VEDELA SOM TO!

18.

Vedela som, že vo vnútri sa smeje, aká som hlúpa. Myslím, že som mu dokázala, ako veľmi mi na ňom záleží aj po mojom mesačnom úspešnom ignorovaní. Konečne mi dá pokoj a aspoň na chvíľu priestor.
,,Neverím ti," zasmial sa. Nie výsmešne, skôr spôsobom, ako keby tomu neveril ani on sám.
,,Prečo?" Šepla som a skutočne ma to zaujímalo. Je jeden z najviac namyslených ľudí v mojom živote, ale svoju dokonalosť popiera?
,,Dobre viem, že o mne pochybuješ." Začínalo sa to zamotávať. Malo som ho uistovať, že nie je zlý? Ja, tá, ktorá ho má chuť poslať do horúcich pekiel?
,,Sam, mám ťa rada," tie slová sa mi z úst drali veľmi ťažko, ,,nepochybuj o sebe a poď." Potiahla som ho za ruku a snažila sa túto hlúpu situáciu zahovoriť. Podarilo sa.
,,Neodpovedal si, kam ma zoberieš?" Začala som novú tému.
,,Do mojej obľúbenej kaviarne," usmial sa hrdo, ako keby sa pred chvíľou neodohralo trápne divadielko.
,,Beriem, kávu milujem," vyletelo mi z úst  Práve sa o mne dozvedel niečo nové. Vo vnútri som sa za to prefackala. Nepotrebujem mu na krk vešať moje osobné veci, aj keď sa týkajú len kávy.
,,To rád počujem, mám to rovnako," rozmýšľala som, či ju skutočnej zbožňuje, alebo to povedal kvôli mne.

Keď sme prišli na miesto, došlo mi, ako smrteľne vážne to myslel. Naozaj ju mal rád. Ideálne bez cukru a mlieka.
,,So všetkým tým si ani nevieš poriadne užiť tú chuť," smial sa mi a ukazoval na šľahačku, ktorú som si vychutnávala.
,,Hej? Pozri sa na seba! Vyzeráš ako starý dedko. Len noviny ti chýbajú."
,,Neprovnávaj ma so starým chlapom, kvôli tomu, že si viem užiť kávu," urazil sa a bol skutočne vtipný. Ach, Sam, prečo si čo vnútri taký kretén a všetko toto je hra. Viem si nás predstaviť ako najlepších kamarátov. V úlohe frajera mi lezie na nervy a nie je môj typ.
,,Dobre, máš pravdu. Prepáč mi to," sadla som si mu do lona, aby sa upokojil. Pomohlo to. Usmial sa, ruku si položil na moje stehno a odpil si z kávy.
,,Lepšie?" Zasmiala som sa.
,,S tebou sa človek skutočne nenudí, myslel som, že to bude jednoduchšie."
,,Máš pravdu, rada sa bavím." Rýchlo som to zahovorila. Jeho pohľad dával jasne najavo, že sa pretiekol. Trepol hlúposť.
,,Kam by si chcela ísť nabudúce?" Prevrátil list, aby sme ku kapitole ala JE TO SO MNOU ŤAŽKÉ viac nevracali.
,,Ty niečo vymyslíš, zatiaľ to bolo vždy perfektné," polichotila som mu, aby sa uvoľnil. Tento napätý Sam sa mi páčil ešte menej ako normálny.
,,Aj most?" Prekvapilo ho.
,,Samozrejme. Teší ma, že si mi neukázal svoje obľúbené miesto. Je to príliš klišé." Oprela som si hlavu o jeho rameno a predstavila si, ako takto možno budem sedieť so svojím budúcim frajerom.
,,Som si istý, že niekde vo vnútri by sa ti to páčilo. Si dievča!" Len tak riekol do vzduchu.
,,Práve si ma odsúdil kvôli môjmu pohlaviu," opäť som ho tresla do ramena a zabila ho pohľadom.
,,Neodsúdil. Skrátka to je pravidlo. Všetky tie sladké veci sú pre vás dôkazom lásky," dvihol ruky do obranného gesta.
,,Prečo si to potom neurobil?" Zaujalo ma. Nechcel sa mi náhodou ukázať v tom najlepšom svetle?
,,Chcem byť k tebe úprimný a ver mi, tieto kraviny nie sú moja silná stránka," usmial sa a dopil posledný dúšok kávy. Ja som vďaka nášmu rozhovoru úplne zabudla na svoju kávu. Lenže jeho slová ma priam odrovnali. Ak by som nepoznala pravdu, musela by som si, že... Že mu na mne záleží... PANEBOŽE, RILEY, SPAMÄTAJ SA!!! Musela som si pripomenúť situáciu na chodbe pred dvomi mesiacmi.

