Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
Okolo mňa sa ozýva škrípanie skriniek, mrmlanie študentov a Ameliine reči, ktoré však vnímam iba jedným uchom. Za dnešný deň sa mi podarilo (pravdepodobne) prepadnúť z matiky, pretože na písomke som dostala dokopy päť bodov. Nie, žeby ma to nejak veľmi trápilo, vzhľadom na to, že som ešte stále v štádiu obviňovania učiteľa. Okrem toho, momentálne mám milión iných problémov.
,,Rozhodla si sa či ideš na zápas?" doľahne na mňa Ameliina otázka. Našťastie však sformuluje otázku tak, že ju dokážem odpovedať, aj cez to, že ju nepočúvam. Naozaj začínam mať pocit, že Amelia nemá vo svojom repertoári inú tému ako sobotný basketbalový zápas.
,,Ešte stále neviem," povzdychnem si a so škripotom zatvorím svoju skrinku.
,,Myslím si, že by si tam mala ísť. Veď predsa Hunter bude asi tvoj brat, a osobne si myslím, že by sa potešil keby si tam prišla, okrem toho Bria a ja tam určite ideme, takže sa nemusíš báť. Budeš v dobrých rukách." Amelia sa mi zvesela zavesí do ramena a v podstate ma ťahá chodbami školy von.
,,Dnes idem ku vám. Spravíme si dievčenský večer, možno zavolám aj Briu a vyberieme ti oblečenie na sobotu. Wilder sa netrafí do koša keď ťa uvidí." Naozaj Amelii závidím ten entuziazmus, s ktorým to hovorí, akoby to pre mňa neznamenalo celovečerné muky.
,,Pozri tam je Hunter!" ukáže na Huntera, ktorý nám zakýva od Robertovho auta a nasadne. Aspoňže tu mám osobného šoféra menom Hunter a nemusím sa domov trepať autobusom ako tomu bolo v Londýne.
Obe nasadneme na zadné sedadlá auta a Amelia sa (na moje prekvapenie) pustí do nezáväznej konverzácie s Hunterom. Nie, žeby mi to vadilo, aspoň mám čas naozaj si pretriediť svoje myšlienky, ktorých je na moje pomery akosi priveľa.
,,Inak Hunter? Očakávaš, že príde Florence na váš zápas v sobotu?" Amelia je zradkyňa! Hneď v momente, keď Amelia spomenie basketbal, Hunter ožije.
,,Samozrejme. Je to super príležitosť aby načerpala školského ducha. Okrem toho títo súperi sú takí slabí, že ich jednoznačne rozdrvíme." Hunter nám venuje sebavedomí pohľad v spätnom zrkadle. (Skôr Amelii ako mne.) A medzi nimi prebehne taká iskra až mám chuť sa odvrátiť, aby som im nezavadzala pri intímnej chvíľke. Nakoniec to aj urobím a ich rozprávanie pomaly počujem už iba ako šumenie v pozadí až kým neprídeme domov.
Keď vystúpime, všimnem si nadmerný počet áut pred vchodom do domu. Najprv tomu nevenujem priveľkú pozornosť, pretože som zatiaľ ešte nevidela veľa áut z Robertovej "pôsobivej" garáže. Teda považujem ich za Robertove, pokiaľ si nevšimnem veľmi povedomé čierne auto, v ktorom som už raz sedela. S Wilderom.
Neviem prečo ma to prekvapuje, keďže Wilder je u nás častejšie ako u seba doma. Radšej vojdem dovnútra a viac sa nad tým nepozastavujem.
S Ameliou odídeme do mojej izby a obidve sa vyvalíme na moju posteľ, pretože je to ešte stále jediné miesto, ktoré je pohodlné. Všetky moje ostatné veci sú totiž, buď ešte stále poskladané v krabiciach alebo niekde na ceste.
,,Musíme vymyslieť čo si oblečieš na ten zápas, pretože u Wildera musíme vyvolať veľmi silnú chemickú reakciu. Buď sa spamätá alebo na neho budeš kašľať. V tom druhom prípade môžeš rovno kľudne zbaliť aj nejakého iného basketbalového hráča. V podstate sú všetci rovnakí." S pobavením na mňa žmurkne a otvorí moju skriňu aby zanalyzovala jej obsah.
