VEDELA SOM TO!

Epilóg

Neverím, že už je koniec.🥺

SKUTOČNOSŤ...

Schmatla som župan zo stoličky a bežala zatvoriť okno v obývačke. Poriadne fúkalo, za oknom snehová víchrica... Zdalo sa, že deň nemôže začať horšie. Neupravená, vo svojom rozhádzanom drdole som hľadala po byte zvoniaci telefón.
,,Prosím?" Konečne som si ho priložila k uchu a pomaly sa dotrepala ku gauču si ľahnúť, zabaliť sa pod deku a nič nerobiť. Maximálne odpísať na e-maily, spraviť si čaj a prečkať toto odporné zimné počasie.
,,Zlatko!" Mama. Chcela mi určite pripomenúť tých milión vecí, ktoré ma dnes čakajú.
,,Nezabudla si dúfam na to dnešné stretnutie s novinárkou?" Ako keby som nemala vlastnú hlavu a kalendár.
,,Nemusíš mať strach mami. Keby sa mi to stalo, stále mám teba." Rozhodla som sa počas hovoru spraviť kávu, keďže to vyzeralo na veľmi dlhý a náročný deň. Všetky tie otázky a odpovede novinárom. Začína ma to unavovať.
,,Nebuď nepríjemná. Myslím, že je to úžasná skúsenosť. Bude sa aj vysielať naživo?" Najradšej by som bola, keby nie.
,,Myslím, že to pôjde o 7. Ak chceš, môžeme si zavolať a povedala by som ti všetky podrobnosti." Moja mama milovala reality shows, seriály, rozhovory. Celkovo sa na tieto veci postupne upla. Stačili moje 4 roky na univerzite a je z nej úplne iný človek.
,,Som na teba hrdá, Zlatko."
,,Vďaka, mami." Chvíľu sme sa rozprávali, kým som to ukončila, šla si v pokoji vypiť kávu a naraňajkovať sa. Potrebovala som kofeín na zvládnutie dnešného dňa. Na predýchanie otázok, na ktoré budem musieť odpovedať a na zvládnutie pohľadov, ktoré mi budú venované.

Mama: Nezabudni si do telky obliecť niečo formálne.

Musela som nad týmto pokrútiť očami a premyslieť si, či sa na to nevybodnem. Mala som to odmietnuť, ale každý mi hovoril, že je to výstup mojej "kariéry". Nikdy som sa o nič také neprosila a ani vo sne by ma nenapadlo, že skončím takto. Myslím, že je to viac, ako som si priala. Od jednoduchého života obklopená ľuďmi, ktorých milujem, som sa dopracovala k "známej" tvári.

Tieto myšlienky som potlačila a začala sa chystať. Nakoniec som zvolila čierne šaty po kolená, v ktorých určite zmrznem, ale vyzerajú, že sa na takúto príležitosť hodia. Vlasy natočila, spravila make up, zavolala si taxík a čakala, kedy sa vrhnem do dnešného náročného a vzrušujúceho dňa plného nových vecí.
. . . . .
,,Tu mi prosím zastavte." Usmiala som sa na taxikára, zaplatila mu a vrhla sa do ulíc Londýna priamo do mojej obľúbenej kaviarne. Pracuje tu jedna z mojich najbližších kamarátiek, s ktorou dokážem prekecať celé hodiny.
,,Dobré ránko, Tiff." Kývla som na ňu, zatiaľ čo obsluhovala zákazníkov.
,,Ako si sa vyspala? Dúfam, že ti sláva nestúpla do hlavy." Pokrútila som nad ňou hlavou, bežala ju objať a vybrať si niečo sladké na spríjemnenie dňa. Jej kaviareň je božská, všade samé kvety a svetielka, dokonalá vôňa čerstvého cappuccina a upečených zákuskov.
,,Nepripomínaj mi to aj ty a radšej mi zabaľ..." Hľadela som na všetky tie koláče a nevedela sa rozhodnúť. Samozrejme sa za mnou začala tvoriť rada a ľudia boli nervózni.
,,Dám ti to, čo vždy?" Mrkla na mňa prívetivo a aj bez súhlasu mi zabalila vanilkový cheesecake. Zákusok, ktorého sa nikdy neprejem.
,,Vďaka." Šla som jej zaplatiť, no odmietla. Vraj je môj špeciálny deň.

