Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
Celý môj víkend ubehol prirýchlo popri zmrzline, pláži a piesku, ktorý sa dostal úplne všade. S Wilderom som strávila dva celé dni, počas ktorých sme sa iba smiali a snažili sa jeden druhého hodiť do oceánu, alebo sme sedeli v tichosti v jeho aute a počúvali rádio. Ráno som z domu odchádzala skoro-aby som stihla východ slnka a vracala som sa príliš neskoro, pretože nám po západe slnka trvalo dlho kým sme sa pozbierali z pláže. Ani jeden z nás nechcel aby sa tieto dva dni skončili, lenže museli. A ako sa zdalo rovnako tak skončilo aj pekné počasie nad Sydney, pretože v pondelok ráno cestou do školy padali na Hunterovo auto dažďové kvapky tak agresívne, že som sa bála, že mu rozbijú auto.
,,Takéto búrky nie sú časté, väčšinou je tu horúco," ozve sa Hunter a snaží sa sústrediť na cestu, ktorá sa mu mihá medzi stieračmi. Zjavne mu nedochádza, že mne búrky vôbec neprekážajú. Svoje detstvo som strávila na ostrove, kde sa ručička teplomeru niektoré letá nevyšplhala ani na tridsať stupňov.
,,Hmm," zašušlem a potiahnem si tašku bližšie k telu aby som ju ochránila pred premoknutím. Keď Hunter zaparkuje čo najbližšie k škole nečakám naňho a vybehnem von. Prepletám sa pomedzi mokrých a podráždených študentov a mláky až kým sa mi nepodarí prešmyknúť do sucha a tepla školy.
Ako sa neskôr ukáže Amelii by sa pravdepodobne tiež hodil rýchlo kurz prebehovania cez dážď, pretože keď vedľa mňa prikvitne o niekoľko minút neskôr s každej stany jej steká voda, vlasy ma rozmočené a celou cestou jej čvachtajú topánky. Veľmi nápadne mi pripomína mokrú žabu v školskej uniforme a kvákanie jej topánok po podlahe tomu obrazu v mojej hlave naozaj veľmi nepomáha.
Hoci sa naozaj veľmi snažím zadržiavať smiech, keď uvidím školníka s mopom ako utiera mláku, ktorá sa ťahá za Ameliou naozaj si nemôžem pomôcť a začnem sa smiať.
Keď ku mne dorazí Amelia s trpkým výrazom na tvári dokážem sa ukľudniť natoľko aby som zo seba dokázala vyjachtať ,Dobré ránko' a potom sa začnem znovu smiať.
Amelia sa ani neozve iba sa tvári urazene a s veľkým tresknutím otvorí svoju skrinku, pred ktorou som ju čakala. Niekoľko študentov sa vyľakane otočí, ale keď im Amelia venuje pohľad, ktorým ich vyzýva k tomu aby niečo povedali iba sa otočia a znovu riešia vlastné veci. Musím uznať, že Amelia dokáže byť naozaj strašidelná. Školník sa ku nám priblíži bližšie čo u mňa spôsobí ďalšiu vlnu smiechu.
Zrazu mi niekto položí ruku na bok a ja na moment zamrznem, lenže keď sa spoza mňa ozve ,,Čo je tu také smiešne," znovu sa uvoľním.
Keď Wilder zočí Ameliu vyderie sa z neho iba súcitné ,aha' a na jeho tóne cítim ten pobavený úsmev, ktorý mi venuje, keď poviem niečo trápne.
,,Ha, ha, ha," sekavo a dosť sarkasticky zareaguje Amelia a venuje nám podráždený pohľad. Potom odčvachtá preplnenou chodbou na hodinu matematiky pre pokročilých a starý upotený školník ju tesne nasleduje.
Keď sa otočím, Wilder venuje Ameliinmu chrbtu ešte jeden posledný súcitno-pobavený pohľad predtým ako sa na mňa otočí.
Jeho úsmev sa premení z pobaveného na ten, ktorý som v svojej hlave pomenovala "Wilderovský". Trápne ja viem, ale je to ten typ úsmevu, ktorý venuje iba mne, a ktorý ma vždy poteší.
,,Zaujímavé dievča tá Amelia," zasmeje sa Wilder.
