VEDELA SOM TO!

39. (druhá časť)

,,Som rád, že sme sa konečne po dlhej dobe videli." Lúčil sa so mnou Teo.
,,Aj mňa to teší. Musím si ten tvoj tréning premyslieť. Bolo by fajn opäť si z teba robiť žarty."
,,Bude mi potešením." Usmial sa a objal ma. Z mojej strany to bolo čisto kamarátske objatie, no i tak mi to prišlo v niečom zvláštne. Nemôžem povedať, že nepríjemné, len iné.
,,Maj sa Teo." Zakývala som mu a zazrela na Kass a Willa. Skoro mi šli vypadnúť oči z jamiek. Stali oproti sebe ako kamaráti, ale ten nenápadný dotyk ich rúk mi neunikol. Detail, ktorý vyzeral tak spontánne a krásne, že som sa musela usmiať. Nakoniec sa len objali a Kassidy ma šla zaviesť autom domov.
,,Takže..." Začala som.
,,Takže?" Jej červenajúca tvár prezrádzala, že presne vie, o čom sa s ňou chcem rozprávať.
,,Vy dvaja s Willom?"
,,Vravela som ti, že je to iné. Ja... Povedala som mu, že mu viac nedokážem pomôcť pri tom dievčati. Odvtedy sa s ňou nestretol."
,,Konečne! Vidíš, vravela som ti, že to máš spraviť. A čo povedal na to, že ho ľúbiš?"
,,To som akosi zabudla spomenúť." Sklesla, ale stále hľadela na cestu pred sebou.
,,Kassidy May!"
,,Ja viem, som krava. Ale i tak to ide dobrým smerom, no nie?" Chcela sa uistiť. Pravdepodobne sa bála, či si to nenahovára.
,,Asi hej."
,,Inak, nemáš nejaké fotky?" Vedela, že sa pýta zbytočne. Moja galéria je totižto poloprázdna. Ak teda nepočítam fotky mňa so Samom. Tých mám neviem prečo milión.
,,Škoda. Chcela som nás dať na príbeh. Nevadí, fotiek tam je dosť."
,,Ty si dnes ešte stíhala dávať storky aj na sociálne siete?" Čudujem sa, že popritom všetko, čo sme preberali a jedli, ešte nepísala esej.
,,Jasné, čo si nedala na internet, to sa nestalo." Bože môj!
,,Nevyjadrujem sa." Zasmiala som sa na nej a ona sa ku mne pridala.
. . . . .
,,Jejda, niekto na teba vonku čaká!" Zvráštila Kass tvár, keď ma priviezla pred dom.
,,Do riti, Sam! Ja som mu zabudla odpísať!" Rýchlo som sa s ňou rozlúčila a vybehla za ním. Vyzeral naštvane, čo sa mi vôbec nepáčilo. Bohužiaľ, mal na to právo.
,,Ako bolo s Teom?" Riekol ironicky, no stále sedel na schodoch. Bolo zvláštne nemusieť dvihnúť hlavu, aby som sa mu mohla pozrieť do očí.
,,Videl...videl si Ka Kassin príbeh?" Zrazu sa mi zasekli všetky slová v hrdle a začala som koktať.
,,To ako ťa Teo krmí pizzou, lepíte sa na seba a smejete? Áno, videl a prišlo mi zvláštne, že Kassidy stihla dať na Instagram presne 18 príbehov, 2 fotky a ty si nie si schopná pozrieť moju správu. Jejda prepáč, chápem, bola si príliš zamestnaná tým debilom!" Skríkol a postavil sa. Neviem, čo sa dialo, ale prišlo mi, že žiarlil. Skutočne žiarlil a mňa to hrialo pri srdci. No potom som pozrela na jeho zničenú tvár a všetko mi prišlo ľúto. Mala som si nájsť čas a napísať mu aspoň slovo. Takto to nemalo dopadnúť. Nemali sme sa hádať, veď to nikdy nerobíme. Čo sa to dialo? Nehádajú sa ľudia len vtedy, ak im na druhých...
,,Záleží ti na mne?" Vyšlo zo mňa nečakane bez toho, aby som si to premyslela.
,,Do riti? Počúvaš sa? Volal a písal som ti minimálne stokrát. Čakám tu na teba dobrú hodinu a ty sa ma spýtaš toto? Ja viem, Teo bol pre teba lepšia spoločnosť." Znova na mňa vyletel a moju predchádzajúcu otázku úplne vynechal. Nemohla som mu to mať za zlé, vykašľala som sa naňho, zatiaľ čo sa o mňa bál. Lenže som nevedela, či mu to môžem veriť. Všetko je predsa len divadielko.
,,Ty žiarliš!" Riekla som šťastná skôr pre seba. Bola to pre mňa malá iskierka nádeje, že možno toto celé neberie ako hru, ale niekde vo svojom srdci ku mne cíti niečo viac. Možno len záblesk priateľstva, no stále lepšie ako nenávisť, ktorú som mu na začiatku nášho vzťahu videla v očiach.
,,A ty sa mi čuduješ? Pane bože, Riley. Pochop ma, do riti!" Pokrútil hlavou a silno kopol do zeme. Bol zo mňa frustrovaný. Mne to v tej chvíli akoby nedochádzalo. Stále som bola unesená z toho, že by ma mohol mať rád. Prečo by inak takto vyvádzal kvôli hlúpym správam a Teovi, s ktorým by som nikdy v živote nič nemala.
,,Vieš čo? Kašlem na teba. Neverím, že by si niekedy pochopila, ako mi je!"
,,Ja že nie som schopná pochopiť teba? Skúsil si sa niekedy ty zamyslieť, ako je mne, keď sa okolo teba v škole motajú všetky tie dievčatá a ty im do uší vravíš, ako by si..."
,,Zlatko, je všetko v pohode?" Vtrhla z dverí moja mama, čím prerušila náš krik vonku.
,,Áno, je! Sam sa už chystal domov." Nezazrela som mu do očí a nerozľúčila sa s ním. Nemala som síl sa pozerať, ako sa nám rúca náš falošný vzťah.
,,Riley!" Ozval sa ešte nakoniec.
,,Dobrú noc, Sam." Šepla som a zabuchla za mnou a mamou dvere.
,,Čo sa stalo, zlatko?" Hneď ma mama začala obsypávať zbytočnými otázkami. Čo chcela počuť? Že som začala chodiť s chalanom, ktorý ma nikdy neľúbil a jeho jediný cieľ je zničiť ma? Že som mu chcela tú bolesť oplatiť a namiesto toho mám v hlave neskutočný zmätok a bojím sa, že som sa doňho... Nie, tak zle na tom ešte nie som.
,,Nič." Mykla som ramenami a šla zapiť tabletku na bolesť hlavy.
,,Riley, poznám ťa. Si moja dcéra. Pohádali ste sa?" No nie, vyznal mi lásku.
,,V podstate hej, ale to je jedno. Na tom nezáleží." Mykla som rukou a chcela odísť, ale moja mama príliš rada rieši konflikty.
,,Ublížil ti?" Jej tvár zrazu zvážnela, akoby čakala to najhoršie.
,,Nie." Opäť som odpovedala stručne bez zbytočného rozvíjania.
,,Riley, mne môžeš povedať všetko. Som tu pre teba." Nemôžem sa ti zdôveriť s tak blbou situáciou. Nepochopila by si ma.
,,Jednoducho... Náš vzťah je od začiatku veľmi krehký a hlavne komplikovaný. Bojím sa, že si navzájom ublížime." Sklopila som hlavu a absolútne netušila, čo príde.
,,Zlatko, to je úplne normálne. Ak niekoho ľúbiš..."
,,Ako si vedela, že otca miluješ?" Skočila som jej do reči. Nemusela som počúvať, že je to normálne. Pretože to, čo medzi sebou máme my dvaja, by sa týmto prídavným menom určite nazvať nedalo.
,,Ľahko. Nevedela som si predstaviť, že mám stráviť ďalší deň bez jeho prítomnosti." Hovorila to s takou jednoduchosťou. Ešte stále jej bolo vidieť v očiach to vzrušenie, keď si naňho spomenula. Takáto má byť láska. Aj po 20 rokoch plná nehynúcich emócií.
,,Ďakujem, mami." Objala som ju, popriala jej dobrú noc a vyšla do svojej izby ľahnúť si na posteľ. Pri zapnutí telefónu sa mi na obrazovke zobrazilo aspoň 13 neprijatých hovorov od Sama. O správach ani nehovorím...

