VEDELA SOM TO!

29.

15. December
,,Poďme domov!" Zamrmlala som si zo zúfalstva po ceste do školy. Mrzlo, padal hustý sneh, triasla som sa od zimy a navyše ma dnes čakala veľmi ťažká písomka z matiky. Včera som sa tomu venovala celé 4 hodiny a stále som v tom mala obrovské medzery. Sama som dlho nevidela, čiže spoločným hodinám z matiky a fyziky je pravdepodobne koniec, čo ma mrzí, keďže som sa v tých predmetoch ozaj zlepšila.
,,Súhlasím. Dnešok je zabijak. Vieš tie vzorce na chémiu?" Riekla iba tak medzi rečou. Mala som sa chuť zahrabať, keďže som na na nejakú chémiu úplne zabudla.
,,Do riti! Tá matika mi úplne pohltila mozog." Toto ráno bolo skutočne nahovno.
,,Kašlime na to. Prežijeme to. Inak ako tvoj frajer?" Otvorila novú tému, ktorá ma momentálne vôbec nezaujímala. Myslela som len na môj priemer na pol roka a ako ťažko sa mi so zlými známkami bude dostávať na výšku.
,,Netuším. Stretávame sa občas v škole, inak nič. Chcem mať tento náš vzťah asi čo najskôr za sebou. Myslíš, že už by som mohla..."
,,Chceš sa mu definitívne pomstiť a očierniť ho pred celou školou?" Skočila mi prekvapená do reči a nedočkavo čakala na moju odpoveď. Zdalo sa jej to pravdepodobne skoro, keďže sme spolu len krátko. Bohužiaľ za ten čas sa toho stalo veľmi veľa a mňa to prestávalo baviť. Chcela som späť svoj nudný život bez Sama Matthewsa.
,,Áno," prikývla som, ,,predsa len, chvíľu bude trvať, kým sa to roznesie." Súhlasila. Tiež ho nemala rada. Veď, ktorý normálny chalan by sa chystal spraviť dievčaťu niečo takéto. Obrať ma o lásku a dôveru, ktorú by som doňho vložila. Ak by to samozrejme bol skutočný vzťah.
,,Asi máš pravdu. Dosť ti znepríjemňuje život. Je na čase mu to vrátiť. Dnes to ale nechaj tak, čaká nás strašný deň." Povzdychla si a zastala pred budovou školy. Do vnútra vchádzalo veľké množstvo žiakov, keďže bola vonku nechutná zima. My sme tam len postávali a dúfali, že čoskoro budú Vianoce a my si na chvíľu oddýchneme.
,,Do riti! Máš nejaké darčeky?" Napadlo ma zrazu. Ostávalo nám niečo vyše týždňa a ja som nemala doma ani baliaci papier.
,,Nie, nemám vôbec nič. Cez víkend by sme mohli ísť nakupovať." Prikývla som a konečne sme vstúpili do školy. Okamžite ma oblialo príjemné teplo.
,,Vidíme sa na matike." Pobrala sa Kass ku svojej skrinke a mňa tam nechala samú. Bola som strašne unavená a mozog mi nepracoval. Pomaly som otvorila plechovú modrú skrinku a vyberala odtiaľ učebnicu, keď sa mi okolo pasu obmotali studené ruky. Do vlasov som dostala jemný bozk a do nosu sa mi vkradla čiasy vôňa. Oprava, Samova vôňa.
,,Dlho som ťa nevidel." Šepol mi do ucha a stále ma nepúšťal. Nemala som však problém vyberať zo svojej skrinky potrebné veci.
,,Nápodobne. Neukázal si sa dva dni." Odvetila som fakt. Zaujímalo ma, kde sa túlal. Kto vie, či sa niekde zo zúfalstva neopíjal.
,,Snáď si sa o mňa nebála." Jeho hlas mal hravý tón, čo ma po tých dňoch prekvapilo. Žeby sa uzmieril s kamošmi?
,,Ani náhodou." Hrala som jeho hru. Irónia a sarkazmus mi veľmi šli. Pri Samovi ich vôbec nebolo ťažké "aplikovať".
