VEDELA SOM TO!

48. (prvá časť)

,,Čo? O čom to do riti trepeš, Leo?" Strácala som hlas, do očí sa mi hrnuli slzy a nedokázala som triezvo rozmýšľať.
,,Volal mi...záchranár. Vraj...vraj sa zrazili s nákladiakom." Tiež sa mu triasol hlas a nedokázal mi poriadne odpovedať.
,,Pane bože!" Vzlykla som a moje nohy vypovedali. Spadla som na zem stále držiac telefón v ruke. ,,Ako sú....ako sú na tom? Sú v poriadku?" Slzy sa mi valili z očí ako vodopády a nešlo to zastaviť. Myslela som, že dnešok bude úžasný. Sam si užije party, spoločne sa opijeme, zatancujeme si. Nie toto! Nie doriti toto! Naši rodičia si to nezaslúžili.
,,Neviem, Riley. Neviem, kurva! Idem to zistiť. Stretneme sa v miestnej nemocnici." Snažil sa byť pre mňa silný, ale tá nadávka naznačovala, ako veľmi je z toho v hajzli. Presne ako ja.
,,Fajn, fajn. Idem, ja..." Nedokázala som viac hovoriť.  Položila som a vložila si tvár do dlaní.
,,Riley?" Ozval sa Kassin hlas. Dvihla som hlavu a pozrela na ňu. Zvýskla od prekvapenia a sadla si ku mne.
,,Čo sa stalo? Si v poriadku? Panebože hovor!" Okamžite som sa jej hodila do objatia.
,,Rodičia mali haváriu s nákladiakom." Bolo to až neuveriteľné počúvať samú seba. Nedochádzalo mi, že sa mohlo niečo takéto stať. Potom som si to predstavila a prišlo mi zle.
,,Panebože, ako sa to stalo? Sú v pohode, však?" Ticho. Sama som na túto otázku nevedela odpoveď. ,,Riley, vrav!"
,,Neviem! Do riti! Musím ísť. Musím ísť za nimi do nemocnice. Musím sa pozrieť, ako sú na tom. Čo ak..." Hrýzla som si do jazyka a potlačila slzy. Nešlo to.
,,Nie, na to ani nemysli. Budú v poriadku. Počuješ? Budú v pohode." Usmiala sa, no za jej očami som zazrela obrovský strach. Moja mama bola pre ňu ako teta, rodina...
,,Áno, máš pravdu. Ale ja...musím ísť." Postavila som sa a chcela odísť. Nemyslela som na nič, na nikoho, len na mojich rodičov. Akí sú zničení, ako bojujú o svoj život...
,,Kráska? Čo ti je? Si okej? Kto ti ublížil? Ak sa ťa nejaký kretén..." Obsypával ma Sam otázkami. No moju hlavu stále zaujímala len jedna myšlienka. Budú moji rodičia v poriadku?
,,Naši havarovali. Oni..." Musela som nazbierať všetku silu, aby som to zo seba dostala. ,,Musím ísť do nemocnice. Mrzí ma, že tu nemôžem byť s vami, ale toto je prednejšie." Chcela som sa pobrať na odchod, ale Sam ma opäť zastavil.
,,Idem s tebou."
,,Nie, Sam. Máš oslavu. To po tebe nemôžem chcieť." Prekazila som jeho plány.
,,Oslava je úžasná, ale ty si dôležitejšia. Ak tu nebudeš, nemá to zmysel. Idem!" Chytil ma za ruku a vyšli sme pred dom k jeho autu, ktoré mohol Sam našťastie šoférovať, keďže ešte nepil.
,,Naozaj si nemusel. Ja..."
,,Kráska, pozri sa na mňa!" Chytil mi tvár do dlaní, ako to robil vždy, keď chcel upútať moju pozornosť. ,,Som tu pre teba. Vždy budem. Ty a ja. My to zvládneme." Naštartoval a vyrazil ku nemocnici. Ty a ja. Pridalo mi to viac sĺz, ako bolo treba. Čo by som bez neho robila? Akoby som to zvládla?
,,Kráska. Sme skoro tam. Bude to v poriadku!" Presviedčal ma, keďže mi po tvári začali tiecť ďalšie slzy.
,,Ale čo ak..."
