Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
,,Máš toho dnes veľa?" spýta sa Wilder po hodine umenia. Stojíme pred mojou skrinkou a ja si do nej nakladám a vykladám učebnice. Všetky mi ich drží Wilder.
,,Vlastne nie nemám," pokrútim hlavou. ,,Mám iba domácu z angličtiny a tú mám odovzdať až vo štvrtok. Prečo?"
Vezmem si učebnicu biológie z Wilderových rúk a vložím ju do skrinky. Potom ju zabuchnem.
,,Chcel so ísť fotiť do botanickej záhrady. A... myslel som si, že by sa ti tam páčilo...."
Natiahnem sa aby som si zobrala svoje knihy, ale Wilder to ignoruje a kráča vedľa mňa.
,,Chcem začať znovu po nejakom čase a... myslel som si, že by sa ti tam mohlo páčiť." Až teraz si spomeniem, že mi už raz spomínal svoje fotenie. A aj to, že nefotil už nejaký čas.
,,Jasné rada s tebou pôjdem, ale musím sa ísť domov prezliecť a odložiť si veci," usmejem sa naňho nežne.
,,Odvezie ťa Hunter? Pretože môžem aj ja." Zdá sa, že sa otriasol a už je typicky sám sebou.
,,Pôjdem s Hunterom. Musím sa s ním vážne porozprávať o tom ako pozve Ameliu na ples, pretože nemám v pláne počúvať jej "nenápadné" návrhy celý december." Wilder sa usmeje, ale ja ešte dodám: ,,Je to bolesť mojej existencie. Radšej by som sa hodila pod vlak ako by som mala počúvať o plese ešte minútu."
,,Dobre tak teda prídem o pol hodinu, môže byť?" Ako odpoveď iba prikývnem a prevezmem si knihy.
Prebehnem cez parkovisko a nasadnem do Hunterovho auta, v ktorom ma už čaká. Zamračený a namrzený.
,,Čo máš takú mizernú náladu?" spýtam sa, keď je cestou domou v aute ohlušujúce ticho. Hunter nič nehovorí iba namrzene sleduje cestu a pevne zviera volant. Dokonca ani rádio nie je zapnuté, pretože ho v strede cesty agresívne vypol.
,,Neviem prísť na to ako mám Ameliu pozvať na ples," zverí sa mi konečne a do líc mu vstúpi farba. Aha, takže ego...
,,Tucker to vymyslel úplne super, prečo som na to neprišiel ja! Dokonca aj Wilder ma dobrý plán, to iba ja som taký babrák!"
,,Wilder má plán? On, akože ide niekoho pozvať na ples?" Síce som neplánovala ísť na ples, ale akosi som dúfala, že...
,,Jasné, že ... má." Hunter sa chvíľu tvári mimo a potom pokrúti hlavou.
,,Máš nejaké nápady?" spýta sa ma.
,,Na čo?" nerozumiem, pretože som stratená vo svojej hlave a rozmýšľam nad tým koho asi tak môže pozvať Wilder, keď tvrdí, že ples je blbosť. Asi zmenil názor, veď je to jeho maturitný ročník a...
,,No poraď mi ako mám pozvať Ameliu. Ty si predsa dievča, ty takým veciam rozumieš. Či?"
Zasmejem sa. ,,Áno som dievča. Skvelé pozorovacie schopnosti Sherlock," poviem a sarkasticky ho poklepem po pleci. ,,Nad čím si rozmýšľal ty?"
,,Noo..." prehrabne si vlasy ,,kvety?" Takže toto je romantik Hunter? Ten, po ktorom slintajú dievčatá a hlavne Amelia? Aspoň, že je pekný, keď už je beznádejný...
,,Mal si dva dni na to, aby si prišiel s nejakým nápadom a ty si vymyslel kvety?" spýtam sa pomaly a neveriacky sa naňho pozriem.
