VEDELA SOM TO!

65.

Mrzí ma tooo. Prepáčte mi, že ďalšia kapitola vychádza až po 9 dňoch, ale... Uvidíte. 😅💛Nie som s tou kapitolou úplne v pohode, keďže som ju písala o 1 ráno. No na kritiku ste tu vy. Užívajte! 😘

,,Princezná, naozaj to nestihneme!" Začuli sme zdola Aydenov hlas a konečne zabudli na môj výpadok z reality.
,,Má pravdu, mali by sme ísť." Odchádzala z izby Kassidy konečne si upokojiť frajera, ktorý môjmu doprovodu liezol poriadne na nervy. Pobrala som sa za ňou dolu schodmi, keď sa nám s Aydenom stretol zrak. Jeho pohľad si zapamätám navždy. Tak hrdý, šťastný, spokojný. Po všetkom, čo som s chalanmi prežila, sa stal mojím druhým bratom a obrovskou oporou. Aj keď som niečo posrala, mal pre to pochopenie, keďže jeho život tiež nebol žiadna rozprávka.
,,No do riti!" Zišla som až k nemu a smiala sa na jeho reakcií. On sa medzi tým nahol, aby mi mohol niečo zašepkať.
,,Ak by tu bol, nevedel by sa na teba vynadívať. Si nádherná." Zakončil to úsmevom a vyprevadil ma do auta. Mne jeho slová v hlave rezonovali dlho. Celú cestu do školskej telocvične som premýšľala, aké by to bolo mať pri sebe dnešný večer práve Sama. Jediného chalana, ktorého som skutočne nenávidela. Kto by čakal, že zaľúbiť sa doňho bude také nenápadné. Jeden deň som ho chcela uškrtiť a zrazu ma ničí myšlienka, žeby sa mu niečo stalo.
,,Vystupovať! Dnes sa poriadne napijeme!" Zvýskol Ayden, čím ma preniesol späť do reality. Opäť som sa kvôli NEMU strácala vo svojich myšlienkach. No dnes som to mala v pláne potlačiť a užiť si posledné dni so svojimi priateľmi. Zaslúžili sme si všetci poriadny oddych po tomto náročnom roku.
,,Príde?" Spýtala som sa Aydena poslednú otázku, kým Kassidy s Willom vyťahovali niečo z auta.
,,Nenechal by si ujsť tento pohľad." Vedela som, že ma chce len potešiť, ale vôbec mi to nevadilo. Bola som mu vďačná za podporu.
,,Vieš čo, mal by si si nájsť dievča!" Navrhla som mu, pretože mi bolo jasné, že každá by z týchto jeho komplimentov šla do kolien.
,,Daj pokoj! Radšej budem navždy sám, ako....Ideme?"

Vykročili sme vpred a ďalej sa nebavili, pretože sme sa ocitli vnútri a obdivovali prekrásne ozdobenú telocvičňu. Na parket v strede svietili svetlá, navôkol boli pripravené stoly, na stenách zavesené balóniky, kútik na fotenie a vzadu sa premietali fotky nášho ročníka. Bolo to skvostné a malo to atmosféru. Ponorilo ma to do obdobia, keď sme ako trieda šli na lyžovačku. Všetky tie spomienky mi zrazu udreli do očí a mnou prešiel strach, čo bude ďalej. Už viac nebudeme tie bezstarostné deti, čo riešili svoje prvé lásky, zlomené srdcia alebo päťku z matiky. Pred nami bolo posledné leto, kedy sme sa mohli ešte správať ako nezodpovední tínedžeri.
,,Takže, čím začneme?" Objavila sa Kassidy.
,,Musím si ísť vypiť!" Vyhlásila som a vyhľadala bar.
,,Princezná, daj pokoj, čaká nás ten otrasný tanec. Ani triezvym nám to nešlo, chceš to takto posrať?" Ayden a jeho poznámky.
,,Aj ty si dáš. Potrebujeme to!" Odignorovala som ich ďalšie narážky a rozhodla sa ísť zapiť spomienky na moju strednú.