Sam: Ako ti je?
Sam: Kráska, si v pohode?
Sam: Nemal by som prísť?
Sam: Ozvi sa, keď budeš môcť.
Sam: Zasa ma ignoruješ?
Sam: Riley?

Tých správ bolo omnoho viac a pri každej ďalšej mi došlo, že ja som urobila chybu, nie on. Nemala som naňho vyťahovať to dievča z chodby. Odvtedy sa toho veľa zmenilo a náš vzťah sa tiež posunul na úplné iný level.

Rozhodla som sa mu zavolať a dať to do poriadku. Nezaslúžil si odo mňa taký hnev. To ja som ho sklamala.
,,Kráska?" Okamžite zo mňa opadol ten kameň, čo ma tak veľmi ťažil na hrudi. Počuť jeho hlas bola pre moje uši hotová slasť. Ten jemný tón a prezývka, ktorou ma oslovoval ma upokojili. Už bol rad len na mne.
,,Je mi to ľúto. Nechcela som ti ublížiť. Vieš, ako veľmi ťa..." Do riti! Nie, Riley toto nerob. Neľúbiš ho. Áno, máš ho rada viac, ako by si mala, ale to slovo nepoužiješ. Nikdy! ,,Ako veľmi mi na tebe záleží."
,,Nikdy sa na teba nebudem vedieť hnevať." Nebol to telefón, ale jeho skutočný hlas doliehajúci na mňa z 2 metrov. Stál v mojej izbe a hľadel na mňa tým zlomeným pohľadom. Okamžite som hodila mobil na zem, rozbehla sa k nemu a skočila mu do náručia.
,,Mrzí ma to, tak strašne ma to mrzí." Rýchlo som potlačila slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. Tisla som sa k nemu a nedokázala sa od neho odlepiť.
,,Nie, to ja som sa správal ako idiot. Nemal som dopustiť, aby si si myslela, že s tými babami v škole niečo mám. To ty si moje všetko." Možno to boli hlúpe reči, klamstvá, slová bez hlbšej myšlienky, no pre mňa to znamenalo veľa. Snažila som sa nahovoriť si, že ten chlapec je schopný lásky.

100 vote!? Ďakujeeem.