,,Hej, jednoznačne ma originálnu cestu vyhnutia sa dažďu," zachichocem sa. ,,Dávaj si pozor ide po nej Hunter," doplním a pretočím očami. Naozaj nerozumiem ako by im to mohlo spolu fungovať.
Wilder sa zatvári pobavene, hoci som nič vtipné nepovedala
,,Ideme?" spýtam sa a vykročím smerom k učebni umenia. Chodiť s Wilderom po chodbách je naozaj zaujímavý zážitok. Keďže je kapitánom basketbalového tímu, väčšina ľudí ho pozná, takže nám všetci odstupujú z cesty. Niektorí nás ignorujú a iní na nás zazerajú.
Keď kráčame s Wilderom tesne vedľa seba mám nutkanie chytiť ho za ruku, tak ako keď sa prechádzame sami po pláži, lenže to vôbec nie je vhodné. Už teraz po nás zazerajú a mám pocit, že ma niektoré dievčatá prepália pohľadom.
Som rada, že mám s Wilderom aspoň túto hodinu, pretože je o rok starší a nie je bežné aby sme mali spoločné hodiny. Našťastie sa na povinno-nepovinné umenie prihlásilo tak málo záujemcov, že nás museli spojiť s vyšším ročníkom. Takže som dostala aspoň jednu hodinu s Wilderom. Neprekáža mi to. Rada s ním trávim čas.
//
,,Klameš!" zašepkám s hraním rozhorčením ale usmeje sa.
,,Nie, neklamem! Prečo by som o niečom takom klamal? To predsa nedáva zmysel!" bráni sa Wilder a jedným okom sleduje učiteľku. Nie, žeby nejak záležalo na tom či nás počuje alebo nie, pretože Wilder je aj tak jej obľúbenec a nikdy by mu nič nepovedala.
,,Ako môžeš byť farboslepí? TO nedáva zmysel! Veď robíš fotografiu a miluješ pláže slnko. Ako si to potom môžeš užiť?" nie žeby som mu neverila, ale jednoducho si nemôžem pomôcť.
Wilder ako odpoveď iba pokrčí plecami a venuje sa svojej maľbe, kvôli ktorej sa musel prezradiť Rýchlim pohybom štetca primaľuje ďalší červený lupienok na ružu pod oknom malej chalupy.
Samozrejme, že vie aj kresliť, ale fotografia mu ide jednoznačne lepšie. Čím ďalej tým viac sa mi zdá, že Wilder vie takmer úplne všetko. Nečudo, že ho tá učiteľka tak miluje.
Po hodine vyjdeme spolu z učebne. Rozhliadnem sa, či niekde neuvidím Ameliu, lenže po tej nie je v davoch modrých uniforiem ani stopy. Pohľad mi znovu padne na Wildera, ktorý sa na mňa pozerá. Z toho pohľadu mi po chrbte prejdú zimomriavky.
Zrazu sa spoza mňa nahne a ja na chvíľu zamrznem, lenže potom pocítim ako sa mi uvoľňujú vlasy a niekoľko sekúnd na to mi Wilder podáva štetec, ktorý mi držal vlasy celú hodinu.
,,Ďakujem."
,,Keď to chceš udržať v tajnosti asi by si to nemala nikomu ukazovať," zaškerí sa Wilder. Asi si neuvedomuje do akej čudnej situácie nás dostal.
Znovu sa pozriem na chodbu a zbadám trošku vysušenú Ameliu v bielom tričku z telesnej ako sa prediera davom študentov.
,,Ehmm, bol by som rád keby si prišla na ďalší basketbalový zápas. Je v sobotu."
,,Jasné rada," usmejem sa.
,,Keby si si mohla obliecť tú mikinu, ktorú som ti dal. Vieš tú moju basketbalovú bolo by to super," povie a zdúchne ešte predtým ako sa ku nám priblíži Amelia s podozrievavým pohľadom.
Iba jej venujem nevinný úsmev nasledujem ju na chémiu.
Ahojte lásky!
Dúfam, že sa (20!) kapitola páčila. Oficiálne sme medzi postavami došli do toho "trapas za trapasom" štádia😂. Znovu sa budem snažiť nabehnúť na pravidelný systém uploadovania nových kapitol.
Ľúbim vás.🖤
PS. Nezabudnite, že "Wildflower" playlist je na linktree na mojom instagrame.😱
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
