VEDELA SOM TO!

54.

Sľúbená kapitola. ❤️✨ Netuším, či sa vám bude páčiť. Potom dajte vedieť. Inak sa chcem poďakovať každému za komentáre, ktorých je poslednou dobou viac a viac. Vaše slová ma vždy veľmi potešia. 💛

,,Prečo ťa nemôžem nenávidieť?" Otrepaná fráza. Vidno ju v každom románe, básni či úvahe. Prečo som musela na vlastnej koži pochopiť, čo to v skutočnosti znamená. Myslieť na človeka, s ktorým ste si tak veľmi ublížili a byť si vedomá, akí ste jeden pre druhého toxickí. Medzi nenávisťou a láskou je tenká hranica, vraví sa. Bodaj by to šlo i naopak.
,,Riley, poď sa najesť. Nemôžeš celý deň prespať. Zničíš sa." Vošiel do mojej izby Leo. Mala som v nej neporiadok ako vo svojom živote, o ktorom v podstate nič nevedel. Najmenšie detaily som si nechala pre seba.
,,Hneď som dole." Falošne som sa usmiala a preglgla hrču, ktorá sa mi usadila v krku. Ako sa mám pred ním tváriť, že to bol len obyčajný rozchod?
Vstala som z postele, kde som strávila posledné dva dni a vzala z nočného stolíka mobil, ktorý som nechala vypnutý. Hneď ako sa obrazovka zapla, mi prišlo nespočetné množstvo správ a zmeškaných hovorov.

Kassidy: Si v poriadku? Nemám prísť? Čo sa stalo? Riley? Si okej?

Ayden: Princezná, mrzí ma, čo si videla. Budeš v pohode? Nechceš niekam zájsť?

Sam: Kráska. Nemôžme sa stretnúť? Potrebujem ti to vysvetliť. Riley? Mrzí ma to! Som totálny imbecil, nemal som to urobiť. Kráska! Jedno stretnutie! Potom ma pokojne pošli do riti! Musím ti povedať pravdu. Boha, kráska prosím!

Ja pravdu viem a nechcem ďalej trpieť. Nemôžem sa ti viac pozerať do očí a tváriť sa, že ma to nepoložilo. Nechcem, aby si videl, do akého stavu som sa kvôli tebe dostala. Aby si pochopil, akú moc nado mnou máš. Nemôžeš vyhrať Matthews.
,,Riley?!" Opäť netrpezlivý Leo.
,,Idem!" Skríkla som naspäť a všetkým poodpisovala, kým som sa pobrala dolu. Až na jedného človeka. Môjho Sama.
,,Dáš si?" Ukázal na palacinky, ktoré neviem, ako spravil. Nemala som absolútnu chuť jesť a pocit, že každú chvíľu vyvrátim aj vlastný žalúdok ma neustále zožieral, ale nemohla som odmietnuť.
,,Jasné," prikývla som a s hrnčekom čaju si sadla za stôl. Leo mi medzitým natieral palacinku.
,,Prečo si doma?" Spýtala som sa narovinu. Moju absenciu zo školy chápal, ale nepovedal, že ma bude pri tom sledovať.
,,Mama sa prebrala z kómy, ideme ju dnes pozrieť." Okamžite sa mi rozžiarili dlho uslzené oči. Konečne pozitívna správa. Tešila som sa, že ju uvidím, ale tváriť sa pred ňou, že mi nič nie je a nezložiť sa, bude iný level týrania.
,,Povieš mi, čo sa stalo?" Opäť sa spýtal rovankú otázku. Nič iné posledné dva dni nerobí. Pokrútila som hlavou a ujedla si z palaciniek.
,,Prišla si domov úplne zničená a odo mňa očakávaš, že to nebudem riešiť?" Pozrel na mňa tým starostlivým pohľadom, ako to robí otec.
,,Nepozeraj sa tak. Aj ty predo mnou všetko tajíš." Mykla som ramenami s jemným úsmevom. Nebol falošný, ale nevydržal dlho. Sam v mojej hlave neustále rezonoval. Emócie sa vo mne miešali a každá jedna sa snažila predrať na povrch. Nevyznala som sa v sebe.
,,Keby som nemusel..."
,,Kašli na to. Táto téma je zbytočná." Vzala som svoj tanier palaciniek a pobrala sa naspäť do izby. Leo bol začiatkom mojich problémov. Netreba si to pripomínať.
,,O pol hodiny vyrážame!" Skríkol za mnou podráždený, ale to už som bola zavretá u seba. Oblčenie som príliš neriešila. Mikina a tepláky.

Sam: Jedno stretnutie. Chcem, aby si poznala pravdu. Musíš vedieť, ako to v skutočnosti bolo.