,,Práve ste mi zlomili srdce, slečna Thomsonová. Do riaditeľne!" Hovoril to veľmi vážne, ale do tváre sa mu snažil predrať smiech. Mne tiež jemne mihlo kútikmi, ale tie hneď zamrzli, ako som si spomenula, že som tam kvôli nemu bola a riaditeľ mi nezabudol pripomenúť, že mi to len ľahko neprejde.
,,Druhý raz ma tam nedostaneš." Šepla som a otočila sa mu konečne tvárou vpred. Myslím, že ho to zamrzelo. Teda, vyzeral tak. Lenže ja poznám, aký falošný dokáže byť.
,,Mrzí ma to." Chytil moju tvár do dlaní a venoval mi letmý bozk. Taký ako vždy. Bez emócií a vášne. Preto som nad Kassinými poznámkami krútila hlavou. Vedela by som, kedy som zamilovaná, lietajú mi motýle v bruchu a pri jeho dotyku mnou prejde elektrický prúd. O tomto som zatiaľ len počula, čo bolo v tomto prípade dobré znamenie.
,,V pohode. Ideme?" Prevrátila som očami nad prichádzajúcou hodinou, keďže mi bolo jasné, ako to dopadne.
,,Čo ten výraz?" Strachoval sa? Netuším.
,,Vidno, že si sa učil. Píšeme z matiky. Neboj, dáš to. Aspoň niekto..." Povzdychla som si, potľapkala ho po ramene a vybrala sa sama do triedy, kde na mňa dávno s netrpezlivým výrazom čakala Kassidy.
,,Že si sa uráčila prísť." Hneď do mňa rýpla a zamávala mi pred hlavou učebnicou.
,,Zdržal ma Sam." Prisadla som si k nej a hlavu si zo zúfalstva položila na stôl.
,,Si jasný príklad depresie. Asi o tebe spravím referát." Prehlásila hrdo, že si konečne našla vhodný pokus na projekt.
,,Pokojne, ak ma odtiaľto čo najskôr dostaneš." Videla som, že šla niečo povedať, ale samozrejme kto iný, ako Sam by ju mohol prerušiť.
,,Niečo ti potrebujem ukázať," zvolal s radosťou v hlase.
,,Ak to počká po hodine. O minútu zvoní." Zrazu mi len tak vzal tašku a odkráčal s ňou z triedy.
,,Matthews!" Zakričala som za ním a otočila sa ku Kass: ,,Keby niečo, je mi zle a o chvíľu prídem." Hneď som sa rozbehla na chodbu hľadať môjho šibnutého frajera. Bože, toto bude mať zlé následky. Videla som postavu s jeho mikynou zabehnúť za roh a pridala som do kroku. Zazvonilo.
,,Zabijem ho!" Moja matikárka neznášala meškanie na hodinu. Aj keby šlo o smrť v rodine, potrpela si na tom ako sprostá.
Ocitla som sa na dlhej prázdnej chodbe a Sama nikde. To nepríjemné ticho ako z hororu prerušilo klopkanie lodičiek. Lodičiek mojej profesorky. Začala som panikáriť a zostala stáť na mieste ako zaseknutá. Čakala som, že o chvíľu výjde spoza rohu a vyhreší ma, keď ma chlapčenské ruky zatiali za stĺp a pritiahli k sebe. Prerývane som dýchala a sústredila sa len na to, aby si ma nevšimla. Bolo mi jedno, aj keby to bol sám diabol. Nič horšie, ako je on, som totižto zatiaľ nevidela. Samozrejme, niekde vo vnútri som tušila, kto to je a plánovalo som mu túto situáciu poriadne okyseliť.
,,Zbláznil si sa? Vybehneš z triedy s mojou taškou, skrývaš sa s ňou ako škôlkar a potom ma vystavíš priamo pred najväčšiu kravu na škole? Si vážne..." Pobozkal ma. Idiot!