,,Takže, ako sa teraz máš? A buď úprimná?" Spýtala sa ma, keď obslúžila poslednú pani. Sedeli sme pri našom obľúbenom stole, kde každý deň rozoberáme dievčenské problémy.
,,Vieš, ako to býva. Výška je náročná, nájom vysoký, práca ma baví a navyše teraz toto s..."
,,Toto ma nezaujímalo." Mrkla na mňa a čakala všetky horúce novinky.
,,Čo chceš počuť?" Prekrížila som si ruky na hrudi. Nebola to síce moja najlepšia kamoška, ale boli si veľmi podobné. Zvedavosť bola ich silnou stránkou.
,,Všetko." Jej blond pramene jej dopadali na plecia a zvýrazňovali atramentové nedočkavé oči.
,,Fajn!" Prikývla som a začala jej vykladať detaily môjho osobného života. O tom, aká je láska nevyspytateľná a nádherná...
. . . . .
,,Máš ty ale pestrý život." Lúčila sa so mnou pri dverách kaviarne, keďže som sa ponáhľala.
,,Nemusíš mi závidieť. Radšej by som ocenila pokojné chvíle..."
,,S tvojimi najbližšími. Bla, bla, bla. Nezačínaj zase a užívaj si!" Rozdelili sme sa a ja som sa rýchlo ponáhľala na miesto stretnutia s novinárkou. Mráz ma štípal na lícach a vločky dopadali na kabát. Čo najrýchlejšie som potrebovala teplo, deku, čaj a hlavne môj...náš...byt.

Už z diaľky bolo vidieť množstvo ľudí čakajúcich len na stretnutie a pohovorenie so mnou.
,,To zvládneš." Šepla som si pre seba. Našťastie sme sa s majiteľom kníhkupectva/kaviarne dohodli, že prídem zadným vchodom a vyhnem sa hneď zo začiatku nátlaku. Otvorila som dvere a okamžite zazrela niekoľko neznámych tvári. Až na jednu, novinárku, s ktorou som vybavovala dnešné stretnutie.
,,Dobrý deň, Kaitlyn! Báli sme sa, že nedorazíte." Pozdravila ma a šla privítať.
,,Som tu. Mrzí ma, že trocha meškám. Zasekli sme sa s priateľkou. Snáď je to v poriadku." Podala som jej ruku.
,,Samozrejme, náš rozhovor bude v podstate spontánny, čiže netreba pripravovať nič špeciálne. Začne sa diskusiou a neskôr môžme prejsť na podpisy, súhlasíte?" Vychŕlila na mňa dnešný program. Chvíľu som to spracovávala, kým mi došlo, že odo mňa čaká odpoveď.
,,Jasné, pustime sa do toho." Nech je to, čo najskôr za nami.