Nalievala som si práve vodku s džúsom, keď sa za mnou objavila postava. Celé moje telo dúfalo, že je to ON a konečne ho uvidím. Tie jeho očí, úsmev a spôsob držania tela, ktorý vždy pôsobil tak vyrovnane.
,,Riley!" Všetky moje sny sa vyparili pri tomto oslovení.
,,Ahoj Teo." Zazrela som naňho a musela uznať, že mu to v tom saku naozaj pristalo. Vyzeral inak, mužnejšie. Nebol to tínedžer, s ktorým som sa rozprávala na chodbách. Do riti, zasa spomienky. Napila som sa svojho drinku a čakala, čo z neho vylezie.
,,Vyzeráš krásne. Ako ti je?" Atmosféra medzi nami bola stále zvláštna. Myslím, že bude veľmi ťažké prejsť znova do toho kamarátskeho vzťahu. Je to stále napäté. I otázky, ktoré si dávame, nemajú zmysel.
,,Nepríjemne. Doľahlo na mňa, akí sme starí." Zasmiala som sa a znova sa napila. Bol menší problém zadržiavať slzy a nerozmazať si make up.
,,Pamätáš na náš prvý deň? Bože, to bolo..."
,,Stačilo Teo! Drž hubu! Nevidíš, že ju tu o chvíľu budeme musieť zbierať zo zeme? A ty mi to daj!" Vytrhol mi Ayden z ruky ďalšiu vodku a celé to do seba hodil.
,,Choď do riti. Sám si na tom zle!" Jemne som ho udrela do ramena, načo na mňa on len mrkol. V tej chvíli som ho možno preklínala, ale bol mojím záchrancom. Teda, až po... Obhliadla som sa, či ho náhodou neuvidím. Prešla som snáď každú tvár. Nič. Ľudí, s ktorými by sa mohol rozprávať. Nič. Ani pri Dylanovi sa nemotal, čo ma prekvapilo. Veď sú ako spriaznení.
,,Princezná, si nenápadná ako ja, keď pozerám po štetkách." Smial sa na mne ten idiot a nevadilo mi to. Každý máme iné priority.
,,Raz dva... Raz dva..." Ozvalo sa do mikrofónu aj s piskotom a nám skoro odtrhlo uši. Na menšom pódiu stála naša triedna profesorka a snažila sa nastaviť mikrofón. Mala okolo šesťdesiatky a trvalo jej to trocha dlhšie.
,,No... Dobrý večer, decká moje." Prezývku pre nás by samozrejme nemohla zabudnúť.
,,Je to tu, ste na konci. Nebudem to príliš preťahovať, keďže si pre vás pripravil príhovor niekoho iný, len vám želám veľa šťastia v ďalšej etape vášho života!" Naša triedna učila dejepis a nebola veľmi milá, čiže aj táto krátka reč bola pre ňu výkon, čím si od nás zaslúžila potlesk.
,,Čauko!" Vošiel na pódium ON a môj svet sa zastavil. Prestala som vnímať Aydena i Kass. Je možné, aby jedna osoba tak veľmi ovplyvňovala môj život? Vyzeral skvostne a i to je slabé slove. Ten smoking, pohľad, akým sa díval, spôsob, ako postával a jeho úsmev... Každá moja myšlienka sa vyparila a všetko nahradil on. Mala som pocit, že mi je zle, keď však prehovoril, bolo to omnoho horšie.
,,Áno, robím príhovor. Ja, taký chuj...Ježiš sorry." Zahľadel sa na profesorku s ospravedlnením, načo sa celá trieda zasmiala. Mne sa tiež na tvári pohrával úsmev, že sa dal konečne do poriadku. Aspoň som dúfala. Zdalo sa mi, že je opäť tým starým Samom.
,,Keď ma o to na začiatku poprosila, nechápal som prečo. Samozrejme som sa na to vysra...odmietol som. Chcel som, aby to prebralo nejaké dievča a mňa s tým nezaťažovala. A ako vidíte, stojím tu. Presvedčil ma k tomu tamten idiot!" Ukázal na Dylana a všetci opäť spustili smiech.
,,Trepal čosi o tom, ako sa musím dať do kopy a rok poriadne ukončiť. Najviac si však pamätám jednu vetu: Ty kretén, uvedom si, že to nerobíš kvôli sebe!" Dylan vedel, ako prehovoriť svojmu najlepšiemu kamošovi do hlavy.
,,Mal pravdu. Musíme trochu pokecať o tomto skurv... Neskutočne zvláštnom roku. Tie tri si ani nepamätáme, na to sa rovno vybodnime. Ale budem stručný. Teší ma, že som s vami presedel tie nudné 4 roky, sorry ak som bol niekedy debil. Dúfam, že ste spravili prijímačky a plánujete spraviť dieru do sveta. Buďte normálni! Nie, že sa zmeníte na posratých dospelých, ktorí ráno riešia farbu kravaty! Snáď každý z vás zažil niečo, čo ho rozosmialo a rozrevalo zároveň. Mne stačilo jedno dievča. Verím, že všetci takú stretnete a budete vďačný za každú jednu slzu." Hľadel mi priamo do duše a ja som nevedela stáť na nohách. Bolo to, akoby presne vravel moje slová a čítal mi myšlienky.
,,Vďaka, že sme spolu vydržali. Dnes sa poriadne ožerte a užite si posledné dni, ktoré spolu máme!" Zakričal s radosťou v hlase, zoskočil z pódia a namieril si to priamo k Dylanovi. Ja som sa do slov - Verím, že každý z vás takú stretne a budete vďačný za každú jednu slzu - ponorila a premýšľala, čo s nami bude ďalej.
,,Princezná! Posratý tanec nás čaká!" Kýval mi pred očami rukou Ayden a snažil sa ma preniesť do reality.
,,Jasné, poďme." Falošne som sa usmiala a chytila ho okolo ramena. Priviedol ma na parket, kde sa všetci pomaly zhromažďovali. Netancoval každý. Len decká, ktoré mali "trpezlivosť" a chceli mať z tohto roku úplne všetko. Plánovali si náš štvrtý ročník užiť do poslenej chvíle.
,,Pripravená?" Chytil ma rukou za pás. Zhlboka som sa nadýchla a dúfala, že to nepobabrem. Nemu sa tiež triasli ruky a ten vždy pokojný chalan zrazu zmizol. Obdarila som ho vysmiatym pohľadom, začo som si zaslúžila poriadnu výhružku.
,,Ešte raz to sprav a skončíš na zemi." Zašepkal mi, poslal vzdušný bozk a čakal, kedy začne hrať hudba. Pomalé tóniny sa ozývali a my sme sa začali hýbať v rytme. Najprv pomaly, priam nebádateľne, neskôr sa tanec rozbehol a pridali sa kroky, otočky a menšia dvíhačka ku koncu. Občas sme sa trochu poplietli, zakopli, či spravili úplnú hlúposť, ale väčšinou sme to so smiechom zachránili. Horšie bolo, keď sa počas tanca mali vymieňať partneri. S ostatnými som sa toľko nemohla smiať na našich chybách. Jednoducho sme si odtanocovali svoje a čakali, kedy sa konečne po celom kole dostaneme konečne k svojmu prvému.