Ešte predtým ako stihnem zatvoriť oči do izby sa mi prirúti niekto iný. Je to Bria, ktorá aj napriek rýchlosti, ktorou pribehla nevyzerá vôbec zadychčane.
,,Keď som počula, o akú situáciu ide musela som rýchlo pribehnúť. Mám plán, myslím si Amelia, že so mnou budeš súhlasiť." To, že či s tým ich plánom budem súhlasiť aj ja pravdepodobne nikoho nezaujímalo.
,,Takže, rozmýšľala som," začne Bria keď si vyzúva svoje neuveriteľne vysoké topánky ,,žeby sme mohli urobiť niečo na tvoj štýl, ale make it sexi." Bria a Amelia sa sprisahanecky zachichocú a ja mám chuť utekať ešte predtým ako sa to celé začne.
,,Ehmm, mám sa báť?" spýtam sa a naozaj začínam mať pocit ohrozenia, pretože Bria a Amelia sa s veľkými potešenými úškrnmi na tvárach doslova ponoria do mojej skrine.
,,Hľadáme niečo sexi, športové, nie veľmi kričiace "pozornosť", ale niečo čo ju dokáže upútať." Bria iba súhlasne prikývne.
,,Čo tak toto," Amelia po chvíli vytiahne biely obtiahnutý croptop bez rukávov a natešene nám ho ukazuje. Ten top som si kúpila už asi pred rokom, ale nikdy som ho na sebe nemala, pretože mi vždy chýbalo sebavedomie. V Londýne som uvažovala, že sa ho zbavím, ale nakoniec som si ho odložila. Som si takmer istá, že bol úplne na spodku skrine, takže Amelia musela hrabať veľmi hlboko.
,,To by sa dalo." Bria chvíľu pozerá na top a potom do skrine, len aby mi vytiahla široké rifle. Niečo na typ zvonových nohavíc z minulého storočia, o ktorých si mama myslí, že sa vracajú do módy, ale trochu viac vyzývavé. Na stehnách sú upnuté a od kolien sa rozširujú.
Aj tieto nohavice sú pre mňa istým spôsobom problematické, pretože sa necítim dobe, keď mám na nohách niečo tesne upnuté. Jedno sa im však musí nechať. Bria a Amelia jednoznačne vedia vyzdvihnúť môj štýl na úplne nový level.
,,Čo si myslíš?" Bria sa otočí a konečne sa ma spýta na môj názor.
,,Neviem. Neznášam obidva kúsky, pretože sa v nich necítim dobre," poviem a dúfam, že to nejakým spôsobom pochopia.
,,To je fajn aspoň ťa v nich Wilder ešte nevidel," skonštatuje Amelia. Wilder ma v podstate ešte nevidel v ničom okrem uniformy a nejakých casual veciach, ale to Amelii radšej nepripomeniem aby som nepokazila tú radosť v jej očiach.
Pretočím oči a zvalím sa na druhý bok. Ak budú ešte dlho vymýšľať, tak si môžem aspoň pospať a využiť tento čas nejakým produktývnim spôsobom.
//
Keď Amelia a Bria po dvoch hodinách konečne odišli mala som nalakované nechty, vybrané oblečenie (dokonca aj bižutériu, ktorú nikdy nenosím) a dostala som presné inštrukcie na to ako postupovať s mojim makeupom a vlasmi. Po chvíli som mala pocit, že oni dve majú medzi sebou nejaký nevypovedaný plán s názvom "Wilder&Florence", ktorý sa mi absolútne nepáčil.
V tej chvíli som vedela, že mám všetkého dosť a musím sa na moment vypariť aby som si konečne vedela pretriediť myšlienky a premyslela si všetko čo sa mi nazbieralo v hlave za ten čas čo som strávila s týmito ľuďmi.
Postavím sa, hodím na seba sveter, zhrabnem skejt a náčrtník a vyparím sa z domu bez toho aby som narazila na nejakého člena rodiny.
Ahojte🖤, prepáčte, že kapitola dneska vyšla až tak neskoro, ale môj život je momentálne trochu chaotický a takmer som na to úplne zabudla.
Prosím o váš názor a hocijaké otázky do komentárov. Ďakujem za vašu podporu🥰❤️. Ľúbim vás🖤
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
