The story of Wildflower

The story of wildflower "2"

Hunter ma zavedie do miestnosti na druhom poschodí, ktorá je na úplnom konci chodby ďaleko od zvyšku rodiny. Vďakabohu, pretože si nie som istá či by moje nervy vydržali počúvať mamu a Roberta 24/7. Nehovoriac o tom, že dúfam, že Robert nemá tendenciu chodiť v sobotu ráno v trenírkach inak sa sťahujem.

Moja izba je zariadená iba nábytkom, ktorý stihol doraziť pred nami. Čiže mojou posteľou s čiernym železným rámom a čiernou skriňou s poličkami. Potom tam mám balkón, ktorý má úžasný výhľad na našu záhradu a hlavne na oceán.

Zatiaľčo Hunter pokladá môj kufor na zem ja sa rozbehnem a otvorím balkónové dvere dokorán. Ovanie ma svieži morský vzduch a ja prvýkrát za posledný mesiac uvažujem, že to sťahovanie bol nakoniec celkom pekný nápad.

,,Máš rada oceán?" spýta sa ma Hunter, ktorý vylezie na balkón za mnou.

,,Celkom." prikývnem a ďalej sa pozerám na to ako sa prevaľujú vlny na pláži pod nami.

,,Takže Florence, ktorý z tých tvojich štyroch mien ti vyhovuje najviac. Proste mi povedz ako ťa mám volať."

,,Proste ma volaj Flo, tak ako všetci." vzdychnem a vrátim sa späť do izby.

Zapozerám sa na čisto bielu stenu oproti mojej posteli. Ten moment vyzerá ako z Disney rozprávky Na vlásku, pretože ma hneď napadne čo by tam mohlo byť namaľované.

,,Myslíš, že by som ešte dneska niekde vedela zohnať farbu na steny?" spýtam sa a pritom ešte stále zízam na stenu. Hoci v duchu sa poklepkávam po ramene, a chválim sa za to, že som génius.

,,Hej. Keď chceš môžem ťa tam zobrať." prikývne.

,,Myslíš, že by si prežil, keby sme išli na skate?" konečne sa otočím k nemu.

,,Nehovor, že jazdíš na skate."

,,Hovorím." zaškerím sa naňho a z kufra vytiahnem dosku. Z vrchu je obyčajná, ale zospodu som si ju prefarbila a nakreslila som na ňu čierno-biele kvety. Vlastne rovnako ako na všetko.

,,Počkaj ma dole. Hneď som späť." úškrn mi opätuje a vybehne z mojej izby. Tak teda zídem dole tými nemožnými sklenenými schodmi a obzriem sa okolo seba aby som sa aspoň trochu zorientovala. Všetko okolo mňa bolo biele alebo sklené, akoby v tomto dome nebol nikto s aspoň trochou vkusu.

,,Pôjdeme asi tak pol hodinu, takže keď za mnou nebudeš stíhať tak to povedz rovno." na túto poznámku reagujem iba prekrútením očami a otvorím dvere na ulicu. Typický chalan, myslí si, že je vo všetkom najlepší.
Keď výdeme pred dom položím nohu na skate a spýtavo sa pozriem na Huntera aby mi ukázal cestu.

Vydáme sa po ulici a ja si uvedomím v akom luxusnom susedstve sa to vlastne môj nový domov nachádza. Musím uznať, že Robertovi som pripisovala niečo oveľa decentnejšie a elegantnejsšie ako presklenú vilu na pláži. Hoci, ku mojej mame a Robertovi by sa hodil viac Buckinghamský palác ako to v čom momentálne bývame. Okrem toho sa nemôžem až tak zaťažovať, pretože o výhľadoch na pláž som si nedovolila ani snívať.

Keď mi teplý morský vzduch prvýkrát prečeše   vlasy mám chuť kričať od radosti. Namiesto toho však nasadím široký úsmev, ktorý je u mňa asi tak nezvyčajný ako pekné počasie v Londýne a zrýchlim.

Hunterovi však zjavne nestačí obyčajná jazda. O tom sa presvedčím hneď ako prejdeme popri  najbližších schodoch. Okamžite využije príležitosť a začne sa predvádzať. Iba sa uškrniem, pretože to, čo s takou samozrejmosťou predvádza som zvládala už ako štrnásť ročná.

Zasmejem sa na jeho chabých pokusoch zapôsobiť a pri najbližších schodoch skočím.

Doskou sa zošuchnem po zábradlí a zakončím to tým, že si dosku trikrát otočím, keď zoskakujem.