Florence Spencerová si žije svoj neuveriteľne nudný život v ešte nudnejšej časti Londýna, keď sa jej mama rozhodne, že sa odsťahujú. A to nie do iného domu o blok ďalej, ale do Austrálie. Ako sa neskôr Florence dozvie, za týmto nečakaným rozhodnutím...
,, A ja som ju neochránil. Takmer som prišiel neskoro."
FLORENCE
,,Vieš Florence, vidieť toho bastarda a vedieť, že som nemohol zabrániť ničomu čo sa chystal urobiť a takmer som prišiel neskoro..." Prerývane sa nadýchne a znovu sa natiahne po fľašu. Ja mu však jemne chytím ruku a zabránim mu v tom. Venuje mi iba dlhý prekvapený pohľad.
,,Nie je to tvoja vina. Dokonca, hoci si to nechcem priznať, nie je to ani moja vina. Je to iba jeho vina Wilder," poviem a myslím to vážne. To, že ma takmer znovu znásilnili naozaj nie je vina nikoho iného iba Marka.
Wilder znovu položí fľašu na zem a ja si opriem hlavu o jeho rameno. Obaja chvíľu zízame na oblohu. Prepletie si ruku poza môj chrbát. Nedokázali sme sa od seba držať ďalej dlho.
Na chvíľu zatvorím oči, ale keď Wilder vysloví tie slová okamžite ich znovu otvorím.
,,Záleží mi na tebe viac ako som pripravený si pripustiť Florence," povie tak potichu, že ho takmer nepočujem. Zdvihnem pohľad a moje oči sa stretnú s jeho dokonalým búrkovým pohľadom. Po chrbte mi prebehnú zimomriavky.
,,Tiež mi na tebe záleží viac ako som pripravená si pripustiť," poviem a myslím to úprimnejšie ako čokoľvek, čo som kedy povedala.
Chvíľu obaja sedíme, pozeráme sa jeden druhému do očí. Potom sa postavím a preruším ten dokonalý moment.
,,Ďakujem, že si ma dnes zachránil," pošepkám a venujem mu jeden bozk na líce, pred tým ako sa vzdialim.
Už som takmer pri dverách keď počujem ako povie: ,,Je mi ľúto, že si mala pokazené narodeniny."
Uvedomím si, že som zabudla, že dnes boli moje narodeniny. Studený náramok, na mojom zápästí zacinká, akoby nesúhlasil s tým čo Wilder povedal.
//
,,Vy dvaja vyzeráte pateticky," privítam ráno Wildera a Huntera s úsmevom, keď vojdem do kuchyne. Poviem to, hoci jediný dôvod, prečo na nohách stojím ja sú tabletky, ktoré som v jasnom stave mysle prehltla včera večer.
Obaja chalani sedia za stolom. Hunter hltá suché toasty akoby tri dni nejedol a Wilder iba sedí a pozerá sa na nich.
,,Dobré ráno aj tebe," zašomre Hunter s plnými ústami a natiahne sa pre pomarančový džús.
,,Vyzeráš v príliš dobrej nálade na to čo sa stalo včera," skonštatuje Wilder a opätuje môj úsmev. Okrem kruhov pod očami a o odtieň svetlejšej pokožky na ňom nie je iná stopa po tom, čo sa jemu stalo včera večer. ,,Záleží mi na tebe viac ako som pripravený si pripustiť Florence."- Pamätá sa na to?
,,Rozhodla som sa ignorovať všetko čo sa stalo včera večer," poviem a natiahnem sa iba pre kávu. Aj napriek všetkým liekom, ktoré som do seba nahádzala ma stále napína iba z vône chleba.
,,To nie je práve najzdravší spôsob ako sa s vecami vyrovnávať," skonštatuje Wilder a podozrievavo sa na mňa pozrie.
Pokrčím plecami a oboma rukami objímem hrnček čierneho zlata.
,,Možno," pripustím ,,ale funguje. A okrem toho si nepamätám polovicu toho, čo sa včera stalo." Naozaj si nepamätám nič z toho ako som sa dostala domov alebo kde sa zrazu stratila Amelia. Avšak spomienky na to čo sa mi včera snažil urobiť Mark sú v mojej mysli ostré ako žiletky. Znovu pokrčím plecami a napijem sa.
,,Vlastne káva je všetko čo som chcela," poviem a znovu sa postavím. Hlavne preto, že ma Wilder prepichuje pohľadom- pravdepodobne si pamätá všetko a snaží sa zistiť či aj ja. Vôňa jedla mi pretočí žalúdok.