Bez rozmyslu som si vypla telefón a hodila ho na posteľ. Nechaj ma, prosím. Nemôžem stále myslieť na to, ako som o teba prišla našou vlastnou chybou. Ublížili sme si navzájom.
,,Riley, ideme!" Kto by si bol pomyslel, že jedna myšlienka naňho a som na pol hodiny stratená vo svojom vlastnom svete. V takom, kam dočiahne len Sam Matthews.
. . . . .
,,Toto si oblečte!" Prikázala nepríjemná sestrička a podala nám ochranné plášte. Mama sa síce prebrala, ale stále na tom nebola najlepšie, čo nám samozrejme nezabudli minimálne 4-krát pripomenúť. Akoby nestačilo, že ma v ten večer skoro porazilo.
,,Ak sa smiem spýtať," začal opatrne Leo, keďže pani vyzerala, že toho má za dnešok po krk, ,,otca smieme zobrať so sebou?" Vzdychla si a niekomu začala telefonovať. Hovor položila a zamračila sa na nás. Myslím, že sme jej to zbytočne sťažovali.
,,Otca za vami prinesie sestrička z oddelenia. Teraz bežte za mamou, momentálne nám tu poriadne zavadziate." Pokrútila očami a naznačila nám, aby sme ju nasledovali. Po pár metroch sa pred nami týčila izba s preskleným oknom. Mama zo začiatku vyzerala, že spí, ale keď sme vošli dovnútra, okamžite sa na nás usmiala.
,,Bála som sa, že sa ani neukážete." Šepla opatrne. Ku podivu, hlas mala veľmi dobrý a až na tie modriny a obväzy vyzerala ako vždy.
,,Tvoje obľúbené dvojičky by si ťa predsa nemohli nechať ujsť." Usmial sa na ňu Leo a sadol si na stoličku. Mama sa nemohla smiať, keďže by jej praskli steny na rane.
,,Ty čo, Riley? Ako sa má Sam?"
,,Fajn, na tom teraz nezáleží," snažila som sa to obkecať, ,,čo vy dvaja? Ako sa vám to stalo? Otec nám zatiaľ nič nepovedal." Myslím, že to vyšlo. Mama sa zatvárila zamyslene a neskôr mi odpovedala.
,,Vrazil do nás nákladiak. Vodič pravdepodobne zaspal."
,,Určite, už ho aj vypočúvali." Doplnil ju otec, ktorý len teraz prišiel. Všetci traja sa pustili do rozhovoru a ja som sa snažila tváriť zaujato. Bohužiaľ, všetko mi tu pripomínalo noc, kedy tu bol Sam pre mňa, staral sa...
,,Riley?" Neviem, koľko razy ma okríkli, ale mama vyzerala, akoby presne vedela, čo so mnou je.
,,Chalani, zájdite si na chvíľu do bufetu. My sa potrebujeme porozprávať." Vravela som. Je to tady. Budeš skvelá herečka Riley, ver si trocha.
,,Jasné. Drž sa." Pobozkal ju Leo na líce a odviezol otca na vozíku preč. Ostali sme tam my dve úplne samy a ja som nevedela, ako veľmi ma mama pozná.
,,Takže vrav!" Riekla rázne, no v očiach som jej videla ľútosť a trápenie?
,,Nie je čo. Nič sa nezmenilo." Držala som sa, teda aspoň pokus bol, kým znova neprehovorila.
,,Došlo mi, že ho miluješ a takto sa šťastné zaľúbené dievča nespráva." MOJA MAMA VŠETKO VIDÍ A VIE.
,,Dievčatko moje." Okamžite ma strhla do náručia, ktoré som tak veľmi potrebovala. Nechala som sa hladiť po chrbáte a utešovať. Veď, čo som mala robiť? Vravieť jej, ako je všetko super?
,,Ublížil ti?" Áno, prinútil ma zamilovať sa doňho. Vytrhol mi srdce z hrude a nechal si ho.
,,Nie." Zhlboka som sa nadýchla.
,,Ty jemu?" Áno,veľmi.
,,Nie."
,,Prečo potom táto nalada?" Usmiala sa a pobozkala ma na čelo.
,,Ublížili sme si navzájom. Bolí to viac, ako čokoľvek predtým." Pravdu by si neuniesla milá maminka.
,,Skúšali ste si odpustiť?" Načo falošné ospravdlnenie? Naša láska nikdy nebola skutočná.
,,Nemôžem ho viac vidieť. Zabilo by ma to." Riekla som v skratke. Nemalo zmysel to tu s ňou rozoberať.
,,Čo ak je on práve to, čo potrebuješ k životu?"

Viem, nič špeciálne. Nebojte, dočkáte sa. ✨