,,Dobrý pokus, ale neumlčíš ma." Prekrížila som si ruky na hrudi a zabíjala ho pohľadom. Nahneval ma. Takto sa predsa nemôžem ukázať na hodine bez riadneho ospravedlnenia.
,,Nebuď hneď..."
,,Aká? Vytočená? Ver mi, som a poriadne. Učiteľka ma asi zabije a ten test, ktorý mimochodom neviem, lebo si sa na mňa vykašľal, mi dá napísať 2-krát ťažší." Potrebovala som si na ňom vybiť zlosť. Celý dnešok bol nahovno a on bol akosi poruke.
,,Poď," chytil ma so smiechom za ruku, môj rupsak stále niesol na chrbte a  viedol ma cez celú chodbu až ku vchodovým dverám.
,,Sam, tak to nie. Nemysli si, že s tebou niekam dobrovoľne pôjdem. Zabudni." Zastala som a pobrala sa naspäť. Matthews sa však nevzdával. Prehodil si ma cez plece a pokojne vyšiel von. Kričala som, kopala nohami, udierala ho do chrbta, ale hokejista je očividne zvyknutý na fyzickú bolesť, keďže sa ani nepohol.
,,Matthews! Okamžite ma daj dolu. Musíme sa vrátiť. Prosím." Strašne ma nehneval. Neviem, či bol dnešok deň blbec, ale zrazu sa mi tlačili do očí slzy. Všetku svoju námahu som vypustila z hlavy a stíšila sa.
......
,,Vystupovať, slečna." Kráčali sme, oprava, on kráčal celkom dlho a ja už som si o nejaký čas zvykla, že visím dolu hlavou. Chuť na zvracanie ma prešla, aj depresia z dnešnej písomky a nahradila ju zvedavosť, kam ma priviedol.
,,Bože, si úžasný." Bolo prvé, čo mi vyšlo z úst. Pred nami sa týčila prekrásna kaviareň vo vintage štýle. Vyzeral, že ma má prečítanú. Vedel, čo milujem a to mu pre moje šťastie stačilo.
,,Ja viem," zaškeril sa, znova ma chytil za ruku a vošli sme spoločne dovnútra. Sam ma okamžite viedol ku konkrétnemu stolu zašitému úplne vzadu. Hneď, ako som si sadla, ku nám prišla staršia pani. Pravdepodobne čašníčka. Chcela som radšej rozprávať ja, keďže si viem predstaviť, aký dokáže byť Sam k starším ľuďom nepríjemný, ale...
,,Sami, chlapče, zase po škole?" Pokrútila nad ním hlavou.
,,Nuž, dnes som tu s touto kráskou, aby som jej uľahčil deň. Prinesieš nám prosím dva krát..."
,,To čo vždy?" Skočila mu do reči a on prikývol. S úsmevom si ma prezrela a odkráčala preč. Mne šli oči vypadnúť z jamiek a premýšľala som, či mám dobrý sluch. Vyzeralo to, že sem chodí často. Jeho správanie ma ale príjemne prekvapilo. Čakala som nepríjemné odvrknutie, nadávky, čokoľvek... Správal sa slušne. Hovorila som pravdu, že ho vôbec nepoznám. Jeho prirodzené správanie, to keď je sám sebou.
,,Nepremýšľaj toľko. Viem, že som neodoľatelný. To už si povedala." Smial sa nado mnou, ale mňa naozaj prekvapilo, že vie byť aj v skutočnosti milý.
,,Takže tu "zapíjate" s kamošmi svoje zúfalstvá?" Irónia v mojom hlase samozrejme nesmela chýbať.
,,Bez nich." Myslím, že sa zatváril zahanbene. Len mi nehovor...
,,Však nie som prvá, ktorú si sem vzal?" Neviem, prečo som dúfala, že povie nie. Nechcem byť to dievča, ktorú vzal chalan na jeho špeciálne miesto. Neznášam tie klišé. Sam však mlčal a hľadel na mňa. Bože, nie.
,,Si." Jednoduchá, stručná odpoveď, ktorá prezrádzala mnoho. Mám ho v pasti a neviem prečo sa mi to nepáči.