,,Idem spať. Keby ste ma počuli plakať učím sa na písomku z chémie." Wilder sa začne smiať a dokonca aj Hunter vyzerá, že má problém nezadusiť sa. To už však stojím na schodoch a snažím sa skryť úškrn. Je príjemné vidieť Wildera smiať sa.
Som takmer na vrchu schodiska keď počujem ako sa Hunter opýta Wildera: ,,Páči sa ti moja sestra?" Pichne ma pri srdci, keď počujem oslovenie, ktoré mi Hunter dal. Je milé, že ma už považuje za sestru. Jeho otázka vo mne vzbudí zvedavosť. Neviem či chcem počuť ako ma Wilder odmietne. Hlavne nie teraz. Nie po včerajšku a nie potom čo vo mne jeho prítomnosť vzbudzuje všetky tieto čudné pocity.
Nepočujem čo mu Wilder odpovedá, pretože je to príliš potichu hoci sa už nakláňam cez zábradlie na schodoch aby som lepšie počula. Jediné čo počujem je Hunterova odpoveď: ,,Nezahrávaj sa s ňou, lebo prisahám..."
Nepočujem čo Hunter prisahá, pretože mi začne zvoniť mobil. Zanadávam tak nahlas, že ma počuli ešte aj čajky na pláži.
Keď počujem, že sa dole začnú smiať obaja chalani do líc mi vstúpi farba a rýchlo za sebou zatvorím dvere do svojej izby. Nahnevane sa pozriem na svoj mobil, kvôli ktorému som musela prezradiť svoje fantastické krytie. Chytím ho do ruky a znovu zanadávam, keď sa na obrazovke objaví otec. Mala som mu zavolať už včera!
Sadnem si na posteľ a prijmem hovor.
,,Ahoj oci!" pozdravím a usmejem sa. Aj napriek komplikovanému vzťahu, ktorý majú medzi sebou moji rodičia otca rada počujem.
,,No konečne! Myslel som, že ti tá hrozná ženská vzala telefón. Snažil som sa ti dovolať už stokrát! Všetko najlepšie dievčatko moje!" popraje mi. Snažím sa ignorovať strašnú prezývku, ktorú má otec pre moju mamu.
,,Ďakujem," usmejem sa a ľahnem si na posteľ.
,,Ako sa máš? Minulý týždeň som hovoril s Elizabeth, ale nič nové som sa od nej nedozvedel." Moji rodičia spolu telefonovali? Tak to je zaujímavý progres vzhľadom na to, že som ich nevidela viesť normálnu diskusiu asi od svojich šiestich rokov.
,,No, vlastne celkom dobre," poviem úprimne. Predstavím si niekoho konkrétneho, kvôli ktorému mi je tak dobre a potlačím úsmev, ktorý sa mi derie na pery.
,,Predstav si dokonca aj v Austrálii učia tú istú chémiu," zasmejem sa na svojom trápnom vtipe. Obaja s otcom vieme, ako som na tom s chémie, takže aj on sa zasmeje.
,,Dobre musím prejsť k veci, pretože idem spať. Chcel som ti osobne odovzdať tvoj darček k narodeninám. Mal by ti prísť na mail." Natiahnem sa po svoj nový notebook, ktorý som dostala od mami a Roberta a nájdem si svoj mail. Zvedavo otvorím mail od otca a takmer mi vypadnú oči.
2 x letenka Sydney, Austrália- Heathrow, Londýn 25.12.
Ešte stále na to neveriacky zízam, keď sa otec znovu ozve: ,,Mali by ti prísť letenky spať do Londýna. Mohla by si zo sebou zobrať aj nejakú kamarátku a urobiť jej prehliadku vianočného Londýna a Brightonu."
,,Brightonu?" spýtam sa nechápavo a prechádzam očami po letenkách na mojom počítači.
,,Och áno presťahoval som sa do Brightonu, kvôli práci." Mám pocit, že za tým je ešte niečo viac, ale nevŕtam sa v tom. Stále tomu nedokážem uveriť.
Vraciam sa domov!
Ahojte lásky!
Strašne sa ospravedlňujem, že včera nebola nová kapitola🥺. Bola som strašne zaujatá písaním kapitoly 30. a úplne som zabudla. Dúfam, že sa páčila. Ďalšie kapitoly budú pravideľne vydávané a dosť sladké...😏
Ľúbim vás🖤
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