Naposledy som bola s mojím spolužiakom Jacksonom, keď ma otočkou poslal k ďalšiemu. Narazila som tomu chalanovi do hrude a okamžite vedela, že úbohé ospravedlnenie stačiť nebude. Jeho vôňa mi opantala všetky zmysli a ja som nevedela, čo robiť, ako sa hýbať. Bolo to prvý raz, kedy mi fráza "nechaj sa viesť v tanci" niečo hovorila. Držal ma okolo pása, čo ma pálilo. Hľadel mi do tváre a mala som pocit, že zhorím. Hýbal sa so mnou a prišlo mi to, ako tá najintímnejšia vec, akú sme spolu robili. Všetko malo akýsi nádych napätia. Pohľady, dotyky, ktoré som nedokázala vydržať. Triasla som sa, ako v mínus dvadsiatich a nevedela sa správať. Najhoršie prišlo, keď som zazrela do jeho očí. Miesto, kam som si od začiatku zakazovala hľadieť. Videla som viac, ako tie dokonalé zelené smaragdy. Utrpenie, ktoré nevedel skryť. A neskôr...neskôr prišla dvíhačka a naše oči vpité jedny do druhých. Musela som sa spoľahnúť len naňho. Že ma nepustí, neublíži mi, že je mojou istotou... Kurva! Nie, nemôžem!

Vytrhla som sa mu, rozutekala sa odtiaľ preč. Bolo mi všetko jedno. Vedela som, že kazím spolužiakom večer. Myslím však, že ten tanec im bol v podstate jedno. Potrebovala som čo najskôr zmiznúť a v pokoji sa vyplakať. Priznať si, že bez toho človeka nedokážem žiť. Skončila som na balkóne a predýchavala túto situáciu. Predo mnou čierna obloha s drobnými svietivými bodkami, jemný vietor a vôňa čerstvého letného vzduchu. Dokonalý večer.
,,Kráska!" Moje uši konečne počuli tento slastný zvuk a vedela som, že je najvyšší čas zo seba všetko dostať. Každú hlúposť, ktorú som mala na jazyku.
,,Nevládzem, Sam! Ja skrátka nemôžem. Chcel si pauzu? Fajn! Mali sme pauzu. A poviem ti, bola skurvene ťažká. Lenže ja sa na teba neviem pozerať s tou neistotou a nemôcť ti povedať, že ťa milujem. Ja viem! Sme toxickí! Kurva, veď my sme ten najodpornejší pár, aký som doposiaľ stretla! A? Kto určil, aká má láska byť!"
,,Kráska!"
,,Neser ma, do riti! Ak sa so mnou chceš rozísť, fajn! Ale pamätaj si, nikoho nebudem milovať tak ako teba!"
,,Kráska! Buď ticho, prosím ťa!" Skrátil tú vzdialenosť medzi nami a začal ma bozkávať. Nesmiala som sa šťastím, ale plakala ako malá. Konečne bol tu a mne nebolo viac treba. Iba aby dnešný večer nikdy neskončil.

Okej, povinne kritizujte, píšte názory, povedzte, čo by ste zmenili. Neviem, či sa mi kapitola páčila a či ju netreba zmeniť. ❤️✨Vďaka.