiesto toho sa začne smiať.

,,Dobre tak teda Florence Eloise Elizabeth Alexandra Spencer prosím nasledujte ma do svojich komnát." vezme do ruky môj kufor a nesie ho hore sklenenými schodmi na poschodie.

Prekvapenie z toho, že trafil celé moje meno správne na prvý pokus ma na chvíľu umlčí  a nakoniec schladí aj moju túžbu po hádke. Hoci aj na tú dôjde, pretože si s mamou musím vyjasniť isté záležitosti, ktoré však chvíľu počkajú. Kontrolu nado mnou preberie zvedavosť a nakoniec sa pohnem hore sklenenými schodmi za Hunterom.