Zaľúbi sa do mňa a ja ju odkopnem. Žiadna mi neodolala. Ona nebude výnimkou.

Vie, ako na dievčatá. Na začiatku to vravel.
,,Poďme, mama na nás bude čakať," bez jediného pohľadu do jeho sivo-zelených očí som sa dvihla, peniaze hodila na stôl a zdrhla von. Žalúdok mi zvieralo. Nie žeby som sa doňho zaľúbila, ale že som len na chvíľku uverila, že sa v ňom skrýva niečo viac, ako človek túžiaci zničiť ma.
,,Si v poriadku?" Vyšiel von totálne rozladený. Pochopil, že sa niečo stalo.
,,Nie, všetko je fajn. Mama mi písala, večera bude hotová," falošne som sa usmiala a vybrala sa na odchod.
,,Si si istá?" Dobehol ma a chytil za ruku. Mala som chuť sa odtiahnuť. Opäť ma prepadli pocity znechutenia. Vždy, keď som si myslela, aký by to bol dobrý kamarát, mi otvorila dvere realita. Riley, tento chlapec sa nevie kamarátiť. RÁD UBLIŽUJE.
,,Samozrejme, len mi došlo mierne zle." Opäť môj povedomý falošný úsmev.
,,Lepšie?" Hľadel na mňa, až sa mi chcelo smiať nad jeho pretvárkou.
,,Hej," prikývla som a pokračovali sme domov. Po ceste sme toho veľa nenahovorili. Bála som sa, čo ma doma čaká. Nechcela som, aby Leo schytal ďalšiu nakladačku. Predsa len, Sam sa vedel dobre biť. Jeho silu jedinej ruky som zažila. Vtedy sa vo mne zrodila moja povestná nenávisť.

,,Sme tu," šepla som pri našom dome a musela predýchať ten stres, ktorý ma po príchode oblial.
,,Budeme v pohode," podporil ma, čo mi veľmi nepomohlo. Jeho vpohode sa nedá považovať za rozumné.
,,Jasné," utvrdila som v tom skôr seba a odomkla dvere.
,,Mami som... Sme doma!" Zakričala som a začali sme sa vyzúvať.
,,Vitaj Sam," usmiala sa prívetivo mama. Za jej pohľadom som však zbadala štipku... obáv? Moja mama mala strach. Kto by nemal. Prečo ho potom pozýva na večeru?
,,Dobrý večer, pani Thomsonová," pozdravil milo a podal jej ruku. Tú, ktorou ma sotil o stenu, tú, s ktorou sa nám spoja dlane. Tú, ktorú si vždy obtočí okolo môjho pása.
,,Ospravedlňte ma, idem na toaletu," rýchlo som odtiaľ odbehla do kúpeľne a pred zrkadlom predýchavala predošlú situáciu.
,,Zlatko, si v pohode?" Vošla za mnou mama. Jej ustarostený pohľad nevrátil nič dobré. Nemôže ma prekuknúť.
,,Mami, vidím, ako sa naňho dívaš. Prečo si ho pozvala, keď ti to robí toľký problém?" Riekla som na rovinu.
,,Zlatko, miluješ ho a ja to musím rešpektovať. Je lepšie ho spoznať, aby si pochopila, že máš od nás plnú podporu." Silné slová, mami.
,,Chápem, naozaj vďaka, že to pre mňa robíš," objala som ju a z hlboka vydýchla. Tento večer ma zabije.
,,Chceme, aby si bola šťastná. Ak je Sam ten pravý, nebudeme ti v tom brániť." Mama to občas preháňala. Chodím s ním koľko? Mesiac?
,,Leo si to nemyslí," nadhodila som ďalšiu tému a vôbec som nemyslela na to, že sme nechali Sama stáť úplne samého uprostred nášho domu. I keď, kedysi tu trávil veľa času.
,,On to pochopí. Poď ideme, nenecháme nášho hosťa čakať," usmiala sa a odišla. S nabratou odvahou som ju nasledovala.