,,Riley! Také niečo ani nevyslovuj!" Prvý raz po tak dlhej dobe mi povedal mojím vlastným menom, čím dokonale upútal moju pozornosť.
,,Neznášam svoje meno." Šepla som.
,,Ja viem." Usmial sa a chytil mi ruku do svojej. Vždy mi meno vychvaľoval, no i tak ma volal Kráska.
. . . .
Vošla som do budovy a okamžite hľadala urgent. Nemocnica bola pre mňa zrazu ako bludisko. Utekala som z chodby na chodbu, oči opäť plne sĺz a hlavu negatívnych myšlienok. Sam ma dvihol do náručia a niekam viedol. Nevládala som kričať, aby ma pustil. Už to viac nebolo v mojich silách. Pustil ma až na vrchnom poschodí. Pred nami stál Leo a prechádzal sa hore dolu po chodbe. Ruky mal stuhnuté v päsť a čelo plne vrások. Bál sa rovnako ako ja.
,,Kde sú?" Skríkla som na celé oddelenie, čím som si vyslúžila niekoľko nepríjemných pohľadov. Bolo mi to jedno, dokonca aj výrazy, ktoré po sebe hádzali Leo a Sam. Všetko mi bolo jedno. Len na rodičoch teraz záležalo.
,,Neviem, ja..." Nesústredil sa na mňa. Všetku jeho pozornosť schytal Sam. Pozerali na seba ako divé supy.
,,Pobite sa!" Zvýskla som na nich a šla na recepciu oddelenia. Za pultom sedela staršia sestra a bolo vidno, že by ma za môj hystericky výkon najradšej vyhodila.
,,Prosím vás, Thomsonová, Thomson? Ako sú na tom?" Bola som stručná a od nej som očakávala to isté. Bohužiaľ sa z nej vykľula totálna krava.
,,Slečna, ako si dovoľujete vykrikovať po našom oddelení. Bežte sa von upokojiť a potom sa môžme rozprávať. Navyše ste sa mi nepredstavili. Ja môžem podávať informácie len rodinným príslušníkom..." A pokračovala ešte dlho. Jej hlúpe kecy ma vážne nezaujímali. Chcela som len zistiť, ako sú na tom naši.
,,Moji rodičia mali vážnu autohaváriu, čiže nie, nemôžem sa ísť upokojiť!" Zakričala som. Pravdepodobne to bolo príliš, ale sestrička sa pozrela konečne do počítača a začala hľadať ich mená.
,,O chvíľu som tu." Odišla kamsi za dvere.
,,To si do riti robíš..." Tresla som po pulte a zhlboka dýchala. Nezvládala som túto situáciu.
,,Môžete sa upokojiť?!" Kričala po mne ďalšia sestra prechádzajúca okolo.
,,Ako sa mám upokojiť, keď mi tu nie je nikto schopný nič povedať!" Myslím, že si pomaly znepriatelím celé urgentné oddelenie.
,,Kráska..." Chytil ma Sam za ruku a stlačil, aby som sa dala do poriadku.
,,Fajn. Prepáčte, mrzí ma to. Len potrebujem vedieť, či moji rodičia žijú." Posledné slovo som poriadne zdôraznila, aby si bola vedomá, aké je to pre mňa dôležité.
,,Hneď vám to zistím." Tiež zašla kamsi za roh a my sme opäť zostali stáť uprostred chodby, ako takí idioti.
,,Nezdá sa ti, že tu prekážaš?" Začal Leo provokovať Sama v tej najnevhodnejšej situácii. Myslela som, že Sam vybuchne alebo ho zmláti, keďže mal byť práve teraz na svojej oslave, ale ignoroval to.
,,Naozaj Leo? Práve teraz musíš? Nepríde ti to aspoň trocha nefér voči našim?" Musela som sa toho chopiť ja. Všetko sa mi začalo rúcať. Nemohla som prísť ešte aj o svojich rodičov. Leo však nestihol dopovedať, keďže sa k nám blížili obidve sestričky.
,,Sú v poriadku?" Nedokázala som viac povedať. Ich smrť by som si nevedela pripustiť.
,,Oni..."

Nechám vás trocha v napätí...🧡😶