,,Toto musím vziať do vlastných rúk... " vzdychnem keď je chvíľu ticho, a pretočím oči nad tým čo idem povedať. ,,Donesieš jej kvety, ale nie len také hocijaké. Tú najväčšiu kyticu červených ruží, ktorú budú mať v kvetinárstve. Dáš jej ju do skrinky, tesne predtým ako príde do školy a schováš sa. Keď otvorí skrinku a vytiahne kvety bude v nich malý papierik, na ktorom sa bude písať Otoč sa. Keď sa otočí budeš tam stáť ty s transparentom, na ktorom sa bude písať: Pôjdeš so mnou na ples?. Musí to byť veľký transparent, väčší ako ten, ktorý mal Tucker... Keď si to prečíta, opýtaš sa jej to. Ona povie áno a ja budem mať do konca decembra pokoj od Ameliinho večného tárania o tom, že nemá s kým ísť na ples." Hunter vyzerá trochu vykoľajene.
,,Proste zožeň kvety a transparent, zvyšok za teba vybavím ja. V najhoršom prípade pôjde Amelia na ples so mnou," poviem a začnem sa rehotať hoci Hunter na mňa hádže urazený pohľad.
,,Chcela by si niečo také ty?" spýta sa nakoniec Hunter a konečne vydím ako mu v hlave klikajú kolieska.
,,Oh, ja nie. Odmietla by som ťa už pri tej kytici, ale Amelia je...Amelia. Ona vie oceniť dramatické akcie," zasmejem sa.
Keď konečne zaparkujeme pred domom vyberiem si všetky veci a vystúpim. Hunter odíde preč, pretože ide kúpiť kvety a transparent. Vojdem dovnútra a zhodím veci do chodby. V kuchyni si vezmem pohár vody a nejakú čokoládovú tyčinku a potom vybehnem do svojej izby. Prezlečiem sa z uniformy do pohodlných kraťasov a trička a cestou dole schodmi s vlasy zopnem do štipca aby mi neprekážali. Pred Wilderom už tetovanie aj tak skrývať nemusím.
Potom si však na niečo spomeniem a znovu vybehnem do svojej izby. Keď sa znovu vraciam dole s čiernym náčrtníkom v rukách vidím ako pred domom parkuje Wilderovo auto. Na nohy si natiahnem tenisky, ktoré nenosím tak často, kedže do školy sú zakázané a vyletím von z dverí.
Z auta sa na mňa usmieva Wilder a dokonca mi aj otvorí dvere.
,,Ďakujem," zaškerím sa naňho. Úškrn mi opätuje tým jemným spôsobom, ktorým na mňa používa iba keď sme sami.
,,Čo to je?" spýta sa Wilder, keď uvidí môj náčrtník.
Rukou jemne prebehnem po zlatých vygravírovaných iniciálach F.E.E.A.S..Florence Eloise Elizabeth Alexandra Spencer...
,,Môj náčrtník. Myslela som, že kým ty budeš fotiť, môžem si kresliť," poviem a jemne sa naňho usmejem. Usmievam sa akosi pričasto, keď som v jeho spoločnosti.
,,Ukážeš mi z neho niečo?" spýta sa Wilder. Asi vie, čo pre mňa tie obrázky znamenajú.
Pokrčím plecami. ,,Možno, nie je tam nič zaujímavé iba zopár náčrtov kvetov a pár nedokončených projektov." A jeden celkom podarený náčrt východu slnka, ktorý ti ale nikdy neukážem- to si samozrejme iba pomyslím. Pritisnem si koženú knižku na hruď akoby som ju vedela obrániť Wilderovmu pohľadu.
,,Som si istý, že aj tie sú perfektné," povie Wilder s neidentifikovateľnou emóciou, ale som si takmer istá, že to myslel vážne. Aby som schovala úsmev pozriem sa von z okna. Keď mi však na kolene pristane jeho ruka chytím ju do vlastnej a prepletiem si s ním prsty.
Ideme v tichu. A hoci Wildera nevidím som si takmer úplne istá, že aj na jeho tvári tróni rovnaký úsmev ako na tej mojej. Tá myšlienka ma donúti usmiať sa ešte širšie.
Ahojte lásky, Rozhodla som sa vydať dneska kapitolu, pretože už ju mám napísanú a chcela som vás potešiť 🥰. Ľúbim vás🖤
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
