Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
Naozaj nemôžem uveriť, že Wilderovi Scottovi sa podarilo toto nájsť.
Prekonám posledné priečky rebríka aby som sa mohla ešte lepšie pozrieť na tú nádheru, ktorá sa skrýva na vrchu starej ošúchanej budovy na okraji mesta.
,,Ako si to tu našiel?" spýtam sa ho a s výrazným prekvapením si premeriam nádherné kvety a rastliny a malé svetielka, ktoré sú zapletené do nich, a ktoré osvetľujú strechu.
,,Mám známosti," zaškerí sa a za ruku ma potiahne bližšie ku kraju strechy, kde sú strmé schody dole.
,,Vitaj v Melody Violet," zasmeje sa vezme ma dolu schodmi. Z vonku budova vyzerá akoby v nej mohli niekoho veľmi jednoducho zavraždiť, ale vo vnútri (a na vrchu), mimo zrak ľudí je to nádhera. Trochu ako Wilder, pomyslím si, ten tiež na prvý pohľad vytvára dojem akoby mohol niekoho jednoducho zavraždiť.
Aj vnútro je osvietené jemným svetlom žiaroviek, ale čo ma zaujme viac sú obrazy a maľby, ktoré sú všade okolo. Nie sú tu žiadne špinavé steny a betónové podlahy. Sú tu grafity, obrazy, portréty a fotografie.
,,Čo je toto miesto zač?" spýtam sa ohromene a premeriam si stenu napravo, ktorá je najbližšie ku mne.
,,Tajná galéria umenia," povie a spokojne sa okolo seba obzrie.
,,Je to nádhera," vydýchnem a obzriem sa okolo seba. Snažím sa pozrieť si všetko a uložiť si to do pamäti, ale vzhľadom na množstvo detailov je to naozaj nemožné. Okrem toho sa tiež veľa vecí prekrýva a vytvára tým pocit, z ktorého sa mi krúti hlava.
Šťastie. Ten pocit je takmer určite šťastie.
,,Som rád, že sa ti to páči." Hoci Wilder stojí za mnou viem si veľmi dobre predstaviť ten jemný, trocha provokatívny úsmev, ktorý počuť na tóne jeho hlasu.
Po asi pol hodine obdivovania umenia ešte stále nedokážem pochopiť ako Wilder dokázal nájsť toto miesto. Teda, až pokiaľ môj pohľad nezaujme jedna čierno-biela fotografia, ktorá je zavesená v takom tieni akoby jej tvorca nechcel aby ju niekto videl. Keď prídem bližšie všimnem si, že je to fotografia ženy na pláži. Ženu takmer vôbec nevidno a fotka sa viac zameriava na východ slnka na pláži. Na pláži, ktorú som už raz videla uvedomím si.
To nie je možné! Keď v rohu fotky uvidím veľké iniciály autora W.S. dám si všetko dokopy a keď sa pozriem krížom cez miestnosť na Wildera, ktorý si obzerá portréty na druhej strane, ďaleko od svojho výtvoru akoby sa na to ani nechcel pozrieť alebo sa tým pochváliť, uvedomím si, že som pravdepodobne objavila časť Wildera Scotta, ktorú si chcel nechať pre seba hoci ma sem zobral.
//
,,Koľko ľudí o tomto mieste vie?" spýtam sa Wildera a stále nespúšťam oči z nočnej oblohy. Sedím na okraji strechy a pozerám sa na nádhernú oblohu. Je veľmi prekvapivé, že hoci sme v meste vidíme hviezdy.
,,Nie veľa," povie spoza mňa a položí si bradu na moje rameno. Áno je v mojom osobnom priestore a pravdepodobne prekročil všetky hranice, ale jeho výhovorka bola príliš zlatá na to aby ma to zaujímalo.
Keď som vyskočila na okraj strechy a nohy si prevesila cez zábradlie takmer dostal infarkt a doslova mi PRIKÁZAL aby som zliezla dole. Keď som iba pokrútila hlavou chvíľu som počula iba ticho a potom som ucítila ako si obmotal ruky okolo môjho pása.
,,Aby si nespadla," povie mi do ucha ako vysvetlenie. Iba pretočím oči a ďalej sledujem oblohu.
,,Koľko ľudí vie o tej fotke?" Cítim ako ho moja otázka šokuje, pretože jeho ruky na mojich bokoch na chvíľu zamrznú.
,,Nikto," povie po chvíli. Ďalej to už nerozoberám a sústredím sa už iba na oblohu. Moja teória teda bola pravdivá. Wilder Scott sa tentokrát prerátal a ukázal mi zo seba viac ako si presne naplánoval.
//
Sedím v preplnenej jedálni, slnko z veľkých okien mi svieti do očí a naozaj zvažujem, že zadusím Ameliu tým odporným jahodovým pudingom, ktorý sme dnes dostali na obed. Amelia, ktorá ešte stále nebola schopná dekódovať moju náladu iba ďalej rozpráva o istom Vianočnom plese s tým najširším úsmevom na tvári akoby predpokladala, že viem o čom hovorí. Som si istá, že slová -šaty, sukňa, tyl a áčková línia- povedala už dnes minimálne miliónkrát. Zdá sa, že Hunter a Tucker, ktorý sedia oproti mne sú rovnako znudený. Bria je jediná pri stole, ktorá udržuje konverzáciu s Ameliou a vyzerá, že ju to, čo hovorí úprimne zaujíma.
,,Budeš ten puding?" spýta sa Hunter a lyžicou ukáže na ružový sliz s úboho vyzerajúcou polovicou jahody na vrchu v malej miske na mojej tácke.
,,Nie kľudne si ho zober. Obávam sa, že to je ďalšia snobská vec, ktorej som ešte neprišla na koreň," poviem so slabým úsmevom a podám mu misku so sklovitým pudingom.
,,Ignorantka," pokrúti hlavou a s polievkovou lyžicou si naberie už piaty puding.
Amelia má šťastie, tentokrát sa zaobišla bez veľkých strát. Trochu podozrievam Huntera, že vedel čo mám v pláne a chcel ma zbaviť mojej zbrane.
Predtým ako sa mi však podarí vymyslieť ďalší plán ako sa zbaviť Amelie a jej mimoriadne otravného štebotania, začne zvoniť a všetci študenti sa začnú presúvať von z jedálne. Smerom ku istej smrti pomyslím si trpko a sledujem ako si Hunter začne skladať svoje početné misky a príbory na kopu.
,,Si si istý, že sa ti neozval?" spýtam sa ešte raz, keď Amelia, Tucker a Bria odídu do bezpečnej vzdialenosti a nadväzujem na konverzáciu, ktorý sme mali už dnes ráno.
,,Pozri, poznám Wildera celý život. Určite musel zase vybaviť nejakú "rodinnú situáciu"" rukou, v ktorej nedrží lyžičku naznačí do vzduchu úvodzovky ,,Príde zajtra a všetko sa vyrieši."
Lenže Wilder neprišiel ani deň potom. A ani o deň neskôr. Wilder sa neozval celý týždeň.
Ahojte lásky! Prajem krásny december! Neviem ako vy, ale ja som už v úplnom vianočnom móde 😊 Dúfam, že sa kapitola páčila, myslím že už to bude len zaujímavejšie 🧐
Rozmýšľam nad tým, že zverejním svoj Spotify "wildflower" playlist. Mal by niekto záujem?
Ľúbim vás🖤
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.