,,Dva krát zmrzlinový pohár." Prišla pani čašníčka a položila našu objednávku na stôl.
,,Ďakujem, Rose." Usmial sa na ňu a poďakoval? Čo sa to do riti deje?
,,Zajtra ťa tu nechcem vidieť!" Pohrozila mu a vyparila sa. I keď bola cudzia, mali medzi sebou výnimočný vzťah.
,,Nič nesľubujem!" Odvetil rýchlo a opäť sa pozrel na mňa.
,,Si šťastný, čo znamená, že ste s Dylanom vpohode, však?" Otvorila som náhodnú tému, ktorá ma napadla, keďže od rána vyzerá, ako najšťastnejší človek na planéte.
,,Niečo také. Tieto dva dni sme to riešili, ale to je jedno."
,,Jasné, preto som ťa tak dlho nevidela." Lišiacky sa usmial a ja som vedela, že to nie je dobré.
,,Ja viem. Chýbal som ti."
,,Nie, zvládala som to." Tvárila som sa akože nič. ,,Skôr ma prekvapila táto zmrzlina v decembri. Nejaký divný zvyk nie?"
,,Nemyslím si, robím to tak od svojich piatich. Neľúbiš?" Ujedol si veľké sústo zo svojej porcie a mal to skutočne všade.
,,Si celý od toho!" Smiala som sa mu a tiež konečne ochutnala.
,,Kde?" Snažil sa zlízať zmrzlinu zo svojej tváre, ale nevychádzalo mu to. Bože, liezol mi na nervy.
Postavila som sa zo svojej stoličky a sadla si naňho obkročmo. Zatváril sa prekvapene a na moment zamrzol.
,,Daj to sem!" Pokrútila som nad ním hlavou, schmatla tú servítku a utierala ho. Zvláštne ma pozoroval a mne to naháňalo zimomriavky zo znechutenia.
,,Nič o tebe neviem." Riekol len tak do vzduchu. Mal neskutočnú pravdu. Bohužiaľ pre tebe Sam, ani sa o mne toho veľa nedozvieš.
,,Čo by si chcel vedieť? Kedy klamem?" Stále som na ňom sedela, tentoraz s jeho rukami priloženými na mojom zadku.
,,Nie, tieto detaily viem rozoznať. Pri klamaní sa ti jemne skrúti obočie." Do riti! Ak vie, kedy klamem, potom prečo... ,,Skôr ma zaujíma, akú máš rada zmrzlinu, kedy ráno vstávaš, ako sa volá tvoj obľúbený film..." A stále pokračoval. Zaujímali ho úplné drobnosti. Prekvapoval ma čím ďalej tým viac. Ako mu pomôže môj obľúbený film k pomste?
,,Naozaj ťa to zaujíma?" Smiala som sa nad tou absurdnosťou.
,,Samozrejme." Bol sakra dobrý herec.
,,Okej, naposledy som v kine videla..." Rozprávala som mu vážne o všetkom a on mne tiež. Trepal hlúposti, na ktorých som sa smiala či prevracala oči, rozprával o vážnych veciach, kedy som radšej mlčala a občas mu z úst vyšlo niečo, čo ma ujistilo, že je to stále len hra. Bolo pre mňa však nepochopiteľné, ako som tam pri ňom vydržala sedieť až do poobedia, kedy sme si objednali niečo na jedenie a stále sa mali o čom baviť. Občas prišli zákazníci, ktorí ho mimochodom veľmi dobre poznali, čo ma utvrdilo v tom, že sem chodí vážne často. Inokedy si k nám niekto prisadol a diskutoval s nami. Bolo vážne vtipné vidieť sa "hádať" Sama a 8-ročného chlapca o politických názoroch. Nezdalo sa mi, ako rýchlo to ubehlo, zrazu boli 4 hodiny poobede a mne došlo, že som s ním strávila 8 hodín. Nenávisť? Stále rovnaká, ale túžba zničiť ho sa zmenšovala.