Nasledujúcu pol hodinku mi štáb vysvetľoval, ako bude rozhovor prebiehať a že sa mám vyhýbať pohľadom do kamery. Hneď mi došlo, že na tieto veci nie som. V pokoji som ich však poslúchala a čakala na minútu, kedy sa celý tento zhon začne.
,,Môžme!" Zakričal pravdepodobne režisér a dovnútra začali vchádzať ľudia. Ja s novinárkou sme si sadli na dopredu určené kreslá. Zrazu mi to všetko prišlo v pohode. Nemusela som mať ani mikrofón. Šlo skrátka o rozhovor s pani, ktorá mi pomôže dostať sa ďalej.
,,Dobrý deň, televízni diváci, vitajte pri..." Začala rozprávať jej dopredu naučený text. Ja som sa medzi tým rozhliadla po kníhkupectve. Bolo nádherné. Obrovské police s knihami, menšia kaviareň a miesto, kde podpisovali svoje nové knihy spisovatelia. Miesto, kde sme práve teraz sedeli. Navôkol nás stálo kopec ľudí, ktorí si prišli vypočuť rozhovor a dať podpísať knihu.
,,Dnes tu s nami sedí mladá a talentovaná spisovateľka, ktorá svoju knihu vydala len pred nedávnom, no zažila obrovský úspech, Kaitlyn Hale." Predstavila ma a všetci začali tlieskať.
,,Dobrý deň. Teší ma, že som bola pozvaná do tejto šou a mám možnosť predstaviť svoju knihu s názvom VEDELA SOM TO." Kamera na mňa jemne zaostrila, no všimla som si to len zľahka.
,,Ak sa smiem spýtať, Kaitlyn, po internete kolujú fámy, že ste knihu písali podľa skutočných udalostí. Je to pravda alebo sa chcel bulvár pobaviť na váš účet?" A bolo to tu. Vedela som, že je možnosť, že sa ma spýta na niečo také, no odpovedať takto verejne...
,,Je to tak. Viete, ako sa hovorí. Najlepšie príbehy píše sám život. Takto to bolo aj v mojom prípade. Všetko som spísala a vložila do knihy. Čiže...Áno, zažila som úplne všetko, čo predstaviteľka Riley v mojej knihe." Prezradila som práve celému svetu môj život. A nielen môj. Aj jeho.
,,Je nám jasné, že ste museli z dôvodu súkromia zmeniť mená postáv, ale naozaj niekde vo svete chodí váš Sam?"
,,Áno." Stručná odpoveď, s ktorou očividne nebola príliš spokojná.
,,Možno to bude príliš osobné, ale aj v skutočnosti je vaša láska ako v knihe?" Je to príliš osobné.
,,Ak myslíte zdrvujúca a zároveň nádherná, samozrejme. To on ma naučil, ako je všetko v láske nepredvídateľné"
,,Vidno, že ho naozaj milujete. Ste teda po tom všetkom stále vo vzťahu?"
,,Na túto otázku momentálne neviem odpovedať, je to komplikované." Všimla som si jej prekvapený pohľad, no vzadu v dave ma čosi zaujalo omnoho viac. Tie sivo-zelené iskričky, žiarivý milujúci úsmev a vzdušný bozk venovaný priamo mne. Okamžite mi došlo, že náš príbeh ešte neskončil.

Asi sa najprv chcem spýtať, ako sa páčilo a či ma máte veľmi chuť ukrižovať?😅 Pôvodne som to chcela ukončiť inak. Mala som veľa nápadov na šťastné, no i depresívne realistické konce. Uvedomila som si však, že nechať to otvorené bude možno najlepší nápad. Čo viete, možno sa k príbehu niekedy vrátim a vy sa dočkáte pokračovania.✨

A teraz... Chcem sa vám poďakovať. ❤️Viem, hovorím to neustále, bohužiaľ ešte nikto nevymyslel presnejšie slová pre moje pocity. Naozaj, každému z vás, kto to čítal alebo dal vote, posielam jedno virtuálne objatie. Dali ste môjmu príbehu šancu a dopracovali sa až sem. Znamená to pre mňa veľa. Mať tu ľudí, ktorí čakajú len na to, kedy vydám ďalšiu kapitolu. 🙏💛

Obrovská vďaka patrí vám, ktoré/í ste mi písali komentáre, či na začiatku alebo pri konci. Každé jedno slovo bolo mojou podporou a motiváciou písať ďalej. Sama som si neuvedomovala, čo s človekom spraví spätná väzba (ako ho to dokáže nakopnúť), kým som to nezažila na vlastnej koži. Ste úžasné!❤️ Asi sa budem opakovať, keďže som to napísala toľko razy, ale bez vás by som tento príbeh nikdy nedokončila.❤️🥺

Fuuu... 🥺😭❤️Dúfam, že ešte budem mať možnosť čítať vaše komentáre a smiať sa, ako vás napríklad rozčúlila zápletka v mojej ďalšej knihe, ktorú plánujem písať. 😂

"Vidíme" sa snáď inokedy. ❤️🔥✨